A Veroniku zastihlo rodiť v snehovej metelici. Podľa termínu mala ešte tri týždne čas a možno by dovtedy aj prestalo snežiť, mrazy by nastúpili a do pôrodnice by mohli vyraziť. Ale nie! Práve teraz musela! No vlastne nie ona, ale to dieťatko, ktoré v nej žilo. Už malo dosť tesno a netrápilo ho, že už šiesty deň sneží bez prestania.
V takomto počasí by do dediny nedorazilo ani jedno auto, cesty sú zapadané až po pás. Sneh sa len sype a sype, akoby sa tam hore roztrhol obrovský vrece múky. Z okna je vidno len bielučkú krajinu, kde sa sneh víri vo víchrici. A ak by si človek potreboval ísť von na dvor, veterný mráz mu okamžite zaženie sneh do očí a nedá sa ani pozerať.
A práve v takomto nečase si dieťatko povedalo, že je čas prísť na svet.
Už ráno sa Veronika cítila zvláštne raz ju pichlo v krížoch, inokedy jej prišlo tak ťažko, že by najradšej ľahla, ale keď si aj ľahla, nevydržala a stále sa prechádzala po izbe. Svokra Mária si to všimla:
Veronka, čo sa deje? Veď ty snáď začneš rodiť! Čo tu tak pobiehaš?
Neviem, teta Mária, ale akosi som nepokojná.
Ukáž bruško.
Mária sa do ženských vecí veľmi nevyznala, veď dnes už všetko robia doktori a pôrodnice. Z pôrodníctva už nič neostáva, kedysi sa tieto veci učili, dnes už nie. V celej dedine ostala len jedna starenka pôrodná babica babka Zuzana. V mladosti ich boli tri.
Bruško ti kleslo, Veronka. Vyzerá to, že malý sa rozhodol prísť na svet.
Ale veď je ešte skoro, teta!
To už nie je na nás, dievča ako Boh rozhodne, tak bude.
Veronike naskočili slzy do očí. Prvé dieťa, všetko nové a nikto poriadne nevie vysvetliť čo a ako. Mária mala len jedného syna, aj to už dávno, nič si poriadne nepamätá.
Veronka, idem po babku Zuzanu. Dala som variť vodu. Keď zovrie, vypni sporák. Ak máš silu, nachystaj čisté uteráky a plachty, vieš kde sú. Ak ale nevládzeš, nerob to. Ja keď som rodila Mareka, babka Zuzana mi kázala chodiť sem a tam a zhlboka dýchať. Vraj sa tak rýchlejšie otvorím, dodala s uzlovaním šatky, a po ceste zájdem aj k tvojim, privolám mamu. Drž sa, dievčatko, babka Zuzana vie čo robí. Kedysi k nej ženy chodili aj z iných dedín, bola najlepšia v okolí.
S týmito slovami sa Mária obliekla, vzala násadu od lopaty, aby sa lepšie brodilo v snehu, a zmizla v metelici.
Veronika zostala sama. Strach sa ešte prehĺbil čo ak to začne teraz a nik tu nie je? Ako sa dostane svokra cez sneh, čo ak niekde spadne? A čo ak nepríde mama?
A hlavné čo má robiť? V duchu iba opakovala chodiť a dýchať. Ale ako dýchať, keď bolesť niekedy zastaví aj dych?
Och, keby tu bol Marek… Doma sa kvôli tomuto hnusnému počasiu nemohol vrátiť z mesta. Ani autobus, ani cesty. Ani netuší, že už sa malý alebo malá chystá na svet.
Chrbát už veľmi bolí.
V tom sa z predsiene vo víre snehu dovalila mama Oľga.
Dievčatko moje! Veronka! Svokra mi povedala, že už ideš rodiť.
Áno, mama.
Hneď som pri tebe, hneď! Prinesiem sušené ovocie, uvarím compot. Treba zaliať vodu…
O hodinu dorazili aj svokra s babkou Zuzanou. Babka bola vráskavá, pohyblivá starká, ktorá Veroniku vyšetrila a skonštatovala:
Ráno porodíš.
Ako ráno? preľakla sa Veronika Veď ešte ani obed nie je a už včera mi začalo byť čudne!
To sú len predzvesti, dievčatko, niekedy prídu pár dní pred pôrodom. Teraz však otváranie začalo, ale len na pol prsta. Zatiaľ nespěchaj, ráno porodíš. Ja idem domov.
Zostaňte, babka Zuzana, prosila Veronika Len vy tomu rozumiete, cítim sa s vami pokojnejšie.
Staručká babica, ktorá za život pomáhala na svet stovkám detí, sa nad dievčaťom zľutovala:
Dobre, zostanem s vami. Keď je matka pokojná, dieťatko ide na svet ľahšie.
Veronika však netušila, že “predzvesti” sú len malé zvončeky pred búrkou. Potom prídu skutočné kontrakcie.
Bolesť, akoby ju zvnútra trhali, ani nadýchnuť, ani krok urobiť. Ležať nemohla, stáť tiež, len bolesť, holá bolesť.
