Zajtra bude iný deň
Zuzanka sa opäť zobudila od hlasnej hádky v kuchyni. Ako vždy, mama s otcom a ich priateľmi, ktorí prišli večer, kričali a nadávali. V jej deviatich rokoch dievčatko nezažilo nič dobré. Myslela si, že existuje život, kde rodičia milujú svoje deti, ale ona nevedela, aké to je.
Obliekla si svoje staré, dlho neprané šaty a potichu prešla okolo kuchyne, strachujúc sa, aby si ju nevšimli. Rodičom však bolo jedno. Na podlahe ležali prázdne fľaše, všetci pri stole boli opití.
“Radšej utieknem, nechcem to počúvať,” premýšľala Zuzanka.
Vybehla na dvor a schovala sa za starou kúpeľňou. Bolo to jej miesto. Tu bolo ticho a nezazneli kriky rodičov. Často tu sedela schúlená, s rukami okolo kolien a plačúc.
Bola hladná až do bolesti, slzy sa jej rozliezali po tvári. Pokiaľ pamätala, jej rodičia vždy pili. Hádky, kriky, rozbíjanie riadu, dokonca i bitky – to bola jediná realita, ktorú poznala.
Teraz bolo leto, teplo, a tak mohla utekať z domu. Ale keď bolo chladno, po škole sa uškrtená vrátila domov, urobila si úlohy a ak začala hádka, schovávala sa za posteľou vo svojej malej izbe. Čakala, kým kriky utíchnu. Bála sa, lebo otec občas vztiahol ruku aj na ňu.
Čas plynul, ale v jej živote sa nič nemenilo. Jedla sa vždy málo. Zuzanka bola už zvyknutá hladovať, bola veľmi chudá. Toto leto bolo obzvlášť ťažké. Predtým aspoň občas videla matku triezvu, ale teraz to bolo len horšie.
Babičku ani dedka nemala. Otec vyrastal v detskom domove, a stará mama zomrela, keď sa Zuzanka narodila. Susedia ju ľutovali, spolužiačky sa s ňou delili o koláče, ale nikdy ju nešikanovali.
Dnes opäť sedela za kúpeľňou, vzlykala a snívala:
“Možno zajtra už sa mama s otcom nebudú hádať. Chcela by som, aby zajtra bol iný deň, lepší.”
Upokojila sa, zdvihla hlavu a všimla si, že na susedovej hruške už dozreli plody. Neboli veľké, niektoré mali ružový bok. Zuzanka sa na ne uprene pozerala, hlad ju hryzol.
“Keby som si jednu mohla utrhnúť… Ale čo keď ma chytia? Povedia, že som zlodejka.”
Dlhšie rozmýšľala. Medzi stromami videla starý dvojposchodový dom. Vedela, že tam býva staršia pani, videla ju raz, keď vychádzala z brány.
“Čudujem sa, či tam býva sama?”
Dom sa jej zdal obrovský, lebo ona bola taká malá. Bolo to stavenie s podkrovím, kde žila pani Alžbeta, ktorá práve dovŕšila päťdesiatosem rokov. Vyzerala prísne, práca v polícii jej dala svoje.
Pokúšenie bolo silnejšie ako strach. Zuzanka prešla starým dreveným plotom a našla zhnitú dosku, ktorá sa dala odstrániť. Najprv strčila hlavu, potom sa protiahla a ocitla sa na druhej strane.
Rozhliadla sa, pristúpila k stromu a rozžiarila sa. Pod ním ležalo niekoľko opadaných hrušiek. Rýchlo jednu zobrala a zakúsla sa do nej. Nič chutnejšie v živote nejedla. Nevšimla si, ako už dojedla tretiu, keď k nej prišla majiteľka pozemku.
Pani Alžbeta, vysoká, s tmavými nakrátko strihanými vlasmi, mala na sebe tmavé nohavice a čerešňovú blúzku. Dievčatko už videla, vedela, že rodičia často pijú a kričia. Z okna podkrovia videla na ich dvor, aj keď stromy to sťažovali.
“Dobrý deň, dievčatko,” oslovila ju, keď Zuzanka dojedala. Dievča sa triaslo, v hrudi jej spadol kameň.
Bála sa, že ju chytili pri krádeži a teraz ju potrestajú, ako to často robili rodičia. Pomaly sa otočila a pozdvihla plačúce oči.
Ale keď uvidelV tom okamihu, keď pani Alžbeta jemne položila ruku na jej rameno a povedala: “Neboj sa, môžeš si ich všetky zobrať,” Zuzanka pochopila, že konečne našla niekoho, kto ju bude milovať takú, aká je.
