Zuzana vyšla z práce a prešla k svojmu autu na parkovisku. Kapota a čelné sklo boli poprašené tenkou vrstvou snehu. Nastúpila do auta a ako prvé zapjala kúrenie, aby sa zahrial vychladnutý priestor. Potom stierakmi odstránila snehový poprašok z čelného skla.
Vyšla z parkoviska a pripojila sa do plynúcej kolóny áut. Všade však boli zápchy, svetlá striedali červenú, autá sa sotva hýbali. Ako keby sa všetky vozidlá v meste nahromadili na jednom mieste. Keď prechádzala okremo nákupného centra, rozhodla sa odbočiť a počkať, kým sa doprava uvoľní. Zároveň by mohla nakúpiť nejaké drobnosti na Vianoce – možno by našla nejaké darčeky.
Ale aj parkovisko bolo plné áut, žiadne voľné miesto. Zuzana už ľutovala, že sem odbočila. Bolo by lepšie zostať v kolóne, hoci pomaly, ale aspoň sa pohli. Očividne aj iní mali rovnaký nápad – prečkať chaos v obchodnom centre.
V spätnom zrkadle zrazu zablysli svetlá – väčšie auto sa vybralo z radu a couvalo, akoby jej uvoľňovalo miesto.
Vnútri bolo živo, dusno a horúco. Zuzana si rozopla kabát, povytiahla šálu z krku a prešla medzi regálmi. Všade boli blikajúce girlandy, farebné ozdoby a dav ľudí, ktorí sa míňali okolo nej. Vložila do košíka niekoľko lesklých gúľ, strieborné vianočné jelene, dva uteráky s obrázkom Mikuláša v darčekovom balení a poháriky na šampus s praniami šťastia a úspechu…
Doma sa rozhodne, čo komu daruje. Pre mamu a manžela kúpi niečo lepšie, no pre kolegyň a známich budú tieto drobnosti stačiť. Zuzana sa postavila do radu pri pokladni. Hluk a zhon ju unavovali, chcela čo najskôr von. Zlá myšlienka – ísť sem v piatok večer. Mohla sem prísť v sobotu ráno, keď ľudia spia a obchody sú pokojnejšie.
Konečne prišla na rad. Keď jej pokladníčka začala prepočítavať veci, Zuzana s úzkosťou zistila, že nakúpila oveľa viac, ako potrebovala. No čo, možno sa niečo zíde.
Od pokladne odišla, zapnula si kabát, upravila šálu a s veľkým vrecúškom sa vydala k východu, snažiac sa, aby nikto doň nevrazil a nerozbil ozdoby.
„Zuzana!“
Nerozumela hneď, že volajú práve ju, a pokračovala v chôdzi.
„Hrušková!“
Až keď počula svoje dievčenské priezvisko, zastala. Ľudia, ktorí vychádzali, do nej strkali a predierali sa okolo nej. Ustúpila stranou a rozhliadla sa, kto ju volá.
„Ahoj, Zuzana,“ ozvalo sa tesne vedľa nej.
Otočila sa a uvidela muža s bradou. Mal na hlave čiernu čiapku, ktorá mu zakrývala čelo až po obočie. Muž sa usmieval a Zuzana si všimla, že mu chýba jeden predný zub. Obliekaný bol otrhane, neupravene. Už ľutovala, že zastala. Tento bezdomovec predsa nemohol byť jej známy.
„Nespoznávaš ma?“ opýtal sa. „Ja som ťa hneď spoznal. Vyzeráš ako milión,“ zachechtal sa.
Niečo v jeho hlase jej pripadalo zvláštne známe, no nedokázala si spomenúť, kto to je.
„Chodili sme spolu do školy. Do jednej triedy,“ pripomenul jej.
„Janko?!“ vykríkla Zuzana. Chcela sa opýtať, čo sa s ním stalo, ako dopadol do tohto stavu, no hanbila sa.
„To som ja,“ povedal a široko sa usmial, opäť odhalený chýbajúci zub. „Veľmi som sa zmenil?“
„Áno,“ prikývla. „Čo sa ti stalo?“ Napokon sa spýtala.
„Dlhé by to bolo. Možno by sme niekde sadli? Tu v centre majú kaviarňu.“ Pozeral na ňu plný nádeje.
Zuzana si nemohla zvyknúť na jeho výzor. Ako ho mohla nepoznať? Asi kvôli tej hlúpej čiapke a brade. Bol to predsa Janko, do ktorého bola kedysi zamilovaná, kvôli ktorému prefľakala toľko nocí. A teraz sa pred ním hanbila, že s ním stojí na očiach všetkým.
„Prepáč, mám sa kam ponáhľať,“ povedala a odvrátila pohľad, akoby hľadala pomoc u okoloidúcich. No na túto zvláštnu dvojicu nikto nepozeral – iba prešli okolo.
Janko na ňu hľadel s nádejou, čakal.
„Len na chvíľu,“ nakoniec súhlasila, skôr zo zvedavosti než z túžby po rozprávaní so spolužiakom.
Janko sa rozžiaril a poslušne ju viedol ku kaviarni.
„Poďme. Nevideli sme sa tisíc rokov. Možno sa ani ďalších tisíc neuvidíme,“ zachechtal sa, zrejme šťastný zo stretnutia.
Zuzana opatrne sledovala tváre ľudí okolo nich – len aby nestretla niekoho známeho. V obchodnom centre bola teraz polka mesta. Janko neustále poskakovKeď Zuzana vyšla z centra do chladného večera, cítila, ako jej po tvári stekajú slzy, ktoré sa už ani nesnažila zastaviť, lebo vedela, že život nikdy nejde vrátiť späť.