Svokra s Oľgou len bezradne pobehovali po izbe, nevedeli čo robiť. Babka Zuzana ich vyhnala žehliť bielizeň, nech jej zbytočne nechodia podnohy.
Noc pokročila, babka Zuzana skontrolovala a zistila, že už sú otvorené štyri prsty. Ide to pomaly, prvýkrát je to najťažšie, pôrodné cesty ešte “nechodené”, dieťatku ťažko. A Veronika už celkom bezmocná. Keď na chvíľu utíchli kontrakcie, trochu sa najedla. Babka ju uložila, nech získa sily.
Metelica neutíchala, akoby ešte zosilnela.
O štvrtej ráno vyskočila Veronika tma, vedľa nej spí babka Zuzana.
Pane Bože, pomôž mi, šepkala dievča, obrátená ku svätým obrázkom Nech sa bábätko rýchlo narodí.
A odznova tá strašná bolesť. Babka Zuzana ju skontrolovala: päť prstov otvorené. Pomalé to je, ale zvládne to.
Keď vonku začalo svitať, Veronika bola úplne vyčerpaná, košeľa sa lepila na telo, oči zakalené, vlasy zlepené.
Už len kúsok, povzbudila ju babka Zuzana Čoskoro je pri tebe bábätko.
Babička, pomôž mi, prosila Veronika Babička, pomôž, babička!
Veronka, koho voláš, preľakla sa mama, babička tu predsa nie je. Babkou ona volala prababičku svoju, keď bola malá, nevyslovila “babička”, povedala “babička” a tak jej zostalo. Stará mama Zora mala len synov, Veronika bola jej prvá pravnučka mala ju najradšej.
Veronika, už je vidno hlavičku, drž sa, dievča. Ešte raz zatlač, takto… puf-puf-puf, dýcha s ňou babka Zuzana.
Veronika zvyšok síl vydala, kričala, tlačila, dýchala a opäť kričala.
Babička, pomôž mi, už nemôžem! vykríkla a porodila dieťatko priamo do vráskavých rúk babky Zuzany.
Možno poslednýkrát niekoho privádzam na svet, pomyslela si babka so slabým úsmevom. Opatrne položila bábätko Veronike na brucho:
Chlapec, Veronika, máš krásneho synčeka, šepla A aký je hlasný! To bude budúci starosta, všetci okolo neho budú tancovať.
Veronika plakala od šťastia, bozkávala tie maličké pršteky. Ako sa také čudo zmestilo do jej tela? Len škoda, že Marek pri tom nestál, určite by bol na synčeka hrdý.
Miško, môj Miško, zašepkala zmesou radosti a únavy.
Ako Miško? prekvapila sa svokra Veď si včera vravela, že to bude Oliver.
To predsa nie je Oliver, keď sa volá Michal, pousmiala sa Veronika, Michal Marek.
Babka Zuzana dokončila, čo mala, aj ona bola unavená. Hoci je to radostné, novému životu vždy treba veľa síl. Teraz by si konečne mohla aj oddýchnuť, len keby sa tou metelicou dostala domov.
Veronika so synom zaspala, Oľga sa začala chystať tiež domov deň a noc nebola doma. Zabalila sa do šálu až po oči, rozlúčila sa so svokrou a vyšla do dvora.
A veru metelica ustáva. Sneh už nesype vo veľkých chuchvalcoch, ale len tak jemne. Možno do rána úplne prestane, možno aj zať sa cez deň vráti.
Prídem ešte k babke Zore, poteším ju, pomyslela si Oľga. Možno už nemá chlieb, hoci pred pár dňami som jej nosila. Staručká už veľa nezje.
Babka Zora býva o dva domy ďalej, staručká už, v lete bude mať deväťdesiattri. Dlho už žije sama, presťahovať sa nechce, tichučko si gazduje, ale vedia, že sú nablízku, nosia jej jedlo aj pomáhajú.
Oľga s ťažkosťou otvorila bránku vidno, že Marek tu včera bol, lebo lopata je opretá o plot. Odhrnula cestičku k dverám, zmietla schodíky a vošla do domu.
Babka Zora, babka Zora! volá a sype sneh z kabáta. Treba volať nahlas: starká už zle počuje. Babka Zora, ja som Oľga, prišla som sa na vás pozrieť.
Nikto neodpovedal babka spala. Oľga vyzula čižmy, vyzliekla kabát a nazrela do izby…
Ležala babka Zora na posteli, s rukami skríženými na hrudi, všetko na sebe čisté a nové. To si Oľga všimla hneď, lebo šaty ešte nevidela a na hlave mala bielučký šatôčok. Pristúpila bližšie, zotrela slzy, zavrela jej viečka.
Na nočnom stolíku ležala Veronikina fotografia, vedľa svätý obrázok svätého Michala a zvyšok sviečky.
Ďakujem ti babka, pomohla si Veronike. Narodil sa jej synček. Michalom ho pomenovala. Ale veď ty to isto už vieš, babka moja… pobozkala ju na vráskavé líce, ďakujem…
V živote nie je dôležité, ako veľké sú naše činy, ale koľko lásky sme do nich vložili. Rodina je dar, ktorý je vždy pri nás aj v najťažšej chvíli či v búrke, alebo v tichu za oknom.
