Už hlásili nástup, a tak som vyšiel na nástupište. Vracal som sa domov z týždňovej služobky. Vošiel som do ležadlového vozňa a našiel si svoje spodné lôžko. Kým som si ukladal veci, počul som, ako sa niekto ťažko dýchajúc prediera vozňom. Otočil som sa. Staršia pani s kufríkom na kolieskach, ktorý pripomínal skôr ruksak, v jesennom kabáte a kvetovanej šatke, stála oproti mne a lapala dych.
„No, je to tu,” pomyslel som si. „Babka bude zrejme moja susedka, a ešte ma bude prosiť, aby som jej nechal spodné lôžko.”
„Pozri sa sem, synček, veď mám asi spodné,” povedala pani, keď si oddýchla. Naozaj tam bolo spodné lôžko. Hneď sa začala oháňať a ukladať veci. Všimol som si, že má určite viac ako sedemdesiat. „A čo si len počnúť,” napadlo mi, „v takom veku ešte cestujú, doma by radšej sedeli…”
Nakoniec si sadla na svoje lôžko a poslušne si zložila ruky do lona, ako školáčka. Do vozňa nastupovali ďalší cestujúci, ale horné lôžka v našej časti zostali prázdne. Zmieril som sa s tým, že pôjdem so staršou pani, s ktorou si človek veľa nepokecá.
Vlak sa rozbehol. Čoskoro prišla sprievodkyňa s posteľnou bielizňou. Žena sa hneď pustila do práce, starostlivo si posteľ prestierala a upravovala. Potom si znova sadla a prvá prehovorila:
„Nezvykám si na takú posteľ. Doma mám mäkkú, a tu si budem musieť boky pomlieť. Od mladosti som vlakom nejazdila, už som ani nedúfala, že niekedy pôjdem.”
Prikývol som a mlčal.
„Volajú ma Ľubica Trnková. A vy ako sa voláte?”
„Viktor.”
„A celým menom?”
„Viktor Hrubý. Môžete mi pokojne hovoriť Viktor.”
„Jasné, veď si mladý, môžem po krstnom mene… Ideš na návštevu?”
„Na návštevu? Čo vás napadá? Vraciam sa domov zo služobky.”
„Aha. Doma je dobre. A ja idem z domu, a to na staré kolená.” Žena odmlčala a hľadela z okna. Zdalo sa mi, že má v očiach slzy, hoci neplakala. Zrazu mi bolo hanba, že som k nej spočiatku taký nevrlý.
„A vy tiež idete domov, alebo z domu?” spýtal som sa, aby som zjemnil svoj chlad.
„Z domu, synček, z domu. Preto mi je všetko také cudzie. Cesta je len niečo vyše dňa, a predsa mi na nej nie je dobre.”
„A ku komu idete?”
„K dcére,” povedala Ľubica, vytiahla z vrecka vreckovku a utrela si slzu.
„Veď to by ste sa mali tešiť, a vy plačete.”
„A ja sa teším. Päť rokov som dcéru nevidela. Už som si myslela, že ju viac neuvidím.”
„Tak ste sa stratili?”
„Stratili, synček, a celkom dobrovoľne. Naše povahy nám nedali pokoja už od mladosti. Pýcha nám nedovolila žiť v zhode, a tak sme sa nevideli toľké roky. Keď dcéra dospela, prestali sme si rozumieť. Vychovala som ju bez otca, všeličo sa u nás dialo, často sme sa hádali. Prvý raz sa vydala len preto, aby mi napriekovala, ale nebolo jej dopriate. A ja som ju nepodporila dobrým slovom, vyčítala som jej to… Tak sme si otrávili život. Navyše naviedla vnučku proti mne, všetko mi robila navzdory. Pred piatimi rokmi predala byt, odišla a nepovedala kam. Bola som aj na polícii, pýtať sa, či niečo nezistia. Bála som sa, veď odišla s vnučkou.
Potom sa ozvala. Napísala, že sa má dobre, že sa vydala, ale nech ju nehľadám a nikdy za ňou neprídem. S týmto bremenom som žila celé tie roky. Za ten čas som si uvedomila, že aj ja som chybovala… Aj keď ma nepočúvala, aj keď sa hnevala, predsa je to moja rodná dcéra.
Vlani prišiel list od Slávky, tak sa moja dcéra volá. Napísala mi, kde býva, že sa s mužom dávno rozviedla, že už je sama babičkou, a pýtala sa na moje zdravie. Celú noc som preplakala. Potom som jej napísala, že bez nich nie je pre mňa život. Neskôr sme si zavolali, porozprávali sa a obe sme uznali, že chyba je na oboch stranách.
Vnučke sa narodil chlapček, takže mám pravnuka. Slávka jej vo všetkom pomáha, chodí do práce, nemôže si odskočiť, a preto ma pozvala. Nuž, čo som mala urobiť? Nechala som dom na staré kolená. Susedke som povedala, nech mi občas prikúri, keby bolo chladnejšie. Potom som si zbalila tašku a odhodlala sa ísť na návštevu. Neviem, koľko mi ešte ostáva, a chcem ju ešte vidieť…”
Mlčal som. Myslel som na mamu, ktorú navštevujem len málokedy. Býva na dedine, a tam býva aj moja staršia sestra. Vždy som si hovoril, že sa o ňu postará. Ale po tomto rozprávaní ma niečo zabolelo pri srdci. Som predsa syn, a mama po mne túži, chce ma vídať častejšie.
Celú cestu sme sa s Ľubicou rozprávali, takže čas ubehol ako voda. Pomohol som jej vystúpiť a všimol som si, že k nám odhodlane kráča pekná žena a nepokojne hľadí naším smerom. Ustúpil som. Dve blízke osoby si pozreli do očí, objali sa a dlho sa nevedeli od seba odtrhnúť. Obe plakali. Bolo to také dojímavé, že som vôbec nepochyboval, že už bude všetko dobré. Teraz už naozaj dobré.
Odšiel som nabok, chcel som zahnať ťažobu, ktorá sa ma zmocnila. A vlastne mi bolo veľa vecí jasných. Vytiahol som mobil, vytočil číslo mamy a jednoducho som jej povedal: „Mami, som na mieste, došiel som. Cez víkend ťa čakaj na návštevu.”
