28. apríl 2025
Dnes som sa vrátil domov z dlhého výletu vlakom z Košíc do Bratislavy. Zvonenie mobilu mi v ušiach brnial ako otravná mucha, ktorú nevyhná ani prudké mávanie rukou, ani krik. V špinavom kupé som pozeral do čierneho okna, kde sa odrážalo moju vyčerpane vyzerajúcu tvár, a pocítil som, ako sa vo mne sťahuje hnev a pochybnosti, ťažké ako olovo, a stláčajú mi hrdlo studenými prstami.
Počiatok všetkého sa odohral v obyčajný piatok, ktorý si v mojom pamäti naveždy zafarbil čierne odtiene. Môj brat Vojtech, priamy a úprimný muž, mi jedným rozhovorom podal pomaly, ale určite jedovatý jed. Keď som prišiel späť, svet okolo mňa už neďaleko nebýval taký, aký ho poznal, a odrazu mi pripadal nepríjemne cudzí.
Stál som na chladnom balkóne svojho bytu, opierajúc lakte o zábradlie, a bol som pripravený vyraziť. Tmavomodrý oblek mi ležal na mieru, kravata bola uviazaná dokonalým uzlom a v vnútornom vrecku saka som mal dva vstupenky do Slovenského národného divadla. Cigareta, ktorú som napil v nervóznom očakávaní, už dávno vychladla v masívnej sklenenej popolnici a rozpadala sa na popol, pripomínajúci moje súčasné pocity. Medzitým v spálni za zatvorenými dverami počul som tlmené šúchanie šiat a jemné kroky po parkete. Keď sa konečne objavila v prahu, oživená teplým svetlom veľkej krištáľovej lustra, zabudol som na Vojtových posmešné šepoty a na jazvový žeravý červ žiavy. Vyzerala tak oslnivo, ako vždy. Stratiť ju by bolo, akoby sa dobrovoľne vzdal slnečného svetla a odsúval sa do večnej studenej zimy.
Ľubomíra, sme už neskoro, koľko ešte môžeš sa zdobiť? v mojom hlase sa prelínala netrpezlivosť a skrytá horkosť, čo každú myšlienku otrávila.
Vyskočila na balkón, a na jej perách sa rozvinula tá známa, škádlivá a bolestne blízka úšia. Pozri, Janko, tvoje najobľúbenejšie, pískla a v jej očiach sa roztryskali veselé iskričky.
Ľubomíra sa elegantne, takmer ako baletka, natiahla z podšaty večerného šiat štíhlu nohu, ukazujúc červené balerínky na takmer neviditeľnej podpätku.
Schovávala som si ich do najhlbšej skrine, sľúbila som si, že ich nepokúšam, kým sa môj hlavný divák nevráti domov, povedala tak, akoby prečítala moje temné myšlienky, a hodila ich pred seba ako ochranný amulet vernosti.
Ja som mlčal, hľadel na ňu, a v hlave mi znovu znievla Vojtova neistá, prešmykľujúca sa slová: Čoraz častejšie ju tam vidím
Keď som už sedel za volantom svojho Škody Octavia a cítil hrubý povrch volantu pod rukami, znovu si prehrával v mysli ten nešťastný rozhovor. Vojtech, po dvoch obvyklých otázkach o práci, najedzdesiatykrát zmlčal a potom začal vyplietať nejasné, ťahavé zvuky, v ktorých sa podivne ozývalo jediné dôležité meno Ľubomíra.
Prestaň to ťahať, povedz, čo to je, a nepúšťaj to, výbuchol som, unavený z tých ťažkých prestávok, v ktorých sa niečo zlovestné schovávalo.
Vojtech, dýchajúc ako keby sa ponoril do ľadovej noci, spustil: Moja sestra, Táňa, chodí k tomu múdremu Tichovi, starému guruovi zdravej výživy a nových duchovných techník.
Rozprával som mu do slúchadla: Poznám toho domácu filozofiu! Má tri drobné a behá za nimi celý deň ako šialená sliepka. Má pozemok, záhradu, dom nie je to naše mestské starosti. Ty by si mal viac dohliadať na svoju vlastnú ženu, nie na cudzieho manžela!
Vojtech zmenil tón na šepot: Moja táto, Štefanová, tiež niekoľko mesiacov navštevovala Tichovho. Teraz mi hovorí, že on nie je taký jednoduchý a začal jej posielať nejaké podozrivé signály počas meditačných sedení.
