Po oslave svojho päťdesiatky sa Agáta rozhodla vziať si začiatkom mája voľno, aby bez chvátania, ako to býva o víkendoch, stihla záhradné práce na chate. Anton tiež naliehal.
„Samozrejme, presúvame sa s tebou na chatu. Budeš kopať v záhrade v pokoji, a ja po práci budem prijíždzať na víkendy.“
„Vlastne máš pravdu. Aj tak tento rok nejdeme k moru, a na oslavu sme už minuli dosť v reštaurácii. Bolo to krásne, Antoško. Ďakujem ti, keby nie ty…” hovorila Agáta.
Keď prišlo voľno, balila veci na chatu, sadenice a čakala na muža. Konečne prišiel:
„Tak som pripravená, vynášaj všetko do auta a nalož. Večeru máme so sebou v krabičkách.“
Cestou na chatu Anton zrazu prekvapil:
„Je dobré, že sme sa rozhodli pre chatu, ale nebudem ti môcť pomôcť naplno. Zrazu ma posielajú na služobnú cestu.“
„Na dlho, Antoško?“
„Na dva týždne, ale sľubujem, že pri prvej príležitosti prídem pomôcť. Šéf ma posiela do susedného mesta.“
Agáta v päťdesiatke dosiahla všetko, čo potrebovala pre zabezpečený život. Dobrý manžel, stabilný vzťah, dospelé a samostatné deti. Všetko ako u ľudí – veľký byt, slušné auto, chata, dobrá práca s pekným platom.
A vždy pri nej bola aj jej najlepšia kamarátka Zuzka, s ktorou sa delila o všetko. Od detstva spolu chodili do školy, potom na vysokú a teraz už dlho pracovali v jednej kancelárii. Zuzka bola živá a rýchla, mužov menila často, ale v láske jej nešlo šťastie. Rýchlo ju vždy dostihlo sklamanie.
Raz jej nevyšlo hneď po škole, keď zistila, že je tehotná so spolužiakom.
„Zuzka, ideme do nemocnice,“ naliehala matka, keď videla stav dcéry, a málo neprišla o rozum, no včas sa spamätala. „Určite sa toho zbavíme… Máš ísť na vysokú a študovať, nie sa viazať k dieťaťu.“
Matka to zaobstarala potichu, po známosti, aby sa nikto nedozvedel. Po škole Zuzka nastúpila na vysokú. Následky potratu sa však prejavili – viac detí nemala.
Vydala sa dvakrát. S prvým manželom žila pokojne, ale tá tichá nuda ju ubíjala. Neznášala pokojný rodinný život. Živá a pekná žena sa neudržala a párkrát mužovi zahýbala. Sama mu to priznala, a on podal na rozvod.
„Zuzka, no čo ti vadilo na Igorovi? Bol inteligentný, múdry. Áno, veľa pracoval, ale robil to pre teba,“ žasla Agáta.
„Och, nudil ma. Ale neboj sa, kamarátka, raz sa aj môj deň zazári.“
Potom sa vydala za krásavca, stretla Štefana na koncerte. Spieval, ona si ho všimla a prišla k nemu. Tentoraz aj on zaregistroval tú efektnú ženu. Zamotal jej hlavu svojim spevom.
„Zuzka, ty si moja múza. Spievam len pre teba.“
Jeho veselý život sa jej páčil – stále bankety, na ktorých bola, alkohol, ženy a muži. Potom však Štefan začal tráviť víkendy bez nej, prichádzal opitý. Ona trpela, držala sa. Až kým jedného dňa nezdvihol ruku. Zuzka rýchlo zbalila veci a odišla. Upadla do melanchólie.
Agáta ju upokojovala.
„Zuzka, hľadáš mužov na zlom mieste. Potrebuješ pokojného a slušného, ale ty…”
Agáta sa kvôli svojmu rodinnému šťastiu a blahobytu cítila voči kamarátke vinná, dokonca sa snažila ju zoznamovať s mužmi. Zuzke však rýchlo lezli na nervy. Takto v päťdesiatke žila sama, ale bola veselá, nenechala sa zlomiť. Občas mala krátke romániky, ale nič trvalé.
Anton s Agátou vyložili veci, niečo si v dome upravili. Na druhý deň muž odišiel domov – musel sa pripraviť na služobku. Agáta ráno začala generálku v dome, žila tu mesiac, rozhodla sa stráviť celé voľno v prírode a tešila sa. K obedu všetko dokončila, pozerala sa z okna, ale susedu Máriu nevidela. Vedela však, že susedka býva v dome, len čo slezie sneh.
Keď však išla za roh domu upratať kúpeľňu, všimla si v Máriinej záhrade nejakého muža. Pomaly sa tam motal, niečo robil a nepozeral sa okolo. Bol široký v pleciach, strednej výšky, no postavu mal pevnú, športovú. Rozhodla sa pozdraviť cez záhradu.
„Dobrý deň, nevidím Máriu, neochorela náhodou? Ja som Agáta, susedka.“
„Presne tak, ochorela, leží doma. A ja som prišiel na voľno pomôcť. Sestre treba pomôcť, syn je ďaleko. Ja som Oto, mladší brat Márie. Takže budeme priatelia a pomáhať si,“ smial sa.
Práca u susedov išla rýchlo a súladne. Agáte sa Oto páčil, nebol síce krasavec, no mal milý hlas. Na pohľad okolo päťdesiatky, plus mínus.
„Dobre, zajdem za susedkou, dlho sme sa nevideli,“ sľúbila Agáta a vyrazila k Márii.
„Ahoj, susedka, čo ťa to zrazilo?“ Položila na stôl krabicu čokolád a balíček sušienok.
„Ach, Agátka, ahoj! Čakala som, že sa ukážeš cez víkend.“
„Ja nie len na víkend, ale na celé voľno. Anton je síce na služobke, ale bude ma navštevovať, pomáhať… No to nie je kritické, zvládnem to aj sama. A stretla som tvojho brata.“
„Ach, Agátka, to mi je šťastie. Ako sneh na hlavu spadol Oto, a práve včas! Chytil ma chrbát, práve keď začala sezóna v záhrade. Môj brat je plukovník, no pracuje ako skutočný dedinčan,“ usmiala sa susedka.
Práca u susedov išla rýchlo a súladne. Oto stíhal pomáhať aj Agáte. Anton síce prišiel v sobotu večer, no v nedeľu odišiel, ani poriadne nepomohol. Len posedeli s susedmi v altánku, vyp
