Dnes som si našiel chvíľu na zápis do denníka. S manželkou sme boli plní radosti, keď sme sa dozvedeli, že náš syn Jozef sa bude ženiť. Tajne sme mu prezradili, že mu chceme k svadbe darovať byt v Bratislave. Jozef bol nadšený, keď sa dozvedel o našom pláne. V ten istý deň už o tom vedeli všetci jeho kamaráti.
Keď sme pripravovali všetko na oslavu, stala sa však pohroma. Naša dcéra Ivana, ktorá pracuje vo Zvolene, sa náhle necítila dobre a z práce ju odviezli rovno na urgent v nemocnici. S manželkou sme sa tam ponáhľali. Vyšetrenia ukázali, že má nádor a bolo potrebné operovať okamžite. Peniaze sme potrebovali veľmi rýchlo. Našťastie, lekári zasiahli včas.
Sme si uvedomili, že kúpa bytu pre Jozefa je za týchto okolností nemožná. Museli sme zháňať euro na liečbu. Pomoc nám ponúkla rodina a priatelia, ktorí nás nenechali v štychu. Každý prispel, ako mohol. Niektorí dali peniaze a povedali, aby sme ich nevracali. Spoločne sa nám podarilo vyzbierať sumu na operáciu.
A potom nás syn Jozef prekvapil slovami, ktoré nás dorazili.
– A čo môj byt? Sľúbili ste mi ho! Zničíte mi život.
Po jeho slovách som bol v šoku. Ako mohol povedať čosi také? Taká sebeckosť… Je to jeho sestra. Vyrastali spolu. Ako mohol klásť svadbu a sestrinu operáciu na rovnakú váhu? Nedokázal som nič povedať. Jozef však pokračoval.
– Prečo vždy ona dostane všetko a ja nič?
Nevydržal som a začal som naňho kričať. Povedal som mu, že ho už nechcem vidieť. Jozef si zbalil veci a odišiel k svojej budúcej Evelíne. Dva týždne sme spolu nehovorili.
Medzitým Ivana podstúpila operáciu. Našťastie dopadla dobre. O pár týždňov ju prepustili domov. O správaní jej brata som jej nepovedal ani slovo. Hanbil som sa. Nebolo treba jej ešte viac ublížiť. Ani Jozef sa neozval, nezavolal, neopýtal sa, ako sa Ivana cíti. Zdá sa, že byt a majetok sú preňho dôležitejšie než rodina.
Z toho všetkého som si uvedomil, že v živote by sme nemali zabúdať na dôležitosť vzťahov a empatie. Materiálne veci sú pomíjivé, rodina a blízkosť sú to najcennejšie.
