Včera som sedela na lavičke so susedou Alžbetou a ona mala v očiach slzy. Povedala, že je hriech ísť dobrovoľne do domova dôchodcov. Vraj sa vzdáva dobrovoľne. A všetko kvôli pár slovám od jej dcéry.
Alžbeta vychovala dcéru sama, bez manžela. Vdovela, keď bola ešte mladá, a všetko musela ťahať na vlastných pleciach. Jej dcéra Zuzana vyrástla poriadne rozmaznaná a výmyselná.
Od malička bola zvyknutá, že mama všetko zariadi. Dala by jej aj posledné euro, kúpila, čo si Zuzana zaželala. Oblečenie mala vždy ako z katalógu ako bábika. Aby jej mala Alžbeta z čoho dopriať, makala vo fabrike dve smeny za sebou. Našťastie, o byt vtedy starosti mať nemusela podnik ešte prideľoval byty. Ale veď časy sa menia, teraz už byty nedáva nikto. Treba si šetriť a kúpiť vlastné bývanie.
Zuzana vyrástla, šla na univerzitu, vydala sa za Miša.
Mišovi rodičia majú veľký dom pri Trenčíne, ale tam bývať nechceli. Veď mladí chcú bývať po svojom, a starší majú svoje zvyky načo si navzájom vadiť, nie?
Aj Alžbeta má svoj byt, ale s Mišom si nemôže prísť na meno. A úprimne, mladým bývať so starými tiež nepristane, každý chce žiť podľa seba.
Aspoň že dnes existujú hypotéky. Hlavná vec je našetriť si základ a potom si to pekne pomaličky splácate. To je oveľa lepšie, než sa rad radom sťahovať z jedného podnájmu do druhého.
Kedysi byty dávali, ale to už kto vie, či sa ešte vráti. Teraz si človek musí na svoj byt dobre zarobiť, nech je to akokoľvek ťažké.
Zuzana a Mišo pracujú, zarábajú slušne. V ich okolí je hromada známych, ktorí už majú vlastný jednoizbák získaný presne tým spôsobom šetrením a splácaním.
Lenže Zuzana s Mišom proste nevedia šetriť. Najprv tehotenstvo, potom druhé. Veľa peňazí ide na plienky a Sunar. Teraz by už málokto pral látkové plienky, deti pijú mliečnu formulu, všetko z obchodu, rýchle a pohodlné.
Lepšie je kúpiť plienku, nasadiť, zahodiť. Kto by sa dnes babral s prádlom? Aj to je čaro moderného života.
Načo sa tak ponáhľali s deťmi?
Mohli si najprv zarobiť na svoje vlastné bývanie. Potom by bol čas aj na deti. Ale kdeže hneď jedno, hneď druhé…
A Zuzana chce vraj ešte aj tretie! Lebo že obaja s Mišom boli jedináčikovia.
Možno má niečo do seba aspoň sa deti v budúcnosti podržia, pomôžu si a možno i starých rodičov vytiahnu z bryndze. Aj ich rozmaznávanie hádam nebude mať také grády.
Čo už, deti sú radosť. Ale nejako to občas pripadá, že kto ich má, tých svojich zbytočne popoženie… No, ale ich voľba to nebude.
Ale nerozumiem tomu ak nemám vlastný byt, mám predsa šetriť, obúvať aj tri zimy tie isté čižmy a každý cent ukladať na vlastné bývanie. My sme to tak robili. Ale mladí dnes nie. Každý potrebuje všetko a hneď. Na šetrenie a sny zabudli.
Aj jedlo väčšinou kupujú hotové alebo jedia vonku, sladkostí plné tašky, deti to majú ako bežný štandard. A tie hory hračiek! My sme si vystačili s dvoma autíčkami a jednou bábikou, dnes musí mať dieťa celú sériu a ešte aj z minulého mesiaca.
Najhoršie je, že rodičia nakupujú všetko, jedna radosť.
A Zuzana? Aj tá je rozmaznaná bez kvalitnej kozmetiky a značkových vecí z obchodného centra neodíde. Veď svoje ani nestíha nosiť, už zháňa nové, lebo to staré zverila charite. Koľko peňazí sa takto vyhodí?
V lete sa bez výnimky cestuje k moru do Chorvátska. Veď deti majú právo na dovolenku! A rodičia si tiež zaslúžia oddych, nie?
Dovolenka je fajn, len prečo nie niekde na chalupe na Kysuciach? Tak by sa možno podarilo aj niečo odložiť bokom.
Za tie letá pri Jadrane už mohli mať jednoizbový byt v Trnave. Možno maličký, ale ich vlastný! Ale nie, to vyhadzujú peniaze za zážitky. Takže nakoniec stále bývajú v prenájme.
A Alžbeta nad tým všetkým teraz plače.
Zuzana za ňou prišla a opäť rozprávali o byte. Zuzana zahlásila, že netreba kupovať, že sú spokojní s podnájmom. Že žijú, jedia, obliekajú sa podľa seba, relaxujú a potom aj tak niečo zdedia. Veď sú s Mišom jediní dediči.
Alžbeta sa urazila. Vraj už len čakajú, kým zomrie. Zuzana sa neskôr ospravedlnila. Ale aj tak v duchu vie, že raz to príde.
Myslím, že má vlastne pravdu, nie je na tom nič zlé, ako to povedala. Len to vyznelo hrozne. Alžbeta teraz pri každom telefonáte červená od zlosti a myslí si, že čakajú, kedy si zbalí veci a pôjde do domova dôchodcov… Ale čo už, taký je život.
