Dva týždne pred pracovnou cestou sa poriadne pohádali. Tak silno, že sa kocúr Murko pre istotu stratil nevedno kde, len aby neprišiel pod horúcu ruku.
***
Zuzka si vypýtala kvety.
– Marek, kúp mi kvety. Len tak. Bez dôvodu.
– A dôvod? – spýtal sa, neodtrhávajúc oči od telefónu.
– Ja. Ja som dôvod.
Marek si pomyslel: „Nuž, čo? Racionálne.” Išiel do obchodu. Vrátil sa o dvadsať minút s veľkým balíkom. Zuzka sa usmiala, nazrela dnu. Vytiahla hlávku kapusty. Čerstvú, pevnú, bielu.
– To sú kvety? – spýtala sa tíško.
– To je kapusta. Kvety stoja dvanásť eur a zvädnú. Kapusta stojí osemdesiat centov. Tri dni sa z nej dá robiť šalát.
– Marek.
– Čo?
– Si idiot.
– Som tvoj idiot.
Nehovorila s ním tri dni. Nerozumel, čím ju urazil. Nevysvetlila. Potom odišiel na pracovnú cestu. Do Košíc. Povedal:
– Práca, nič osobné.
Zuzka si pomyslela: „Nič osobné – to je o nás.”
Odišiel na dva týždne.
Ostala s dvoma deťmi, kocúrom, nekonečným praním, školou, škôlkou a nemennou praženicou na raňajky.
A s WhatsAppom.
Tam sa písali…
Deň prvý.
On: „Prišiel som. Izba je fádna. Zajtra rokovania.”
Ona: „Si šikovný. Kocúr zhltol krmivo a hodinu vrieskal, že chce prídavok.”
On: „Kto je šikovný? Ja alebo kocúr?”
Ona: „Kocúr.”
Deň druhý.
On: „Foto raňajok. Foto hotela. Foto kolegu Joža, ktorý chrápe vo vedľajšej izbe.”
Ona: „Krása. U nás tečie kohútik. Voda leje. Zavolala som inštalatéra. Nevyšiel.”
On: „Volaj správcovi bytovky.”
Ona: „Volala. Povedali, že pošlú do troch dní.”
On: „To sú volovia.”
Ona: „Volovia sú tí, čo odišli do Košíc.”
Deň tretí.
On: „Ako sú deti?”
Ona: „Syn doniesol päťku, dcéra nechce večerať. Som unavená.”
On: „Drž sa.”
Ona: „Ďakujem, nedržím sa. Padám.”
Deň štvrtý.
On: „Dnes som v obchodnom centre videl obrovského plyšového zajaca. Chcel som ho kúpiť dcére, ale bál som sa ho ťahať do lietadla.”
Ona: „Ty si sa nikdy nebál ťahať do lietadla. Ty si sa bál minúť zbytočné peniaze.”
On: „Prečítala si ma.”
Ona: „Prečítala som ťa už na prvom rande, keď si si objednal čaj bez cukru a povedal, že sladké škodí.”
On: „A ty si si vtedy objednala zákusok a zjedla si ho sama, neponúkla si ma.”
Ona: „Pretože si povedal, že to škodí.”
Deň piaty.
On: „Dnes som zaspal na rokovaniach. Naozaj. Jednoducho som zavrel oči a na sekundu vypol. A keď som ich otvoril – všetci sa pozerali.”
Ona: „Vyhodia ťa?”
On: „Dúfam. Som unavený.”
Ona: „Ja som tiež unavená.”
On: „Poďme byť unavení spolu, ale v rôznych mestách?”
Ona: „Poďme byť unavení spolu, ale doma. Kedy sa vrátiš?”
On: „Chýbaš mi.”
Ona: „Aj ty mne.”
On chvíľu mlčal. Potom napísal: „Vieš, teraz som si uvedomil, že mi nechýba domov. Chýbaš mi ty. To, ako si ráno piješ kávu a mračíš sa, lebo je horúca. To, ako nadávaš kocúrovi a potom ho ľutuješ. To, ako sa smeješ, keď syn rozpráva svoje vtipy.”
Ona neodpovedala. Prečítala si tú správu päťkrát. Potom sa rozplakala. Pretože on nikdy nepísal také slová. Za pätnásť rokov manželstva – ani raz. Je materialista, pragmatik, človek, ktorý povie „ľúbim ťa” len na narodeniny a aj to po pripomenutí. A tu – o káve, o kocúrovi, o vtipoch. Ako keby jej niekto nabúral telefón. Alebo dostal osvietenie.
