Denník:
„Max, zatočil si zle. Mali sme ísť ďalej,“ zvolala Lucia.
„Zatočil som správne,“ pokojne odpovedal Max, pokračujúc po úzkom lesnom chodníku.
„Tu by mala byť malá lúka. Ale nie je,“ rozhliadla sa Lucia. „Vráťme sa späť a prejdime ešte kúsok. Max, počuješ? Zastav!“
Max pokračoval, nehodlal zastaviť. Lucia videla, že už sám pochopil, že zablúdil. Cesta sa zužovala, na niektorých miestach rástla tráva. Ku chate by mala viesť dobre vyšlapaná cesta. No oni sa stále hlbšie ponárali do lesa.
„Zastav!“ rozhorčene zopakovala Lucia. „Počuješ ma?“
„Kam mám zastaviť? Ani sa tu nedá otočiť. Počkaj, nájdem medzeru medzi stromami…“
„Lebo si mal hneď na začiatku zacúvať. Ty ma nikdy nepočúvaš. Tvrdohlavý ako somár.“ Lucia založila ruky a uprela pohľad pred seba. „Nikdy neprizná chybu. Čo je na tom také zlé?“ hnevala sa na priateľa.
Vetvy stromov škrábali po karosérii auta, na kapotu padalo žlté listie. Max konečne zastavil. V aute nastalo napäté ticho.
„Nemohol si zastaviť hneď? Kvôli tvojej tvrdohlavosti sme skončili bohvie kde. Dobre, že nie v močiari.“
„Koľkokrát som ti hovoril, aby si mi nehovorila pod ruku,“ odsekol Max.
Lucia sa zamračila. Max otočil kľúčikom v zapaľovaní a opatrne zacúval. S obavami, že auto narazí do stromu, sledovala spätné zrkadlo. Dlho a pomaly sa takto prekúsali von. Razmeri takmer uvázli. Nakoniec sa vrátili na cestu.
„Nemohol si hneď zacúvať?“ zamrmlala Lucia, no už pokojnejšie. Hnev rýchlo prešol, keď opustili les.
„A ty musíš mať vždycky pravdu, čo? Všimla si vôbec, ako ma neustále poučuješ a velíš mi? Myslíš, že sa mi to páči?“ teraz zaznelo v Maxovom hlase podráždenie.
„Čo to rozprávaš, Max? Takže preto si nezastavil? Z protestu? A čo, je ti teraz ľahšie? Ale teraz si to prehnal. Čo tu ešte stojíme? Poďme už. Stratili sme veľa času kvôli tvojej tvrdohlavosti.“ Nálada bola úplne pokazená. Hlava ju bolela z napätia.
V poslednej dobe sa často hádali, navzájom si vyčíAle nakoniec sa objalili a Lucia si uvedomila, že aj keď sa hádajú, láska medzi nimi je silnejšia ako všetko.
