Rosa ešte neopadla z trávy, hmla sa pomaly stáhla na druhý breh rieky a slnko sa už vykolínalo z okraja lesa.
Fero stál na zápraží, obdivoval krásu rannej nálady a s plnými dúškami vdychoval čerstvý vzduch. Za ním sa ozvukli šľapkané kroky bosých nôh. Žena v nočnej košeli so šatkou prehodenou cez plecia k nemu pristúpila a zastala vedľa neho.
„To je nádhera,“ vydýchol Fero. „Ale ty by si radšej mala ísť dovnútra, prechladneš,“ povedal láskavo a upravil šatku, ktorá sa jej zo zaobleného ramena skĺzla.
Žena sa k nemu okamžite pritulila a objala mu ruku.
„Nechce sa mi od teba odísť,“ zašepkal Fero zmäkčeným hlasom.
„Tak nechoď,“ jej hlas bol ako zvuk sireny, ktorý ťahal a volal. „Ostanem? A čo potom?“ Táto myseľ ho prebrala.
Keby bolo všetko také jednoduché, už dávno by ošal. Ale dvadsaťtri rokov manželstva sa nedá len tak vymazať, navyše deti… Soňa, tá je už prakticky sama pre seba, trávi viac času u svojho priateľa ako doma, čoskoro sa vydá. A Miro má len štrnásť, práve prežíva ten najhorší vek.
Vodič nájde prácu kdekoľvek, ale veľké peniaze sa tu nezarábajú. Teraz ich rozhadzuje, kupuje Zinke drahé dary. Ale čo keď bude zarábať dva, možno trikrát menej? Bude ho aj naďalej milovať? Otázka.
„Nechytaj sa toho, Zuzka,“ odbyl ju Fero.
„Prečo? Deti sú dospelé, je čas myslieť na seba. Sám si vravel, že so ženou žiješ len zo zvyku.“ Zuzka sa od neho urazene odtiahla.
„Eh, keby som ťa bol stretol skôr…“ Fero hlasno povzdychol. „Nehnevaj sa. Musím ísť, už som sa tu zdržal príliš dlho.“ Chcel ju pobozkať, ale ona odvrátila tvár. „Zuzka, musím ísť, ak chcem byť do večera doma. Mám náklad, zmluvu.“
„Len sľubuješ. Prídeš, rozrušíš mi dušu a potom utekáš k nej. Som unavená z čakania. Miro ma už dlho volá, aby som sa za neho vydala.“
„Tak choď.“ Fero pokrčil plecami.
Chcel ešte niečo dodať, ale rozmyslel si to. Pomaly zišiel zo schodov, zatočil za roh domu a prešiel záhradou k obchádzajúcej ceste, kde na kraji čakala kamiónka. Zanechal ju tam zámerne, aby ráno nebudil celú dedinu.
Vkĺzol do kabíny. Zvyčajne ho Zuzka vždy vyprevadila a pobozkala. Ale dnes neprišla, očividne sa naozaj urazila. Fero sa usadil, zabuchol dvere kabíny. Predtým, ako nastartoval, vytiapol číslo na manželku. Pred Zuzkou sa hanbil volať. V sluchátku sa ozval chladný hlas, ktorý oznámil, že telefón je vypnutý… Ani žiadne zmeškané hovory.
Fero schoval telefón a nastartoval, počúvajúc pravidelný hukot motora. V ďalšej chvíli sa kamiónka zatrasla, akoby sa triasla zo sna, a pomaly sa dala do pohybu, kolíšuc sa na nerovnostiach cesty. Fero zatrubil na rozlúčku a pridal plyn.
Žena na zápraží sa zachvela pri zvuku vzďaľujúceho sa motora a vrátila sa do domu.
V rádiu hrala pieseň od Mariky Gombitovej: „Vráť sa, milý, vráť…“ Fero si podupkával nohou v rytme, mysliac na ženu, ktorú nechal. Ale čoskoro sa myšlienky prepli na domov: „Čo sa tam deje? Druhý deň sa nemôžem dovolať. Keď prídem, vysvetlí si to…“
A Mária, Ferova žena, sa práve preberala z narkózy v nemocničnej izbe a okamžite si všetko spomenula…
***
Žili spolu viac ako dvadsať rokov, dvadsaťštyri, ak to malo byť presné. Muž vodič, dobre zarábal, pevná rodina, veľký byt, dve deti. Soňa už dospelá, čoskoro sa vydá a odíde bývať sama, dokončila učňovku, pracuje ako kaderníčka. Miro má štrnásť, sníva o tom, že sa stane námorníkom.
A potom ten telefonát. Najprv si Mária myslela, že je to nejaký vtip alebo že sa niekto pomýlil.
„Dobrý deň, Mária. Čakáte na manžela? Ten sa zdrží…“ hlas bol sladký, lepkavý ako sirup.
„Čo sa mu stalo?“ netrpezlivo ho prerušila Mária, okamžite si pomysliac na nehodu. Cesta je dlhá, čokoľvek sa mohlo stať. Viezie drahý náklad, veľká zodpovednosť.
„Stalo sa. Je u milenky,“ zamrmlal hlas.
„Kto je to?“ zakričala Mária do telefónu.
„A ty čakaj, čakaj…“ ozval sa v telefóne ženský smiech.
Mária odložila telefón a zložila. Ale smiech jej stále znel v ušiach. Zachvátila ju panika. Myšlienky sa jej mýlili – striedali sa obrazy nehody a muža v náručí inej. Kto iný by mohol vedieť jej číslo, že Fero je na ceste? Len tá druhá. Ako sa opovážila jej volať, smiať sa jej!
Mária vytočila manželovo číslo, ale hneď zložila. Čo ak práve šoféruje? A čo by mu povedala? Nemôže ho vyrušovať. Keď sa vráti, potom si to vybavia. Snažila sa odvrátiť svoju pozornosť, venovať sa domácim prácam, ale všetko jej padalo z rúk. V ušiach jej stále znel ten šepkavý hlas a posmešný smiech.
Ako naschvál, ani Soňa, ani Miro neboli doma. Soňa bola niekde so svojím priateľom a Miro sa včera vypýtal na narodeninovú oslavu k spolužiakovi.
Musela sa odvrátiť, aby nezbláznila. Mária sa prezliekla, vzala si tašku a vyšla von. Iste si kúpi do obchodu majonézu, cibuľu a pivo pre Fera. O víkendoch si rád dával jednu-dve. Zajtra už nebude čas nakupovať, musí sa variť. Fero sľúbil, že bude na večeru doma. „A čo ak neprí”Cesta domov bola dlhá, ale nakoniec sa objavil Ivan, ktorý jej podal ruku a povedal: ‘Nevzdávaj sa, nový život len začína.'”