Deň šiesty.
Ona: „Bol si včera opitý?”
On: „Nie. Triezvy ako lopata.”
Ona: „Tak prečo také slová?”
On: „Pretože mi chýbaš. Je to ako alkohol – mozog sa vypne, jazyk sa rozviaže.”
Ona: „Porovnal si lásku s alkoholom?”
On: „Porovnal som lásku s úprimnosťou. Niekedy, aby si človek bol úprimný, musí byť trochu opitý. Alebo veľmi osamelý.”
Ona: „Si osamelý? Veď tam máš kolegov.”
On: „Kolegovia nie sú ty. Nevedia, že sa bojím tmy a spím s nočným svetlom. Ty to vieš. A nikdy si sa mi nevysmiala.”
Ona: „Vysmiala. Raz. Keď si povedal, že sa bojíš tmy, lebo tam môže byť Murko.”
On: „Murko je beštia. Robí do papúč. To je strašidelné.”
Ona: „Si idiot.”
On: „Som tvoj idiot.”
Deň siedmy.
Zuzka sa zobudila na správu. Marek jej napísal o štvrtej ráno: „Nespím. Myslím na teba. Predstavujem si, ako sa stretneme na letisku. Budeš mať modré šaty, ktoré mám rád. Ja budem mať kvety. Objímeme sa a ja poviem: „Prepáč, že som taký.” A ty sa spýtaš: „Aký?” A ja poviem: „Málovravný.” A ty povieš: „Zvykla som si.” A ja poviem: „To je zlé.” A ty povieš: „To je život.”
Ona neodpovedala. Jednoducho si obliekla modré šaty. Hoci bolo len siedme ráno a stretnutie na letisku plánovala o týždeň.
Deň ôsmy.
On: „Dnes som bol v zoo. Sám. Pozeral som na opice. Sú ako naši kolegovia – škeria sa, hádžu sa jedlom, robia sa šéfovia.”
Ona: „Sám si bol v zoo? V štyridsiatke?”
On: „Čo má byť? Mám právo na detstvo. Veď mi to dovoľuješ.”
Ona: „Dovoľujem. Len foť.”
On poslal fotku. Opica škerila. A on tiež. Zuzka sa nahlas zasmiala. Deti pribehli: „Mami, čo je?” Ona: „Otec sa blázni.” Deti: „On sa vždy blázni, keď tam nie sme.” Ona: „Áno. Škoda, že si to nevšímame.”
Deň deviaty.
On: „Tu som rozmýšľal. Vieš, ako sme sa spoznali? Spadla ti peňaženka v električke, ja som ju zdvihol. Ty si povedala: „Vy ste veľmi pozorný.” Ja som povedal: „A vy ste veľmi krásna.” A potom sme išli na kávu.”
Ona: „Dodnes si pamätám, že si si objednal čaj bez cukru.”
On: „A ty zákusok.”
Ona: „Dodnes si ho pamätám. Bol výborný. S višňou.”
On: „A ja si pamätám, ako si sa na mňa pozerala. Akoby som nebol iba muž z električky, ale celý život.”
Ona: „Bol si celý život. Si aj ostal. Len niekedy zabúdam.”
On: „Ja tiež zabúdam. Ale teraz – nezabúdam.”
Deň desiaty.
Marek nenapísal ani slovo. Od rána do večera – ticho. Volala mu – nezdvíhal. Písala – neodpovedal. Začala panikáriť. Predstavovala si hrôzy: spadol, ochorel, zrazilo ho auto. Kocúr chodil za ňou po byte a žiadal krmivo. Deti chceli rozprávky. Myslela na neho.
O jedenástej večer prišla správa: „Prepáč. Vybil sa mi mobil. Zabudol som nabíjačku v hoteli. Celý deň som hľadal novú. Našiel som u Joža. Dal mi ju, ale musel som sľúbiť, že už nebudem zaspávať na rokovaniach. Ako sa máš?”
Ona: „Bála som sa. Myslela som, že si umrel.”
On: „Žijem. Chýbaš mi. Čoskoro sa vrátim.”
Ona: „O tri dni.”
On: „O tri dni. Prídeš ma čakať?”
Ona: „V modrých šatách.”
On: „Ja s kvetmi.”
Ona: „Dohodnuté.”
Deň jedenásty.
On: „Kúpil som darčeky. Synovi stavebnicu, dcére zajaca, tebe šál.”
