-Lucinka, načo ti také veľké byty, no povedz mi? Veď si sama. Deti nemáš, chlapa tiež nie, a priatelia… no, vieš ako to je. Načo ti dvojizbák? Nás je päť a v jednej izbe sa tlačíme hlava na hlave. No povedz, dcéra moja, rozhodni sa. Mimochodom, keď moji výmyselníci vyrastú, môžeme si to opäť prehodiť, ak budeš chcieť. Čo ty na to? otec na ňu hľadel skúmavo, až príliš úslužne.
Čo si o tom myslí? No, otec sa po rokoch ticha z ničoho nič objavil v jej živote rovno s takou “zaujímavou” ponukou. Z toho, čo povedal, ostala Lucinka ako paralyzovaná. Ani vo sne by jej nenapadlo, že ľudská drzosť vie zájsť tak ďaleko. A čo priatelia? Samozrejme, Lucinka ich mala práve natoľko, nakoľko potrebovala…
-No čo, Luci, plácneme si? hľadel na ňu netrpezlivo.
-A čo mamka? opýtala sa ticho.
-Čo s ňou? nechápal otec.
-No, párkrát do mesiaca príde a zostane pár dní. Niekedy aj celý týždeň. Tá druhá izba je práve kvôli tomu nevyhnutná.
-Párkrát do mesiaca? To nerieš! V garáži mám staré rozťahovacie kreslo. Očistíme, opravíme a dáme rovno do kuchyne. Čo by nie? Pohoda, veď hneď vedľa je chladnička zasmial sa netreba ďaleko chodiť, postieľka, stolovanie, všetko poruke…
Lucinka sa na neho dívala, už ani nahnevaná nebola. Slová otca: osamelá, sama, stará dievka ju vôbec neboleli. Bola vlastne len šokovaná. Ako toto môže niekto povedať a ešte sa tváriť, že je to pre dobro všetkých? Myslí si snáď, že je najlepší manipulátor na Slovensku a ostatní sú blázni?
-Lucinka, veď pre teba je to ideálne. Mama dvakrát do mesiaca, dvakrát! My s rodinou denne. Chápeš tú rozdielnosť?
No iste, jemu “s rodinou”. Ale ona predsa nie je rodina, už dlhé roky nie. Dcéru z prvého manželstva neráta. Ale jeho traja šarvanci a roztržitá žena, to je rodina! Lucinka si povzdychla. Ani hádať sa nemala chuť, čakala, kedy sa otec konečne dovtípi, že rozum nie je len jeho výsadou…
-Oci, ja som len pred pár mesiacmi splatila hypotéku. Roky som na tú garsónku drieť musela… Je mi to ľúto…
-Prosím ťa, zasa dráma! Robila si… Ale veď ty si mala dobrý štart, nezabudla si? pozeral na ňu s podozrením.
Štart? No, to je zaujímavé. Keby vedel, že nie on jej dal ten štart, ale mama. To chcela Lucinka povedať, no mlčala. Načo vysvetľovať niekomu, kto nechce počuť…
-Oci… Ja si to rozmyslím, dobre?
-Ale rozmyslieť môžeš, jasné! Rozmýšľanie je zadarmo potľapkal ju po pleci.
***
-Lucinka, mala si ho hneď poslať do kelu! Prehodiť byty… ešte mu tú garsónku daruj! Veď má tri deti, to musíš chápať! To je teda vrchol drzosti! rozčuľovala sa mama, kráčajúc sem a tam po obývačke.
-Mamka, no vieš… Je to stále môj otec. Cítila by som sa trápne… zašepkala Lucinka.
-Dcéra! Prosím ťa! Trápne?! Jemu nič nie je trápne, dokáže bežať pre cudzie ako pre vlastné. Musíš pochopiť, že on taký je, vždy to tak bolo. A ty sa tým trápiť rozhodne nemáš prečo, jasné? usmiala sa, pohladila Lucinku po ruke.
-Vravíš, že to robil vždy takto? Aj keď ste ešte boli spolu? pýtala sa zvedavo Lucinka.
-Ano, vždy. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi ho iritovalo, že pri rozvode nemal nárok deliť byt mojej mamy, hoci tam býval! Vieš si to predstaviť? zasmiala sa mama, aj keď oči zostali vážne.
-Čo ak by som s ním prerušila kontakt, čo myslíš, mamka?
-Nie, Lucinka. Neznižuj sa k nemu. On je tvoj otec, rodina. Aká-taká…
-Heh. Rodina, lenže my preňho rodina nie sme, len on a jeho chlapci a nova manželka vzdychla si Lucinka.
Mama len kývla plecom. Vedela, že má dcéra pravdu, ale čo už s tým…
Lucinka sa tiež otočila a zadívala do okna. Tam je rodina, ona je vzduch. Jemu svietili oči, keď spomínal, kto sa kedy naučil chodiť, kto dostal prvý zub, kto akú rozprávku miluje. Jeho život sú tí jeho noví synovia. A nová manželka, ktorej neraz uletí tanier z rúk.
-Dobre, mamka, nebudem sa tým zaoberať a budem pokojná. Ak začne tlačiť, poviem mu to rovno. Nech je akýkoľvek kontakt, je to lepšie než nič. Aspoň otec nepiť nie je ako iní… No nie?
-Musíš dúfať, Lucinka… prikývla mama nesmelo.
Stretli sa znovu o týždeň, v jeho byte. Rodina bola práve preč na vyšetrení v poliklinike.
-Lucinka, došla si presne. Pozri, aká zabudovaná skriňa! Ako izba veľká! Všetku tvoju batožinu pohltí. A tie tapety, veselé, že? nadšene krútil rukou po miestnosti.
-Oci…
-A kuchyňa, vidíš aká útulná? Tu dáme kreslo pre mamu, nie? Chladnička stará, ale to nič, časom kúpiš novú. Mám aj zľavovú kartu do Nayky…
-Papá! Znova o tom istom… Načo mi je tvoja chladnička, tapety, karta… Lucinka bola zúfalá.
-Načo? Dcéra, musíš to pozrieť, veď budeš tu bývať! Musíš predsa vedieť, čo ťa čaká, nie? pozrel sa na ňu, ale Lucinka mala pocit, že cez ňu.
-Oci, prepáč, že som ti to doteraz nenapísala na rovinu… Ale ja sa sem nesťahujem. Tá moja garsónka mi úplne vyhovuje. povedala trochu nesmelo.
-No dobre, ale pozri sprchu! Nová, pred týždňom montovaná. A vecko, poľské, super vec… pokračoval, akoby nepočul…
-Si hluchý?! Povedala som, nesťahujem sa! Tá garsónka je moje všetko, nemením nič, žiadna výmena nebude! vybuchla náhle, naňho, na seba, na celú tú zvláštnu situáciu…
-Nebude výmena? Veď to ti je ľúto? Načo vlastne chodíš? To je správne toto, podľa teba? Ja som dúfal! A ty? Ty si ma sklamala… pozrel na ňu cudzími očami. Lucinka sklopila hlavu a odišla…
Kráčala po jesenných uliciach Bratislavy, v hlave jej bzučalo. Plakať, či sa smiať? Zastavila sa, vytiahla mobil a vymazala jeho číslo, všetky kontakty. A až potom vydýchla. Čo už, asi to bolo jediné správne rozhodnutie. Otec? Ak bude chcieť, nájde si spôsob. Zavolá, napíše, príde… Ale vnútri cítila, že už nikdy nič. Lebo už od nej nič nezíska. Žiadna výmena…
