Štefana našli ráno a pes vyl už od predošlého večera. Zuzana to vytie počula cez dva ploty, ale nevyšla, lebo Hrom vieval často a ona dávno prestala kvôli tomu vstávať. Vytie bolo nízke, ťahavé, bez prestávky, a do polnoci sa stalo súčasťou noci, ako vietor alebo šum vody v rúrach.
Obvodný policajt prišiel na obed, zapečatil dom a odišiel. Papiere vypísal na kapote auta, fajčil a pozeral na psa, ale priblížiť sa nešiel. Zuzane povedal cez plot, že telo odviezli do okresného mesta a že treba hľadať príbuzných. Potom zabuchol dvere a odišiel po koľaji, v blate za sebou nechal dve hlboké stopy. A pes zostal. Sedel na reťazi, s papuľou vystretou k nebu, a zvuk z neho vychádzal rovnomerný, nízky, ako z rúry, ktorú zabudli zavrieť. Nie brechot, nie kňučanie. Vytie. Také, pri ktorom človeka bolí niečo pod rebrami, ak počúva dlho.
Zuzana stála pri svojej bránke a pozerala cez cestu na Štefanov dvor. Blato po nočnom daždi sa lesklo v koľajach a zo zeme stúpal ťažký, vlhký zápach ako z čerstvo okopaného záhona.
Plot sa nakláňal, tri latky ležali v žihľave, ale bránka sa zatvárala drôtom a drôt bol skrútený úhľadne, na štyri otáčky. Starý plot neopravoval, ale bránku zamykal každý večer. Zuzana to vedela, lebo z kuchynského okna videla, ako v šere vychádza a suchými prstami krúti drôt. Prešla cez cestu, rozkrútila drôt a vošla do dvora. Páchlo mokrou zemou, psom a niečím kyslým, odstátou vodou zo suda pri maštali.
Hrom prestal vyť a otočil hlavu. Ryšavý, s čiernym sedlom po chrbte, veľký, podobný ovčiakovi, do ktorého niekto primiešal dedinskú krv. Na papuli šediny a oči žlté, zahmlené, ako u starých psov, čo videli viac, než treba.
Reťaz viedla od stĺpa k obojku. Hrubá, s veľkými článkami, päťmetrová. Zuzana tú reťaz poznala sedem rokov. Každé leto videla z okna, ako Hrom chodí po oblúku a vyšľapáva ryhu v zemi.
Ryha sa rokmi prehĺbila, bola po členok a stála v nej dažďová voda. V zime reťaz zarástla inovaťou a články na vetre cinkali. Ale teraz si Zuzana všimla, čo predtým nevidela: na jednej strane, tam, kde sa reťaz napínala najviac, boli články vybrúsené do lesku. Kov vyleštený ako kľučka, za ktorú sa berie každý deň. Pes ťahal vždy jedným smerom. Nemetál sa, netrhal sa do kruhu. Iba jedným smerom.
Pri stĺpe stála miska. Hliníková, ohnutá, so zvyškami kaše. Kaša zaschla. Na stenách sa chytali zrnká pohánky a na povrchu stuhla mastná blana. Vedľa stála druhá miska s vodou, v ktorej plával list.
Štefan nakŕmil psa ráno v deň, keď umrel. Alebo večer predtým. Zuzana sa pozrela na misku a popravila si šatku na hlave, lebo ruky si samy hľadali niečo zaužívané. Sedem rokov hovorila susedom, že starý človek týra psa. Hovorila to Zdenke z obchodu, poštárke Viere, hovorila to dcére po telefóne. Reťaz, búda, kaša a ani jedna prechádzka.
Živý tvor pri stĺpe. A zakaždým, keď to povedala, cítila za sebou pravdu, tú istú pravotu, ktorá hreje lepšie ako pec a nepotrebuje dôkazy. Veď je to jasné: pes na reťazi, gazda mlčí, teda je vinný.
Poštárka Viera prišla o hodinu neskôr, priniesla chlieb a mlieko, lebo nosievala Štefanovi a nevedela, komu by to teraz dala. Povedala, že ho videla v sobotu, bral si dôchodok a kúpil dva kilogramy pohánky. Pre seba aj pre psa. Zuzana sa spýtala, či nemá Štefan príbuzných.
Viera premýšľala, pritlačila si tašku k boku, a spomenula dcéru. Boženu. Žije v Jaseňove, za cestou, dvanásť kilometrov. Dávno neprišla. Viera dodala ticho:
– Dcéra ponúkala, že si psa vezme. Ale starý nechcel. Na pošte mám niekde zapísané jej číslo.
Zuzana mlčala. Pomyslela si: lakomý, nedal ani psa, keď si sám nevládze. Potom šla k stĺpu.
Karabínka na obojku bola hrdzavá a prsty sa šmýkali po mokrom kove. Zuzana ju šúchala, krútila, tlačila palcom na západku. Hrdza sa jej dostala pod nechty a dlane páchli železom, horkasto a studeno. Hrom stál pokojne. Nekňučal, netrhal sa. Len čakal, akoby vedel, že práve teraz sa to stane, a vydržal tých sedem rokov kvôli jednému cvaknutiu.