Ona: „Ty nevieš vyberať šály. Minule si doniesol ružový a ja ružovú nenosím.”
On: „To nie je ružová. To je prášová ruža.”
Ona: „Prášová ruža je ružová.”
On: „To je farba západu slnka nad Košicami.”
Ona: „Si básnik?”
On: „Som účtovník. Ale kvôli tebe sa môžem stať básnikom.”
Ona: „Netreba. Mám ťa rada ako účtovníka. Máš čitateľné písmo a čísla ti vychádzajú.”
Deň dvanásty.
On: „Zajtra letím. Príď ma vyzdvihnúť.”
Ona: „Prídem.”
On: „Nervuješ sa?”
Ona: „Nie.”
On: „Ja sa nervujem. Ako prvýkrát.”
Ona: „Prvýkrát som sa zákuskom zadusila a ty si ma potľapkal po chrbte. Bolo to trápne.”
On: „Mne to bolo príjemné. Dotkol som sa ťa.”
Deň trinásty. Stretnutie.
Stála na letisku. V modrých šatách. S deťmi. Kocúra, samozrejme, nezobrali – urobil by škandál. Pozerala na tabuľu príletov. Jeho lietadlo malo oneskorenie hodinu. Pila kávu, deti hrali na mobiloch. Rozmýšľala: „Prečo napísal o káve? Prečo o kocúrovi? Prečo o opiciach? Nikdy taký nebol. Možno sa naozaj znova zaľúbil? Alebo je to len pracovná cesta – odpojenie sa od domácnosti, detí, pripálenej praženice? Možno doma bude zas ticho, spýta sa na kapustu a zavrie sa do notebooku?”
Vyšiel z príletovej zóny. S kvetmi. Obrovská kytica. Takú od neho ešte nevidela – iba na svadbe a aj tú vyberala svokra. Pristúpil, objal ju, pobozkal. Povedal:
– Prepáč, že som taký.
Ona: „Aký?”
On: „Málovravný.”
Ona: „Zvykla som si.”
On: „To je zlé.”
Ona: „To je život.”
On: „Nie. To je zvyk. Zmením sa.”
Ona: „Netreba. Mám ťa rada takého. Aj s kapustou.”
On: „Kapusta bola chyba.”
Ona: „Kapusta je minulosť. Kvety sú prítomnosť.”
Išli domov. V taxíku ju držal za ruku. Deti zaspali. Kocúr ich privítal na prahu, oňuchal kvety, kýchol a odišiel do kuchyne.
Ona dala kvety do vázy. On odložil notebook do stola. Povedal:
– Dnes nepracujem. Dnes som len tvoj.
Ona: „A zajtra?”
On: „Zajtra som tvoj s notebookom. Ale dnes – bez.”
Objednali si pizzu, pili víno, pozerali film. Hlúpy film o láske. Ona sa smiala, on ju objímal. Kocúr sedel vedľa a žiadal salámu.
– Marek, – povedala.
– Naozaj sa zmeníš?
– Neviem. Ale skúsim.
– A ak sa nepodarí?
– Potom mi budeš písať „si vol”. A ja ti budem písať „chýbajú mi tvoje nohy”.
Ona sa zasmiala.
– Si idiot.
– Som tvoj idiot.
Dopili víno, dojedli pizzu. Uložili deti. Kocúr zaspal v kresle. Zuzka sa pozrela na muža.
– Vieš, aj mne chýbal. Nie ty – ale my. To, kým sme boli na začiatku. Veselí, blázniví, bez hypotéky a bez kapusty.
– Kapusta je symbol mojej hlúposti. Už nebudem kupovať kapustu.
– Kupuj. Len spolu s kvetmi.
– Dohodnuté.
Objali sa a zaspali. Na gauči. Pretože posteľ už obsadil kocúr.
Ráno odišiel do práce. S notebookom. Pobozkal ju, povedal „ľúbim ťa”.
Večer nezabudol na kvety. Vošiel do kvetinárstva a poprosil:
– Dajte niečo lacné, ale aby sa žena usmiala.
Predavačka ponúkla harmanček. Vzal.
Zuzka ich dala do vázy. Kocúr oňuchal, kýchol a odišiel.
A tak každý deň.
To je celý príbeh.
Obyčajný. Jednoduchý. Miestami absurdný, až hlúpy.
No a čo? Láska často znie hlúpo. Ale to predsa neznamená, že neexistuje.
