Lenka vyšla z obchodu a schádzala po schodoch pred vchodom, keď pred ňou zastavilo červené zahraničné auto, z ktorého vystúpila mladá žena. Náhly závan vetra jej zdvihol šaty ako zvon, a prameň vlasov jej zakryl tvár. Žena odhodila vlasy zvyčajným pohybom hlavy, rukami priťlčila šaty a prešla okolo Lenky.
“Eva?! Evka!” zavolala na krásnu ženu Lenka.
Eva sa obzerala, hľadala či ju niekto volal, a zastavila pohľad na Lenke. Chvíľu sa na seba mlčky pozerali.
“Nepoznala si ma?” Lenka znova vyšla k vchodu do obchodu.
“Ja som Lenka, Lenka Kováčová.”
“Lenka. Naozaj, nepoznala som ťa. Dlho živá budeš,” povedala Eva smerne.
“A ja vidím, že ideš…” Lenka potiahla Evu nabok od dverí. “Poďme ďalej, prekážame. Aká si už len!”
Eva sa zhovievavo usmiala.
“Bývaš nablízku?” spýtala sa.
“Nie, pracujem. Vyšla som si počas prestávky. A ty?” spýtala sa Lenka.
“Počúvaj, prečo tu stojíme? Máš čas? Poďme do kaviarne, pokecáme si. Kedy sa ešte stretneme?”
“Dobre,” súhlasila Lenka.
Vošli do malej poloprázdnej kaviarne v susednej budove, ktorá pripomínala skôr bufet. Sadli si k stolíku pri okne. Eva privolala čašníčku. Tá, žujúc žuvačku, neochotne pristúpila k stolu a nasrdo položila pred nich jedálny lístok.
“Netreba.” Eva odsunula laminované listy. “Dve šaláty, dva múčniky a čaj. A rýchlo.”
Eva preniesla pohľad na Lenku a usmiala sa. Čašníčka odišla, kolíšuc sa na úzkych bokoch.
“Tak ako sa máš?” Eva sa pohodlnejšie usadila na plastovej stoličke.
“Dobre. Bola som vydatá, ale len krátko. Deti nemám. Vidím, že ty si na tom skvele,” odpovedala Lenka.
“Nežalujem sa.” Eva sa zachechtala a ukázala pravú ruku so zásnubným prsteňom na prsteníku.
“A deti?” zaujímalo sa Lenku.
Prišla čašníčka s podnosom a postavila na stôl dva taniere s malými zákuskami, šálky a malý porcelánový čajník.
“Počúvaj, tvoji rodičia žijú?” zrazu sa spýtala Eva, keď čašníčka odišla.
“Otec zomrel pred pár rokmi, a mama… Mama ešte žije, ale po otcovej smrti sa zrútila,” smutne povedala Lenka a točila malou šálkou na podšálke.
Eva nalia do šálok horúci čaj. Voňal po mäte.
“Škoda. Tvoji rodičia sa mi vždy páčili. Nie ako moja matka. Vždy všetkým nespokojná, láskavé slovo od nej by si nevytrieskal. Nečudo, že od nej otec odišiel. Ako sa mi u vás doma páčilo. Ticho a pokoj.” Evine oči zahmlili spomienkami.
Lenka si povzdychla…
***
Bývali s Tomom v tom istom vchode. Lenka na štvrtom poschodí, Tom na treťom. Najprv chodili spolu do škôlky, potom do tej istej triedy. Tomov otec pil a často robil výstupy. Tom utekal k Lence.
V deviatke prišla do triedy nová dievčina. Po rozvode rodičov sa presťahovala s matkou do vedľajšieho domu. Krásna a výrazná Eva hneď upútala Tomovu pozornosť. Lenka žiarila a trápila sa. Predtým chodievali spolu do školy aj domov. A teraz…
“Čo? Zabudol si niečo?” spýtala sa Lenka, keď Tom zastal uprostred dvora.
“Počkajme.”
“Na čo?” Lenku to už začínalo dráždiť.
V tej chvíli sa otvorili dvere vedľajšieho vchodu a vyšla Eva. Pribehla k nim, usmiala sa a pozerala len na Toma. Vedľa Evy bol Tom veselý a ukecaný, a Lenka ho nepoznávala. Rozprával, žartoval. Eva sa nahlas smiala, Lenka smutne kráčala vedľa.
Po vyučovaní Tom bežal do šatní, obliekol sa a čakal na Evu s jej kabelkou v ruke. Spolu odchádzali, zabudnúc na Lenku. O prestávkach Eva sa s Lencou rozprávala, akoby nič.
Raz išli všetci traja do kina. Keď film skončil a rozsvietili svetlá, Lenka si zbadala, že Eva a Tom sa držia za ruky. Tak kráčali celú cestu domov. Lenka sa zdržala, ale ani si toho nevšimli. Už s nimi nikam nešla.
Po škole išiel každý iným smerom: Lenka na ekonómiu, Tom na strojársku školu, Eva na módne návrhárstvo.
V zime Lenka ochorela, niekoľko dní nešla do školy. Vonku padal sneh, blížili sa Vianoce. Pozerala sa z okna na zasnežený dvor a zrazu uvidievala Evu. Rýchlo kráčala k jej vchodu. Lenka myslela, že ide za ňou, otvorila dvere a čakala na prahu. Ale rýchle kroky utíchli o poschodie nižšie. K Lence dolehal Tomov hlas: “Konečne…” Zaklapali dvere…
Lenku prepadla horúčka. Sadla si na schod pod vešiakom a rozplakala sa. Takže Eva chodívala za Tomom, keď jeho rodičia boli v práci. Od zistenia, čo tam robili, ju zabolelo v hrudi.
Raz prišla mama z obchodu a povedala Lence, že stretla Tomovu matku. Sťažovala sa, že manžel pije ešte viac a syn odišiel z domu. Nájomný byt, žije tam s Evou.
Na poslednom ročníku sa Lenka vydala za spolužiaka. Bývali v jeho byte s jeho matkou. Tá sa stále miešala do ich života, poučovala Lenku, ako sa starať o muža. Michal bol mamičkin synček.
“Miso, prečo si sa so mnou oženil?” spýtala sa raz Lenka. “Žiadna žena ti nenahradí matku.”
Michal len pokrčil plecami.
“Mama chce, čo je najlepšie. Zvykneš si.”
“Nechcem si zvykať. Ži s mamou,” povedala a začala zbierať veci.
Michal znova pokrčil plecami a sadol si k počítaču. Rozviedli sa rýchlo. Deti nemali, deliť sa nemali o čo. Tak skončilo Lenkino krátke manželstvo.
Len raz videla Toma, keď priLenka sa zastavila, pozrela sa Tomovi do očí a vedela, že po všetkých tých rokoch konečne prišiel čas na ich šťastie.