Karabínka povolila. Obojok sa zošmykol z krku a Zuzana pod ním uvidela prúžok stlačenej srsti, svetlý, takmer biely, ako stopa po obrúčke. Pes sa striasol celým telom, od papule po chvost. Potom sa pozrel na Zuzanu. Chvíľu stál. A vyrazil.
Nie k nej, nie k miske, nie k domu. K plotu. Prešmykol sa medzi latkami, vybehol na cestu a bežal. Zuzana videla, ako sa ryšavý chrbát mihol za kríkmi bazy a zmizol.
Išla na poštu za Vierou, treba sa skontaktovať so Štefanovou dcérou.
A pes medzitým prešiel cez cestu. Na mieste, kde sa cesta stáčala a autá spomaľovali pred mostíkom cez priekopu, počkal a prebehol. Odbočil na poľnú cestu do Jaseňova.
Jaseňov sa začínal tromi topoľmi a autobusovou zastávkou bez prístrešku. Hrom odbočil na druhú ulicu, prebehol okolo studne, okolo záhrady s georgínami a zastavil pri dome so zelenou strechou.
Predsieň bola nízka, o dva schodíky, dosky sčerneté od vlhka. Dvere čalúnené koženkou a v rohu sa koženka odlupovala a visela trojuholníkom. Hrom si sadol pred dvere a zakňučal.
Chvost búchal o schodík a ten zvuk bol jediným veselým zvukom celého dňa.
Dvere sa otvorili. Na prahu stála štíhla žena, tmavé vlasy v drdole, na rukách múka. Z domu voňala sladká buchta a vanilka, teplá vôňa vyplávala na predsieň a zmiešala sa so zápachom mokrej zeme.
Žena sa pozrela na psa. Potom si drepcela, chytila jeho papuľu do dlaní a múka z prstov sa jej usadila na ryšavej srsti v bielych škvrnách. Hrom sa jej dotkol nosom zápästia a zavrel oči.
Zuzana volala práve v tej chvíli. Povedala, že Štefan umrel. Že pes sa odtrhol z reťaze a ušiel.
– Je u mňa. Volám sa Božena.
Zuzana len zarazene vydýchla – dvanásť kilometrov po ceste!
A Božena rozprávala.
Hrom bol šteňa, keď Božena ešte žila s otcom. Priniesla ho z mestečka, mesačného, ryšavého, s jedným stáťim uchom. Vychovala ho, kŕmila z kvapkadla, prvý týždeň s ním spala na zemi, lebo kňučal a nevedel zaspať sám. Potom sa Božena vydala a presťahovala sa do Jaseňova. Hrom zostal s otcom.
Pes behával k nej. Cez pole, cez cestu, dvanásť kilometrov na jeden záber. Došiel k večeru, ľahol si pred predsieň a čakal. Božena ho nakŕmila, pohladkala, nechala ho cez noc. Ráno Hrom bežal naspäť. Zasa dvanásť kilometrov. Prvýkrát ho zrazilo auto o pol roka. Chytilo ho zrkadlom, pretiahlo po štrku. Štefan ho našiel na krajnici a niesol domov na rukách, štyri kilometre. Božena prišla stopom a spolu ho vozili k veterinárovi do okresu. Šrám ostal na ľavom boku, dlhý, od rebier po labu.
Hrom sa vyliečil a o mesiac zasa ušiel. Zrazili ho druhýkrát. Ten istý úsek, tá istá zákruta. Prasknutá panvová kosť, tri mesiace bez pohybu. Štefan mu menil podstielku dvakrát denne a vynášal ho na dvor na rukách, aby videl nebo.
Po tom raze Štefan kúpil reťaz. Božena ho prosila, nech jej psa dá. Štefan odmietol. Povedal jedno:
– On sa vráti. Vždy sa vráti. A cestu tretí raz neprežije.
Božena sa hádala, pol roka neprišla. Potom začala chodiť, ale zriedkavejšie. Potom prestala.
Sedem rokov sedel Hrom na reťazi.
Štefan mu varil kašu ráno aj večer. Pohánku, niekedy proso, so zvyškami mäsa, ktoré bral od Zdenky z obchodu za polovičnú cenu. Kontroloval obojok, mastil karabínku, aby nepripálila od hrdze. Sedával vedľa neho na peňoch a mlčal. Hrom mu položil hlavu na koleno a tak sedeli, kým nezotmelo, dvaja starci, jeden na pni, druhý na reťazi. Zuzana to videla z kuchynského okna každý večer.
Až vtedy pochopila, že reťaz nemusí byť väzením. Niekedy je to jediná ochrana pred tým, čo by psa zabilo.
Hrom zostal u Boženy. Bol tam, kam šiel sedem rokov.
Zuzana sa ešte raz pozrela dnu do Štefanovho dvora a zastala pri stĺpe. Reťaz ležala v blate, stočená do kruhu. Zuzana ju zdvihla. Články boli ťažké, studené a jedna strana sa leskla, vybrúsená do hladka.
Povesila reťaz na klinec, ktorý trčal zo stĺpa. Skrútila drôt na bránke na štyri otáčky, ako to robieval Štefan. Chvíľu stála a pozerala na prázdny dvor, na ryhu v zemi vyšľapanú do oblúka, na peň pri stĺpe. Potom prešla cez cestu k svojmu dvoru a zavrela za sebou dvere.
Misku umyla a položila si k sebe na schodíky. Keby sa Hrom vrátil.
