Keď na tú cestu dnes Viktor spätne myslí, vždy si povie, že sa mu vtedy veľa vecí prehodnotilo. Všetko sa začalo celkom obyčajne. Už oznamovali nástup do vlaku a Viktor vyšiel na nástupište. Celý týždeň bol na služobnej ceste a teraz sa konečne vracal domov. Vošiel do ležadlového vozňa, našiel si svoje spodné miesto a chcel sa usadiť. Vtom začul, ako chodbou niekto namáhavo dýcha. Otočil sa. Hneď za ním stála staršia pani s taškou na kolieskach, ktorá vyzerala skôr ako ruksak. Mala jesenný kabát a farebnú šatku. Zastavila sa a snažila sa vydýchať.
„Tak to máme krásne,“ pomyslel si Viktor. „Babka bude očividne moja susedka a ešte mi bude chcieť vymeniť spodné miesto.“
— Pozri, synček, — povedala pani, keď sa trochu upokojila. — Mám tu tuším spodné lôžko.
Mala pravdu. Miesto bolo naozaj spodné. Hneď sa začala usilovne vybaľovať, ukladať veci a vôbec jej nechýbala energia. Viktorovi prišlo, že jej môže byť požehnane cez sedemdesiatku. „A v takom veku ešte cestujú,“ pomyslel si. „Prečo len nesedia doma?“
Napokon si sadla na svoje lôžko a ruky si poslušne položila na kolená, akoby čakala na vyučovanie. Do vozňa ešte prichádzali ľudia, ale horné lôžka v ich kupé zostali prázdne. Viktor sa zmieril s tým, že strávi cestu so starou pani, s ktorou si veľa nepokecá.
Vlak sa dal do pohybu. Čoskoro prišla sprievodkyňa s posteľnou bielizňou. Stará pani sa hneď pustila do práce, opatrne si ustlala, všetko si nahladila. Potom sa zasa posadila a prvá prehovorila:
— Táto posteľ mi nie je veľmi po chuti. Doma mám mäkkú, takže si tu len natlačím boky. A vlakom som nejazdila hádam od mladosti, už som ani nedúfala, že sa mi to podarí.
Viktor prikývol, ale mlčal.
— Ja som Božena Sláviková. A vy ako sa voláte?
— Viktor Hronský.
— A celým menom?
— Viktor Hronský. Môžete mi hovoriť Viktor.
— Vy ste ešte mladý, môžem vám tykať.
— Iste.
— Na návštevu idete?
— Prečo na návštevu? — čudoval sa Viktor. — Vraciam sa zo služobnej cesty domov.
— Aha, domov. To je dobré. A ja zasa na staré kolená idem z domu.
Žena odrazu stíchla a pozrela von oknom. Viktorovi sa zdalo, že má v očiach slzy, hoci neplakala. Zrazu mu bolo trápne, že na ňu spočiatku pozeral tak nepriateľsky.
— A vy tiež domov, alebo z domu? — spýtal sa, aby svoju chladnosť trochu napravil.
— Z domu, synček, z domu. Preto mi je to také neobyčajné. Cesta je len o čosi dlhšia ako deň, a predsa sa na nej tak bojím.
— A ku komu idete?
— K dcére. — Božena Sláviková si z vrecka vytiahla vreckovku a poutierala si oči.
— Z toho sa treba tešiť, a vy plačete.
— Veď sa aj teším. Päť rokov som dcéru nevidela. Už som si myslela, že ju nikdy neuvidím.
— Stratili ste sa?
— Stratili, synček, vlastnou vinou sme sa stratili. Charaktery nám v mladosti nedali pokoj. Pýcha nám bránila žiť v zhode, a tak sme si dlhé roky neboli blízke. Keď dcéra podrástla, prestali sme si rozumieť. Vychovala som ju bez otca, všeličo sa u nás dialo, často sme sa hádali. Prvý raz sa vydala akoby len na truc mne, ale šťastie nenašla. Ja som jej nevedela povedať dobré slovo, iba som jej všetko vyčítala. Tak sme si otrávili život. Ešte mi aj vnučku poštvala proti mne, všetko chcela robiť naopak. A pred piatimi rokmi predala byt, odsťahovala sa a nepovedala mi kam. Chodila som na políciu, vypytovala som sa, zisťovala, veď mi zmizla aj s vnučkou. Potom sa ozvala, napísala, že sa má dobre, že sa znova vydala, ale aby som ju nehľadala a nikdy nechodila. S týmto bremenom som potom žila celé roky. Za ten čas som si uvedomila, že aj ja som nemala pravdu. Ona ma nepočúvala, hnevala sa, ale veď je to moja vlastná dcéra.
Potom, vlani, mi prišiel list od Ľubice, tak sa moja dcéra volá. Napísala mi, kde býva, že sa s mužom už dávno rozviedla, že sa sama dočkala vnúčat, a pýtala sa na moje zdravie. Preplakala som celú noc, potom som jej napísala, že bez nich mi život nestojí za nič. Neskôr sme si zavolali, porozprávali sa a pochopili, že vina je na oboch stranách.
Vnučka medzitým porodila dieťa, takže mám pravnúčatko. Ľubica jej pomáha, ako vie, a keďže chodí do práce, nemôže sa od nej odtrhnúť. Preto ma pozvala k sebe. No a čo som mala robiť? Zamkla som chalupu, susede som povedala, aby mi občas prikúrila, keď bude treba, a aby pozrela, či je všetko v poriadku. Zbalila som si tašku a odhodlala sa ísť k dcére na návštevu. Neviem, koľko času mi ešte ostáva, ale vidieť ju chcem stihnúť.
Viktor mlčal. Myslel na svoju mamu, ktorú navštevoval len zriedka. Mama býva na dedine, staršia sestra tam žije s ňou. Viktor si vždy hovoril, že sa o mamu postará sestra. Teraz ho však rozprávanie neznámej ženy zasiahlo do srdca. Zrazu pocítil taký smútok, až ho zabolelo pri hrudi. Je syn, mama po ňom túži, chce ho vídať častejšie.
Celý zvyšok cesty sa s Boženou Slávikovou rozprával, a čas ubehol ako voda. Keď vlak zastal, pomohol jej vystúpiť a všimol si, že sa k nim blíži sympatická žena, ktorá nepokojne hľadela ich smerom. Viktor poodstúpil. Dve rodné ženy si padli do náručia a dlho sa od seba nevedeli odtrhnúť. Obe plakali. To stretnutie bolo také dojemné, že Viktor ani na chvíľu nezapochyboval, že už bude všetko dobré. Teraz už naozaj všetko.
Poodstúpil ešte kúsok, pretože chcel utíšiť to, čo sa v ňom zmietalo. A vôbec, po tom stretnutí bolo zrazu veľa vecí jasnejších. Vytiahol mobil a vytočil číslo mamy. Nevedel vysvetliť prečo, ale jednoducho jej chcel povedať:
— Mami, som tu, došiel som. Cez víkend ťa prídem navštíviť.
Dodnes, keď si na tú cestu spomenie, je rád, že to vtedy zavolal.
