Zatial čo zajtra bolo iné
Zuzanka sa opäť prebudila od hlasnej hádky v kuchyni. Mama s otcom sa hádali ako vždy, a takisto aj ich priatelia, ktorí prišli večer. Vo svojich deviatich rokoch dievčatko v živote nevidelo nič dobré. Myslela si, že existuje život, kde rodičia milujú svoje deti, ale ona nevedela, čo to znamená.
Obliekla si svoje staré šaty, dlho nepraté, a potichu prešmýkla okolo kuchyni, bojúc sa, že ju zbadajú. Rodičom však bolo ľahostajné. Na podlahe váľali prázdne fľaše, všetci za stolom boli opití.
“Radšoj utiecť, nechcem to počúvať,” myslela si Zuzanka.
Utekla zo domu na dvor a schovala sa za starou kúpeľňou – to bolo jej miesto. Tu bolo ticho a nebolo počuť kriky rodičov. Často tu sedela schúlená, s rukami okolo kolien a tvárou schovanou v dlaniach.
Bola veľmi hladná, až sa od toho rozplakala, utierajúc si slzy po tvári. Pokiaľ si pamätala, jej rodičia vždy pili. Hádky, kriky, fľaše, rozbíjanie riadu a dokonca bitky – to bolo všetko, čo poznala.
Bolo leto a teplo, preto mohla utekať von. Keď však bolo chladno, po škole sa usadila na úlohy, a ak počula hádku, schovala sa v kúte svojej izbičky za posteľou. Čakala, kým krik utíchne. Bála sa, lebo mohla dostať aj ona. Otec občas zdvihol ruku aj na ňu.
Čas plynul, ale v jej živote sa nič nemenilo. Jedla bolo vždy málo. Zuzanka bola zvyknutá jesť málo, bola veľmi chudá. Toto leto bolo obzvlášť ťažké. Predtým aspoň občas videla matku triezvu a hovorila s ňou, ale teraz bolo všetko zlé.
Babičky a dedka Zuzanka nemala. Jej otec bol z detského domova, a babka zomrela, keď sa Zuzanka narodila. Susedia ju ľutovali, dievčatká v škole sa s ňou delili o koláče, neubližovali jej.
Dnes sedela znova za kúpeľňou, vzlykala a snívala:
“Možno čoskoro sa mama s otcom prestanú hádať. Tak veľmi chcem, aby zajtra bolo iné, lepšie…”
Upokojila sa a zdvihla hlavu. Na susedovej hruške za plotom dozreli hrušky. Neboli veľké, ale niektoré mali z jednej strany ružový odtieň. Dívala sa na ne ako prikliata, veľmi ju hnal hlad.
“Keby som si jednu mohla utrhnúť… Čo ak ma uvidia? A čo ak ma chytia a povedia, že som zlodejka?”
Dlho rozmýšľala. Cez vysoké stromy videla dvojposchodový dom, starý, a vedela, že tam býva staršia žena. Videla ju niekoľkokrát, ako vychádzala z brány.
“Čo ak tam býva sama?”
Zuzanke sa zdal dom veľký, pretože ona sama bola malá. Dom mal podkrovie a bývala tam pani Mária, ktorá práve dovŕšila päťdesiatosem rokov. Vyzerala prísne, no práca jej dala svoju pečať. Celý život pracovala na polícii.
Videla pod stromom spadnuté hrušky.
Pokušenie bolo silnejšie. Zuzanka obešla starý drevený plot a našla zhnitú dosku, ktorá odpadla. Touto dierou sa mohla dostať na susedov pozemok. Najprv prestrčila hlavu, potom sa cez škáru pretiahla a ocitla sa na opačnej strane dvora.
Obzerala sa, pristúpila k stromu a na jej tvári sa objavil úsmev. Pod stromom ležali spadnuté hrušky. Rýchlo vzala jednu a zahryzla sa do nej. Nič chutnejšie v živote nejedla. Nevšimla si, ako už dojedla tretiu hrušku, zbierajúc ich zo zeme.
Bola tak zaneprázdnená, že si nevšimla, ako sa k nej priblížila majiteľka pozemku. Pani Mária, vysoká žena s tmavými nakrátko ostrihanými vlasmi, oblečená v tmavých nohaviciach a čerešňovej tričku.
Videla dievčatko už predtým, vedela, že rodičia často pijú a hádajú sa. Z okna podkrovia videla na ich dvor, aj keď stromy trochu prekážali. Videla, ako sa dievča často schováva za starou naklonenou kúpeľňou.
“Dobrý deň, dievčatko,” oslovila ju pani Mária, keď Zuzanka takmer dojedla hrušku. Dievča sa trhlo a schúlilo sa.
Zuzanka sa bála, že ju chytili pri krádeži a teraz ju potrestajú, ako to často robili rodičia. Pomaly sa otočila k žene a zdvihla vystrašené oči, z ktorých každú chvíľu mohli prsknúť slzy.
No keď uvidelPani Mária sa jemne usmiala, zdvihla z tŕvovej košeľky ďalšie dve hrušky a podala ich Zuzanke, povediac: “Tieto sú pre teba, dievčatko, a ak budeš mať hlad, vždy môžeš prísť ku mne.”
