Barbora vyšla z kancelárie a prišla k svojmu autu na parkovisku. Kapota a predné sklo boli pokryté tenkou vrstvou snehu. Sadla si do auta a ako prvé zapála kúrenie, aby zohriala vychladnutý interiér. Potom stierakmi odstránila snehový poprašok z predného skla.
Vyšla z parkoviska a pripojila sa do premávky. Ale autá sa len plazili, dlho stáli na semaforoch a v zápchach. Zdalo sa, že všetky autá v meste sa náhodou stretli na jednom mieste. Keď prechádzala okolo nákupného centra, rozhodla sa odbočiť a počkať, kým sa špička skončí. Zároveň si mohla pozrieť vianočné výzdoby a možno vybrať nejaké darčeky.
Ale aj parkovisko bolo plné, žiadne voľné miesto. Barbora už ľutovala, že sem zišla. Radšej by ostala na ceste, kde sa aspoň pomaly hýbali. Očividne nie len ona chcela stráviť čas užitočne a počkať v obchoďaku.
V spätnom zrkadle zableskli svetlá – terénne auto sa vyhlo z radu a couvalo, akoby jej uvoľňovalo miesto.
V obchoďaku bolo plno ľudí, dusno a horúco. Barbora si rozopla kabát, stiahla šálu z krku a prechádzala sa medzi regálmi. Od farebných ozdôb, blikajúcich svetiel a míňajúcich sa ľudí sa jej zamotala hlava. Do košíka dala niekoľko lesklých gúľ, dvoch strieborných jeleňov na stromček, dva uteráky so Santa Clausom v darčekovej škatuľke a niekoľko pohárov na šampanské s pranostikami.
Doma sa rozhodne, čo komu daruje. Pre mamu a manžela kúpi niečo hodnotnejšie, ale kolegom a známym postačia milé drobnosti na zlepšenie nálady. Postavila sa do fronty pri pokladni. Bola unavená z hluku a zhonu, chcela čo najskôr von. Zlý nápad prísť sem v piatok večer. Mohla prísť zajtra ráno, keď ľudia spia.
Konečne prišla na rad. Keď pokladníčka skenovala tovar, Barbora s hrôzou zistila, že nakúpila veľa zbytočností. No čo, aspoň niečo sa určite hodí.
Vyzvedla si tašku, zapnula si kabát, upravila šálu a opatrne kráčala k východu, aby nikto nenarazil do tašky a nerozbil ozdoby.
„Barbora!“
Nespoznávala hneď, že ju niekto volá, a tak pokračovala v chôdzi.
„Kováčová!“
Až keď počula svoje dievčenské priezvisko, zastala. Ale ľudia, ktorí vychádzali, do nej strkali a míňali sa okolo nej. Ustúpila nabok a rozhliadla sa, aby našla toho, kto ju volal.
„Ahoj, Barbora,“ ozvalo sa tesne vedľa nej.
Otočila hlavu a uvidela muža s bradou. Malú čiernu čiapku mal natiahnutú až po obočie. Muž sa usmieval. Barbora si všimla, že mu chýba jeden predný zub. Oblečenie mu viselo, vyzeralo neupratane. Už ľutovala, že sa zastala. Tento bezdomovec predsa nemohol byť jej známy.
„Nespoznávaš ma?“ spýtal sa muž. „Ja som ťa hneď spoznal. Vyzeráš ako milión,“ zachechotal sa.
Niečo v jeho hlase jej pripadalo zvláštne známe, ale nevedela si spomenúť.
„Chodili sme spolu do školy. Do jednej triedy,“ pripomenul.
„Janko?!“ vykríkla Barbora. Chcela sa spýtať, čo sa mu stalo, ako dopadol takto, ale hanbila sa.
„To som ja,“ povedal a znova sa usmial, čím odkryl medzeru po zube. „Veľmi som sa zmenil?“
„Áno,“ prikývla. „Čo sa ti stalo?“ Napokon sa spýtala.
„Dlhé rozprávanie. Počkáme niekde? Je tu kaviareň.“ Janko na ňu pozeral dúfavo.
Barbora sa nevedela zvyknúť na jeho vzhľad. Ako ho mohla nepoznať? Možno kvôli tej hlúpej čiapke a brade. Bol to predsa Janko, do ktorého bola v škole zamilovaná, pre ktorého vyliala toľko slz. A teraz sa hanbila stáť s ním v takej spoločnosti.
„Prepáč, musím ísť,“ povedala a odvrátila pohľad, akoby hľadala pomoc u ľudí okolo. Nikto si však tejto dvojnice nevšímal.
Janko na ňu stále dúfavo hľadel.
„Ak len na chvíľu,“ nakoniec súhlasila, skôr zo zvedavosti než z túžby po rozhovore.
Janko sa rozžiaril a posnažene ju viedol ku kaviarni.
„Poďme. Nestretli sme sa tisícku rokov. Možno sa už nikdy nestretneme.“ Znova sa zachechotal.
Barbora nervózne pozerala na ľudí, ktorí okolo nich prechádzali, nech náhodou nepotká niekoho známeho. Janko neustále predbiehal a stále sa na ňu usmieval.
V kaviarni boli skoro všetky stoly obsadené.
„Tam je voľné,“ ukázal Janko na stôl v rohu.
Barbora si pomyslela, že tam aspoň nikto nevšimne, s kým sedí.
Ešte ani nestihli sadnúť, keď prišiel čašník a položil pred neho jedálny lístok. Janko hneď otvoril a pozeral sa na obrázky. Barbora si všimla, ako prehltol sliny.
„Ja si dám len kávu,“ povedala.
Keď prišiel čašník, obrátil sa len na Barboru, akoby ignoroval jej spoločníka. „Ste pripravení objednať si?“
„Kávu s citrónom, prosím.“ Barbora sa pozrela na Janka.
Ten rýchlo vybral jedlo. Čašník sa opäť pozrel na Barboru, ako keby žiadal súhlas. Mierne prikyvla.
„Tu majú dobrú kávu. Ja tu často večeriam,“ povedal Janko.
„Tu pracuješ?“
Prikyvol. Bolo vidieť, že sa hanbí. Pravdepodobne nie ako manažér, ani ako predavač, skôr ako upratovač. Barbora sa však nechcela pýtať.
„A ty si sa stala doktorkou, ako si chcela?“ spýtal sa.
„Pamätáš si to?“ prekvapilo ju. „Áno, som endokrinologička.“
Janko znova prikývol, akoby súhlasil, že na to mal vždy vieru.
„Kúpila si darčeky pre manžela a deti?“ Pozrel saAle Barbora si už nič nekúpila, pretože v tom okamihu jej srdce puklo pri spomienke na všetky nezmenené sny a nenaplnené lásky, ktoré nechala dávno za sebou.
