**Denník**
A načo sa otočil? Mal ísť ďalej…
Keď robíme nejaké rozhodnutie, presvedčujeme sami seba, že konáme správne, hľadáme výhovorky. Spočiatku sa trápime pochybnosťami, bojíme sa odvety, spravodlivého trestu za náš čin. Ale nič sa nestane, upokojíme sa, utvrdíme sa v presvedčení, že sme urobili dobre, a žijeme ďalej, snažiac sa nespomínať, nemyslieť na to.
Lenže raz ten trest príde. Alebo aspoň oneskorené ľutovanie…
Stretli sa na začiatku tisícročia. Janko prišiel na zastávku a čakal na mikrobus. Vedľa neho stála dievčina, obyčajná, akých sú tisíce. Ale srdce mu náhle zabušilo o rebá. „Čoskoro príde mikrobus, ona odíde a ja ju už nikdy neuvidím.“ Dokonca sa otočil. Na semafore stál nejaký mikrobus. Srdce mu bilo ešte rýchlejšie, ponáhľalo ho. A tak Janko pristúpil k dievčine.
„Ahoj. Ktorý autobus čakáš?“
Dievča sa naňho pozrelo, snažiac sa spomenúť si, či ho pozná, ale on hľadel do jej očí a vedel, že ich už nikdy zabudnúť nebude.
„Volám sa Janko. Nečakáš dvestoštvrtku?“
„Nie,“ konečne sa usmiala. „Tridsiatku.“
Janko si oddýchnol. Žiadny autobus nebol na obzore, takže mal čas.
„Bývaš v Dúbravke?“ spýtal sa znovu.
„Nie, idem k babke.“
„Ponáhľaš sa?“ opýtal sa odevzdane.
„Nie veľmi, prečo?“ Dievča sa naňho dívalo so zvedavosťou.
Janko počul svoj radostný hlas:
„Poďme pešo na ďalšiu zastávku?“
Dievča na chvíľku váhalo, potom sa usmialo a prisývlo.
Srdce mu búšilo rozrušene a šťastne. Šli spolu na ďalšiu zastávku, potom ešte o kúsok ďalej… Až sa ocitli v sídlisku, kde bývala babka Zuzky, ani necítili únavu, ani nevnímali čas.
Keď Zuzka zastala pred babkiným domom, obaja už o sebe vedeli veľa, akoby sa poznali odjakživa. Pred rozlúčkou si vymenili adresy a telefónne čísla. Obaja boli presvedčení, že našli svoju osudovú lásku.
Celý rok žili od stretnutia ku stretnutiu, kým sa nevzali. Spočiatku bývali u Zuzkinej babky, a keď dokončili štúdium, dostali diplomy a začali pracovať, zobrali hypotéku a kúpili si byt. Hneď dvojizbový, do budúcnosti.
Keď Zuzka oznámila, že čakajú bábätko, Jankove srdce ho udrelo o hrudnú kosť, ako v prvý deň ich stretnutia, akoby hovorilo: „No čo, otecko, čo stojíš?!“ A Janko sa rozosmiaval. Stane sa otcom! Neočakávane, nepredstaviteľne, zodpovedne.
Život sa zmenil a naberal obrátky. Teraz len plánovali a rozprávali sa o tom, aké bude ich dieťa, či chlapec alebo dievča, vyberali meno. Hádali sa, kde postaviť detskú postieľku, aký kočík vybrať… Janko dokonca zastavoval mamičky s kočíkmi na ulici a pýtal sa ich na radu. Ony s radosťou poradili aj s prvými príkrmami a zubami.
Kamaráti, ktorí už mali deti, im ponúkali oblečenie po svojich potomkoch.
Mladí ponáhľali čas, tešili sa na svojho prvorodeného. Napokon sa narodil krásny modrooký chlapec. Keď sa Zuzka vracala z pôrodnice, v izbe stála nová detská postieľka s mäkkými mantinelmi. V skrini boli usporiadané nové bodyčka, čiapočky, oblečenie a plienky. V chodbe čakal moderný kočík na dlhé prechádzky…
A potom prišiel deň, keď Janko, plný lásky a nádeje, prinesol do bytu malý zábalik. Byt ožil detským krikom, zhonom a obdivom príbuzných.
Keď na prvej prehliadke v nemocnici Zuzka uvidela pediatrovu vážnu tvár, opýtala sa chvejúcim sa hlasom:
„Niečo nie je v poriadku?“
Lekár nič nepovedal a poslal ich na ďalšie vyšetrenia. A potom padla hrozná diagnóza. Zuzka plakala, Janko zovrel čeľuste a snažil sa ju upokojiť. Nedokázali tomu uveriť, dúfali v chybu. Nemohlo to byť pravda! Sú mladí, zdraví, ako je to možné?
„Ťažký pôrod, porodné trauma…“ unavene odpovedal lekár.
Nasledovali dni zúfalstva a prijímania reality. Jankova matka navrhla, aby chlapca dali do ústavu, zbavili sa chorého dieťaťa. Porodia si zdravé deti, nemusia si brať taký ťarchu. Je to na celý život.
Janko nevládal pozrieť sa do Zuzkinich uplakaných očí, ale pevne povedal, že Mišku nikam nedajú.
Chlapec rástol, spoznával ich, usmieval sa a vyzeral úplne normálne. Dúfali, že lekári sa mýlili, že to nie je také zlé. Len keď mal Miško začať chodiť, neurobil to, a ani stál len s veľkými ťažkosťami.
Žiaden lekár nedal záruku, že niekedy pôjde. Kočík a invalidný vozík – to bola jeho budúcnosť. Ale aspoň mozog nebol poškodený.
Začali bojovať za chlapcov vývoj: masáže, špeciálne cviky, rehabilitácie… Zuzka sa po materskej nevrátila do práce, venovala sa Miškovi. Všetky Jankove peniaze išli na liečbu syna a hypotéku. Rodičia pomáhali, ako vedeli.
Raz víkend Zuzka poprosila Janka, aby sa prešiel s Miškom v parku, kým ona upratuje byt. Odmietol.
„Zuzka, radšej uprAle keďže život nebol dokonalý, Janko si až neskoro uvedomil, že opustil nie chorého syna, ale celý svoj šťastný život.