Jeho hlas bol plný úprimnej úzkosti, že som pocítil, ako sa mi pod rukami rozpadá všetko, čo som doposiaľ považoval za pevné. Dlhé pracovné cesty, prázdny dom, časté neprítomnosti všetko to otvorilo trhlinu, ktorou sa vplížil červ pochybnosti.
Vojtech pokračoval: Ľubomíra k Tichovi chodí tri až štyri razy do týždňa, akoby tam pracovala. Nikdy počas mojich odchodov nevidela tvoju starú mamu v Bratislave. A ich syn, malý Milan, už často preskakuje do toho domova plného kadidel.
Mám čúrovu pamäť a výborné psychologické znalosti, pretlačil Vojtech, chcel som s ním prejsť, ale jeho pohľad a slová ma presvedčili, že som príliš vidieť, že som obviňujem falošnou. Všetky ženy ho sledujú ako očarené otvorené ústa.
A čo to znamená? spýtal som sa, cítiac, že sa mi pod nohami rozplýva pevná zem a srdce mi búši v trýzlivom chve.
Všetky fakty som ti povedal, brácho. Teraz si sám rozhodni, čo s nimi urobíš. Ja svoje urobím, zakončil Vojtech s vážnosťou.
Paranoja nebola hračka, pokúsil som sa zachrániť situáciu z poslednej zúfalé snahy znovu nastaviť veci. Ty myslíš, že Ľubomíra a syn idú na čiernu magickú terapiu? Všade hľadáš hák, vidíš len najhoršie.
Ten malý červ pochybnosti, ktorý semtam zakúpil ten piatkový telefonát, zostal živý. Usadil sa hlboko v mojom podvedomí a pomaly ma bodal svojím jedovatým ostruhom. Keď som sa náhodou pozeral na čistý profil svojej ženy v lúčoch večerných svetiel, zachvátil ma strach, že pozerám na úplne cudzú a krásnu ženu. O tri dni mi opäť čakala ďalšia služobná cesta.
—
Áno, bol som blázon, zamyslel som sa, keď som potiahol ruku a pobozkal Ľubomíru na temeno hlavy, vdychujúc jej známy vôňu parfému. Odpovedala mi láskavým dotykom pier na líc a poľahčene ma nasmerovala k dverám.
Poď, otvorte im! zavolala Tatiana, sestra môjho bratka, z podkrovia starého dodávky, kde bojovali s košmi plnými zrelých jabĺk zo svojho rodinného sadu. Táňa netrpezlivo nečaká.
Zase spomaľuješ, Janko, žartovala Tatiana a podala najmenší košík, zrejme určený pre Ľubomíru. Nemôžeš sa odtrhnúť od svojej krásky?
Pýtala sa, prečo som tak rýchlo a nečakane vrátil z práce. Ja som sám nevedel rozlúštiť ten zmätok v duši. Čo som predtým cítil, už neexistovalo, ale pokoj ešte nepřichádzal. Všetky tieto nevyspytateľné pocity ma zamotali, akoby som bol drobný veslík v dravom víre, ktorý sa nedokáže vymaniť.
Teraz som si istý: Vojtechove podozrenia boli len prejavom mojej žiarlivej povahy. Žiadny dôkaz, len moje vlastné myšlienky, ktoré sa vkrádali do každého okamihu. Počul som, ako Vojtech s vŕzgajúcim hlasom ponúka cigarety, ale odmietol som, pretože som si už mal svoje. Potom začal rozprávať o štatistikách rozvodov a o tom, že 85% prípadov je spôsobených ženami ďalší pokus, aby ma ešte viac rozdrvíl.
Nakoniec som mu povedal: Aj tak som to skontroloval. Ľubomíra nie je na ceste k nikomu. Jej úlohou je len rodina. A tak som zazrel, ako sa Vojtech poďakoval a odišiel, nechávajúc ma v tichu svojho bytu, počúvajúc šumenie mesta a pomaly uvoľňujúc napätie.
Ako sa noc pomaly pretáčala, uvedomil som si, že pokoj, ktorý som dlho považoval za samozrejmosť, je krehký a prechodný. Všetko, čo som považoval za nezmeniteľné, sa môže v jednej chvíli rozpadnúť ako sklo. Našťastie som prežil túto čiernu piatkovú noc, a čím viac som sa potopil do pochybností, tým viac som pochopil, že pravá istota prichádza z vnútorného pokoja, nie z cudzej úvahy.
**Lekcia:** Nepodliehaj šepotom, ktoré plavia hnev a žiarlivosť; radšej hľadaj pravdu v srdci a nechaj sa viesť láskou, ktorá prekoná aj najtemnejšie pochybnosti.
