**Denník Julky Hruškovskej**
Takže to si ty všetko zariadila, babka? – opýtala sa Julka, zatiaľ čo pozerala na portrét.
Po hádke s manželom nespala celú noc. Cítila, že medzi nimi niečo nie je v poriadku, no keď večer prišiel domov a povedal, že miluje inú, nebola pripravená. Odišiel a ona dlho plačala nad svojím osudom.
Chvíľu chcela, aby sa vrátil. Ale vrátiť sa znamenalo odpustiť mu nevernosť. A Julka si nebola istá, či mu dokáže opäť dôverovať.
Inokedy zasa túžila po pomste, aby aj on trpel. Lenže láska nezmizne zo dňa na deň, ani keď ťa zradí. Preto túto myšlienku odložila a začala premýšľať, ako bude žiť ďalej.
Pred úsvitom sa jej zrazu vybavilo, ako ju každé leto rodičia vozili k babke do malého mestečka pri Bratislave a ako tam bola šťastná. Čo keby tam odišla? Vrátila by sa do minulosti, stala sa opäť malým dievčatkom…
Lenže babka zomrela pred tromi rokmi. Julka si nepamätala, že by rodičia predali jej byt. Možno tam žili ešte niektorí príbuzní? Musí sa spýtať mamy. S touto myšlienkou konečne zaspala.
V noci sa jej sníval park neďaleko babkinho domu. Babka v krémovom staromódnom kabátiku a klobúku zo slameného pletenia sedela na lavičke a pozerala, ako sa Julka s nejakým chlapcom hrá so šteňaťom. „Vedela som, že prídeš, čakala som na teba,“ povedala babka a pozrela sa priamo na ňu. Nie na to malé dievčatko, ale na dospelú Julku.
Z tohto pohľadu sa prebudila. Sen bol tak reálny, že ešte dlho cíti babkinu prítomnosť.
Čím viac na sen myslela, tým viac bola presvedčená, že to bol signál. Keď babka povedala, že ju čaká, musí tam ísť.
“Mama, čo sa stalo s babkiným bytom po jej smrti? Nepredali ste ho? Nikto z príbuzných tam nežije?” spýtala sa večer.
“Nie, samozrejme že nie. Babka nemala iných príbuzných. Nechala list, v ktorom ti ho odkázala.”
“Takže tam môžem bývať?” spustila sa Julka.
“Čo ti napadlo? Chceš odísť na dedinu? A čo tam budeš robiť? Kde sa ti to v hlave narodilo?” mama sa začala rozčuľovať.
“Mama, nemôžem takto žiť. Prekážame si. Potrebujem zmeniť prostredie, premyslieť si všetko…”
Byť, v ktorom žila s manželom, bol darček od jeho rodičov. Nemohla tam zostať, preto sa nasťahovala k mame. Dva roky žila sama, bez neustálych rád, a teraz musela počúvať, ako Igor určite príde k rozumu, vráti sa a treba mu odpustiť, lebo lepšieho muža v živote nenájde…
“Ale ten byt je starý, potrebuje opravu. Lepšie mi tam nebude. Keby si chcela oddych, choď na dovolenku.”
Za iných okolností by to urobila, no sen ju neopúšťal.
“Máš od babkinho bytu kľúče?”
“Kľúče? Niekde by mali byť.” Mama prehrabala šuflík. “Tu. Myslím, že sú to oni.” Podala Julke dvojkľúč. “Keď bol tvoj otec živý, staral sa oň. Ja som sa do toho nepletla. Mali sme ho už dávno predať.”
“Zajazdim sa pozriem a potom sa rozhodneme. Dobre?” Julka zvierala kľúč v dlani.
“Naozaj chceš ísť? A čo práca?”
“Vezmem si dovolenku. Neodhovaraj ma, potrebujem to.”
Na druhý deň Julka so smutným výrazom podala žiadosť o dovolenku. Šéfka, dojatá jej stavom, súhlasila a dodala, že všetci muži sú sviňy.
Večer si zbalila veci a ráno odišla na vlak s pocitom, že začína nová kapitola jej života. O päť hodín neskôr taxík zastal pred starou tehlovou päťposchodovkou. Julka vyšla na druhé poschodie a zľakla sa pred hnedo namaľovanými dverami.
Zrazu ju prepadli pochybnosti. Do minulosti sa predsa nevráti, babka je mŕtva a pred sebou neutečie. No bola príliš unavená, aby sa hneď vrátila. Dúfajúc, že mama sa nepomýlila, vsunula kľúč do zámku. Na jej prekvapenie sa otočil.
OtvJulka prešla cez prah a vtom jej srdce zaplesalo – na polici v obývačke stál portrét babky, ktorý sa na ňu usmieval, ako keby vedela, že práve teraz začína jej nový život.
