—Takže to ty si to všetko zariadila, babka? — spýtala sa Janka, hľadiac na portrét.
Po hádke s manželom Janka nespala celú noc. Cítila, že v ich vzťahu niečo nie je v poriadku, no keď prišiel večer domov a povedal, že miluje inú, nebola pripravená na takýto obrat. On odišiel, a ona dlho plačúca ľutovala samu seba.
Chvíľu sa chcela vrátiť k nemu. Ale vrátiť sa znamenalo odpustiť mu jeho zradu. A Janka si nebola istá, či by mu mohla po tom všetkom ešte veriť.
Inokedy ju zasa prenasledovala myšlienka na pomstu, nech aj on trpí. Lenže láska nezmizne zo dňa na deň, ani keď ťa zradia. Preto túto myšlienku odložila na neskôr a začala premýšľať, ako žiť ďalej.
Pred úsvitom sa jej zrazu vybavilo, ako ju každé leto rodičia vozili do malého mesta za Bratislavou k babke a ako tam bola šťastná. Keby mohla odísť tam, vrátiť sa do minulosti, byť opäť malým dievčatkom…
Lenže babka zomrela pred tromi rokmi. Janka si nepamätala, že by rodičia predali jej byt. Možno ešte žili nejakí príbuzní? Musí sa spýtať mamy. A s touto nádejnou myšlienkou zaspala.
V noci sa jej sníval park neďaleko babkinho domu. Babka v krémovom staromódnom plášti a klobúčku zo slameného materiálu sedela na lavičke a pozorovala, ako sa Janka hrá so šteniatkom a nejakým chlapcom. *„Vedela som, že prídeš, čakala som na teba,“* zrazu povedala babka a uprela pohľad práve na ňu. Nie na to malé dievčatko, ale na ňu, dnešnú dospelú.
Z tohto pohľadu sa Janka prebudila. Sen bol taký reálny, že ešte dlho cítila babkinu prítomnosť.
Čím viac na sen spomínala, tým jasnejšie chápala, že to bol signál. Ak babka povedala, že ju čaká, musí ísť.
—Mami, čo sa stalo s babkiným bytom? Nepredali ste ho? Nikto tam nežije z príbuzných? — spýtala sa večer.
—Nie, samozrejme že nie. Kde by si to vzala? Babka nemala žiadnych príbuzných okrem nás. Nechala ti list, kde píše, že byt pripadá tebe.
—Takže tam môžem bývať? — potešila sa Janka.
—Nerozumiem ti. Chceš odísť do toho malého mesta? Čo tam budeš robiť? Kde sa ti zobral ten nápad? — rozhorčila sa mama.
—Nemôžem tak žiť. Vadíme si. Potrebujem zmeniť prostredie, premyslieť si všetko…
Problém bol, že byt, v ktorom bývali s manželom, patril jeho rodičom. Zostávať tam nechcela, a tak sa nasťahovala k mame. Po dvoch rokoch samostatného života si zvykla žiť bez neustálych rád a mentorovania. Teraz počúvala, že sa jej manžel určite vráti, treba mu odpustiť, lebo takéhoto manžela už nikdy nenájde…
—Ale byt je starý, potrebuje opravu. Pravdepodobne ti tam nebude lepšie. Keby si chcela odpočinúť, choď na dovolenku k moru.
Za iných okolností by to aj spravila, no sen ju neopúšťal.
—Máš od neho kľúče?
—Kľúče? Niekde boli. — Mama prehrabala škatuľu v skrini. — Tu. Myslím, že sú to oni. — Podala Janke dvojicu kľúčov. — Keď bol tvoj otec nažive, staral sa o byt. Ja som sa do toho nepletla. Úprimne, už sme naň dávno zabudli a mali by sme ho predať. — Mávla rukou.
—Zajdem sa tam pozrieť a potom sa rozhodneme. Dobre? — Janka pevne zovrela kľúče.
—Naozaj chceš ísť? A čo práca?
—Vezmem si dovolenku. Neodhovor ma, potrebujem ísť.
Na druhý deň prišla Janka k šéfke so smutným výrazom a podala žiadosť o dovolenku. Šéfka sa nad ňou zľutovala, povedala, že všetci muži sú svine, a podpísala žiadosť.
Večer si Janka zbalila veci a ráno odišla na vlakové nádražie s pocitom, že začína nový život. O päť hodín neskôr taxík zastavil pred starou tehlovou päťposchodovou budovou. Janka vyšla na druhé poschodie a bezvládne sa zastavila pred namaľovanými drevV ten deň, keď Janka opäť uviedla do poriadku babkin starý byt, jej srdce konečne našlo pokoj, lebo vedela, že babka jej pomohla nájsť cestu k novému šťastiu.
