Valentína Kováčová stála pri okne a pozerala, ako mráz kreslí na skle vzory. Mínus tridsať sľubovali. Možno aj viac.
Načúvala.
Zospodu – hlasy. Potom krik:
– Do večera! Počujete?! Do večera aby tu mačka nebola!
Peter Novotný. Správca domu.
Valentína odstúpila od okna, prehodila si šatku a vyšla na podestu. Zišla na prvé poschodie. Tam už stáli susedia – niekto v papučiach, niekto v rozopnutom kabáte. Všetci mlčky hľadeli na Petra Novotného, ktorý stál uprostred vchodu, červený, rozhorúčený, a ukazoval prstom do kúta.
Tam, na radiátore, sa skrútil ryšavý kocúr.
Chudý. S obitým uchom. Triasol sa.
– Tu! – zavrčal správca. – Tu je váš pritúlenec! Všade chlpy! Smrad! Ja zodpovedám za poriadok, a vy ste si tu urobili útulok!
– Pán Novotný, – ticho povedala teta Zdenka z tretieho poschodia, – veď nikomu neprekáža.
– Neprekáža?! – Peter Novotný sa k nej otočil tak prudko, že žena ustúpila. – A kto sa sťažoval, že sú všade chlpy?! A kto hovoril, že má blchy?! Ja si tu snáď robím srandu?!
Teta Zdenka sklopila oči.
Valentína zaťala ruky v päste.
Chcela niečo povedať. Chcela. Ale hrdlo sa jej stiahlo a slová uviazli niekde vnútri.
– Skrátka, – odsekol správca, – do šiestej večer – aby tu po ňom nebolo ani stopy. Neodstránite sami – vyhodím ho von. Jasné?
Pozrel na všetkých. Nikto neodpovedal.
– Jasné, hovorím?!
– Jasné, – zamrmlal niekto z chlapov.
Peter Novotný prikývol, buchol dverami a odišiel.
Susedia sa pomaly rozišli, vzdychajúc.
A kocúr zostal ležať na radiátore – ryšavá gučka, ktorá ani netušila, že ju chcú vyhodiť do mrazu.
Valentína Kováčová vyšla hore na štvrté poschodie. Zatvorila dvere. Sadla si v kuchyni a zadívala sa do steny.
Večer bude mínus tridsať.
On zmrzne.
Vedela to presne.
Pretože raz v zime našla pod vchodom vrabca – malého, zmrznutého, s pritisnutými krídlami. Priniesla ho domov, zahrievala ho, ale bolo neskoro. Príliš neskoro.
Valentína vstala, pristúpila k oknu.
– Bože, – vydýchla ticho, – čo robiť.
Valentína si znova sadla. Ruky sa jej triasli.
Bála sa. Bála sa škandálu. Bála sa, že Peter Novotný začne revať. Že sa susedia odvrátia. Že ju nazvú pomätenou.
Ale najviac zo všetkého sa bála predstaviť si, ako ryšavá gučka leží v záveji – stuhnutá, s otvorenými očami.
Valentína Kováčová zišla dole neskoro popoludní.
Kocúr stále ležal na radiátore. Zdvihol hlavu, keď prišla. Pozrel na ňu – žltými, ostražitými očami.
– Čo tu robíš? – zamrmlala. – Nemáš kam ísť?
Kocúr mlčal.
Valentína natiahla ruku – pohladila ho po obitej chrbtici. Trhol sa, ale neušiel. Ticho zamrnčal.
Vyšla späť hore.
O pol šiestej sa vo vchode opäť ozvali hlasy. Valentína vykukla na chodbu – pootvorila dvere, len trochu.
Peter Novotný stál dolu. Vedľa neho dvaja chlapi z vedľajšieho vchodu. Jeden držal vrece.
– Tu je, ten parazit, – povedal správca a kývol na kocúra. – Berte.
Chlap s vrecom vykročil vpred.
A vtom, ako naschvál, z bytu vyšla susedka Zdenka. Uvidela ich, zastala.
– Čo robíte?
– To nevidíš? – odvrkol Peter Novotný. – Upratujeme, ako sme sa dohodli.
– Pán Novotný, možno netreba? – ticho povedala teta Zdenka. – Možno si ho niekto vezme?
– Kto si ho vezme?! – zareval. – Ty?! Alebo tí všetci, čo tu bývajú a mlčia?! Nie! To zas ja to riešim!
Teta Zdenka odvrátila zrak.
– Presne tak, – precedil správca.
Valentína stála hore a počúvala. Srdce jej bilo tak silno, že sa jej zdalo, akoby malo vyskočiť.
