Rosa ešte neopadla z trávy, hmla sa pomaly stiahla k protiľahlému brehu rieky a slnko sa už vyvalilo za zubatý okraj lesa.
Ján stál na zápraží, obdivoval krásu skorého rána a hlboko dýchal čerstvý vzduch. Za chrbtom počul šľapajúce kroky bosých nôh. Žena v nočnej košeli a šatke prehodené cez ramená k nemu pomaly pristúpila a postavila sa vedľa neho.
„To je krása!“ zhlboka si vydýchol Ján. „Išla by si radšej dovnútra, prechladneš,“ povedal nežne a upravil šatku, ktorá zo ženiného okrúhleho bieleho pleca skĺzla.
Žena sa k nemu okamžite pritulila a objala ho za ruku.
„Nechce sa mi od teba odísť,“ zašepkal Ján hlasom stlmeným láskou.
„Tak neodchádzaj.“ Jej hlas bol lákavý, volajúci ako piesňa sirén. „Ak by som zostal, čo potom?“ Táto myšlienka Jana prebrala z omámenia.
Ak by bolo všetko také jednoduché, už dávno by tu zostal. Ale dvadsaťtri rokov manželstva sa nedá len tak zahodiť, navyše deti… Zuzka je už prakticky dospelá, častejšie býva u svojho priateľa než doma, čoskoro sa vydá. A Tomáš má len štrnásť, práve ten najťažší vek.
Vodič nákladného auta prácu nájde všade, ale veľké peniaze tu asi nezarába. Teraz ich rozhadzuje, kupuje drahé dary pre Martinu. Ale keď bude zarábať dvakrát, možno aj trikrát menej, bude ho milovať rovnako? To bola otázka.
„Nechceš, Martina,“ odmietavo mávol rukou Ján.
„Prečo nie? Deti sú už veľké, je čas myslieť na seba. Sám hovoríš, že so ženou žiješ len zo zvyku.“ Martina sa od neho urazene odtiahla.
„Keby som len vedel skôr, že ťa stretnem…“ Ján hlasno vzdychol. „Nehnevaj sa. Už musím ísť, aj tak som sa u teba zdržal.“ Chcel ju pobozkať, ale ona otočila hlavu. „Martina, musím vyraziť, ak chcem do večera byť doma. Mám náklad, dohodu.“
„Len sľubuješ. Prídeš, rozrušíš mi dušu a potom sa ponáhľaš za ženou. Už som unavená z čakania. Miro ma už dlho žiada o ruku.“
„Tak choď za ním.“ Ján pokrčil plecami.
Chcel ešte niečo dodať, ale rozmyslel si to. Pomaly zostúpil zo zápražia, zahýbil za roh domu a prešiel cez záhradu k obchádzajúcej ceste, kde na krajnici čakalo jeho nákladné auto. Schválne ho tam nechával, aby ráno nebudil dedinu.
Naskočil do kabíny. Zvyčajne ho Martina vždy sprevádzala až k autu a rozlúčila sa s ním bozkom. Ale dnes neprišla, očividne sa naozaj urazila. Ján sa usadil pohodlnejšie, zabuchol dvere. Ešte predtým, ako nastartoval, vytiahol telefón a vytočil číslo ženy. Pred Martinou sa hanbil volať. Chladný hlas v sluchátku oznámil, že telefón je vypnutý… Žiadna nevybavená volanie neboli.
Ján schoval telefón a nastartoval, počúvajúc hĺbavé vrčanie motora. Auto sa zatraslo, akoby zosúvalo zvyšky spánku, a pomaly sa dalo do pohybu, kolíšuc sa na nerovnostiach cesty. Krátko zatrúbil a pridal plyn.
Žena na zápraží sa prikrútila, počúvajúc, ako motor postupne znie ďalej, a vrátila sa do domu.
Z rádia sa linul sametový hlas Martina: „Milá, milá, moja najmilšia…“ Ján si potichu pobrukoval, mysliac na ženu, ktorú nechal za sebou. Ale čoskoro sa jeho myšlienky presunuli domov: „Čo sa tam deje? Druhý deň sa nemôžem dovolať. Keď prídem, vybavím to…“
A Zuzana, Jánova žena, sa práve v tú chvíľu preberala z narkózy v nemocničnej izbe a hneď si všetko spomenula…
***
Žili spolu viac ako dvadsať rokov, dvadsaťštyri, ak to má byť presné. Muž vodič, zarábal dobre, rodina pevná, veľký byt, dve deti. Zuzka už dospelá, čoskoro sa vydá a bude žiť sama, dokončila učilište, pracuje ako kaderníčka. Tomáš má štrnásť, sníva o tom, že sa stane námorníkom.
A vtedy ten telefonát. Najprv si Zuzana myslela, že je to nejaký žart alebo omyl.
„Dobrý deň, Zuzana. Čakáte manžela? On sa oneskorí…“ Hlas bol vláčny, sladký ako sirup.
„Čo sa stalo?“ netrpezlivo prerušila hovoriaceho, hneď ju napadla nehoda. Cesta je dlhá, kto vie, čo sa mohlo stať? Vážil drahý náklad, zodpovednosť.
„Stalo sa. Je u milenky,“ zamrmlal hlas.
„Kto je to?“ zakričala do telefónu.
„A ty, čakaj, čakaj…“ V sluchátku sa ozval ženský smiech.
Zuzana odložila telefón a zavesila. Ale ten smiech v ušiach zostal. Zmocnila sa jej panika. Myšlienky sa míňali, pred očami sa jej míhaly obrazy nehody a inej ženy v náručí manžela. Kto iný mohol vedieť jej číslo, že Ján je na ceste? Len sama milenka. Ako sa opovážila jej volať, vysmievať sa jej!
Vytočila manželovo číslo a hneď zavesila. Čo ak práve sedí za volantom? A čo mu má povedať? Nemôže ho rozptyľovať. Nech sa vráti, potom sa porozprávajú. Snažila sa rozptýliť, robiť domáce práce, ale všetko jej padalo z rúk. V ušiach jej stále znel ten mrmlajúci hlas a posmešný smiech.
Ako naschvál, ani Zuzka, ani Tomáš neboli doma. Zuzka bola niekde s priateľom, Tomáš sa včera vyhováral na narodeniny spolužiaka.
Musela sa niečím zamestnať, aby nezošalela. Zuzana sa prestliekla, vzala kabelku a vyšla von. Práve pôjde do obchodu, kúpi majonézu, cibuľu a pivo pre Jána. Vo voľné dni si rád dával pivo. Zajtra už nebude čas Ivan sa usmial, podal jej tašku s nákupom a povedal: “Nebojte sa, nestretol som ešte človeka, ktorý by sa s pomocou priateľov nedokázal postaviť na nohy.”