Dolu chlap hodil vrece na kocúra. Ten zareval – divo, zúfalo. Škriabal sa. No aj tak ho napchali dnu a zaviazali.
– A je po všetkom, – povedal Peter Novotný. – Neste to k smetisku. Sám sa dostane von, ak je múdry.
Chlapi odniesli vrece k východu.
Dvere buchli.
Valentína pustila kľučku. Ruky sa jej triasli. Nohy sa pod ňou podlamovali.
Vrátila sa do kuchyne. Sadla si. Zadívala sa do steny.
Ale o minútu vyskočila.
Schytila kabát. Natiahla teplé topánky. Prehodila si šatku.
Vybehla na schody.
Zišla dole – tak rýchlo, že na zákrute skoro spadla.
Rozrazila dvere vchodu.
Valentína bežala k smetisku.
Vrece ležalo v záveji pri kontajneri.
Rozviazala ho. Ruky sa jej triasli – uzol sa nechytal.
Vrece sa otvorilo.
– Živý, – vydýchla Valentína. – Živý, chvalabohu.
Schytila kocúra – bol ľahký, takmer beztiažový. Pritiahla ho k sebe, zakryla polami kabáta.
Bežala späť.
Vo vchode – opäť hlasy.
Peter Novotný stál pri poštových schránkach. Fajčil. Uvidel ju – s kocúrom na rukách – a tvár sa mu skrivila.
– Čo to robíš?! – zakričal.
Valentína zastala. Nadýchla sa.
– Beriem si ho k sebe, – povedala. Hlas sa jej triasol, ale slová vyšli jasne.
– Kam si ho berieš?! – Peter Novotný pristúpil k nej. – Povedal som – aby tu po ňom nebolo ani stopy!
– Povedali ste – aby nebol vo vchode, – Valentína zdvihla bradu. – Tak si ho beriem. Do bytu. K sebe.
– Ty si sa zbláznila?! – strčil do nej prstom.
Valentína vyšla na štvrté poschodie.
Vošla do bytu. Zatvorila dvere.
Sadla si na zem – rovno v kabáte, v topánkach.
Kocúr ležal na jej kolenách. Otvoril jedno oko – pozrel na ňu.
– Hotovo, – zašepkala Valentína. – Hotovo. Teraz si doma.
Ruky sa jej triasli. Slzy jej tiekli po lícach.
Ale vnútri – prvýkrát po mnohých rokoch – bolo teplo a pokoj.
O týždeň prišiel Peter Novotný k Valentíne.
Zaklopal na dvere – ticho, takmer nesmelo.
Otvorela. Zarazila sa.
– Vy? Čo sa stalo?
Stál na prahu – bez bundy, v starom svetri.
– Môžem? – spýtal sa.
Valentína prikývla. Pustila ho dnu.
Peter Novotný prešiel do kuchyne. Sadol si. Kocúr zoskočil z parapety, oňuchal mu topánky a odišiel do izby.
– Čaj? – ponúkla Valentína.
– Netreba.
Odmlčal sa. Potom si povzdychol.
– Neprišiel som sa ospravedlniť, – Peter Novotný si znova povzdychol. – Len som chcel povedať. Že ste urobili dobre.
Vstal. Šiel k dverám.
– Pán Novotný, – zastavila ho Valentína.
Otočil sa.
– Predsa len si dáte čaj?
Zastal. Potom prikývol.
– Dám.
Sedeli v kuchyni – pili čaj, mlčali. Kocúr vyskočil Valentíne na kolená. Zamrnčal.
– Ako ste ho nazvali? – spýtal sa správca.
– Ryško, – usmiala sa Valentína. – Jednoducho Ryško.
Peter Novotný prikývol. Dopil čaj. Vstal.
– Nuž, idem.
– Pán Novotný, – znova ho zastavila Valentína. – Keby ste niekedy chceli, stavte sa na čaj.
Pozrel na ňu. Uškŕňal sa.
– Stavím sa.
Prešiel mesiac. Potom druhý.
Ryško sa vyjedol. Srst sa mu zaleskla. Ucho sa zahojilo. Spával na parapete – tam, kde ráno svietilo slnko.
Susedia si zvykli. Teta Zdenka občas doniesla zvyšky rýb. Nina – ponúkala kyslou smotanou. Dokonca pán z piateho poschodia raz priniesol škrabadlo.
– Tu, našiel som to pri smetisku, – povedal. – Zdá sa celé.
Valentína Kováčová prijímala dary – a vždy sa čudovala.
Za oknom padal sneh. Mráz kreslil na skle vzory.
Ale v byte bolo teplo.
A na duši tiež.
