Ľubica sa pozrela na displej mobilu. Božena jej poslala pozvánku do spoločného chatu: „Dievčatá, čakám vás v sobotu o 18:00 v kaviarni „Mäta“. Bude veselo!“
Ľubica mala tridsať. Dve deti, dcéru Vierku a syna Tomáška. Rozvod. Kancelárska stolička, ktorá si pamätala jej chrbát lepšie než ktorýkoľvek muž za posledné dva roky. A toto pozvanie, z ktorého sa potešila.
— Tomáško, nebehaj po chodbe! Vierka, obleč si ponožky, zima! — zakričala Ľubica, pričom si držala telefón ramenom.
Na druhom konci drôtu Božena štebotala o prekvapeniach a karaoke.
— Ľubka, prídeš? Sľubujem, bude to super, a bez tých tvojich viet: „mám deti“.
Ľubica si odfrkla.
— Tvoje deti. Tvoje problémy. Tvoj rozvod. Tvoj vek… Rozmyslím si to, — odpovedala.
V sobotu Pavol, bývalý manžel, meškal dve hodiny, prichádzal k deťom na víkendy. Vierka plakala, lebo chcela, aby jej mama zaplietla vlasy „ako princeznej“, a Tomáško schoval ľavú topánku. Keď Ľubica konečne zapínala zips na jediných šatách, ktoré ešte nevyzerali vrece, hodiny ukazovali skoro šesť večer.
— Pôjdem. Aspoň na hodinu.
V kaviarni hrala hudba. Dievčatá z účtovníčky už pripičali šampanské a Marína z obchodného oddelenia rozprávala o svojom novom mladom mužovi takým tónom, akoby obhajovala diplomovku s názvom „Moje šťastie, ktoré musíte všetci vidieť“.
Božena zbadala Ľubicu, vrešťala a vrhla sa jej do náručia.
— Si prišla! Aká si krásna! Sadni si, hneď prinesú tortu.
Ľubica si sadla za stôl, vzala pohár s džúsom. Počúvala. Prikyvovala. Usmievala sa na správnych miestach.
Elena z vedľajšieho oddelenia, vysoká blondína s večne nespokojnou tvárou, sa k nej naklonila:
— A kde je tvoj?
— Rozvedená. Už rok, — pokojne povedala Ľubica.
— Ach, prepáč. Nevedela som. Deťom je asi ťažko.
Ľubica dopila džús. Zahrala pomalá hudba, známa. Niekoho pozvali tancovať. Ľubica zostala sedieť. Pristúpila k nej Božena, oslávenkyňa, už trochu podgurážená a preto neobvykle vážna.
— Ľubka, čo si smutná?
— Nie som smutná. Som unavená.
— To je to isté, keď máš tridsať s dvoma deťmi a bývalým, ktorý prichádza len podľa harmonogramu.
Ľubica sa začudovala takej presnosti.
— Ty si tiež rozvedená?
Božena sa zasmiala: — Nie. Ale som všímavá. Počúvaj… Požiadala som speváka, aby zaspieval jednu pesničku. Pre teba.
Ľubica nechápala, ale prikývla.
Chlapec pri mikrofóne vzal akordy. A zrazu sa rozľahlo niečo staré, čo hrávali v rádiu, keď Ľubica študovala na univerzite. Pesnička, pod ktorou sa s Pavlom bozkávali na lavičke pri internáte. Hlúpe verše o „nikdy nehovor zbohom“. Ľubica si zakryla tvár rukami. Nie od hanby. Od toho, že si niekto spomenul, aká bola. Pred „tvojimi deťmi“.
— Tú pesničku som si neobjednala, — zašepkala.
Božena pokrčila plecami: — Možno to urobil sám. Možno si sa mu zapáčila. Občas sa pozeráš do zrkadla, Ľubka?
Nepozerala. Ale teraz zdvihla oči. Chlapec pri mikrofóne sa usmieval. Neznámy. Mladý. Nič nevediaci o jej živote. Ľubica si utrela líca obrúskom, vzala pohár šampanského a usmiala sa naspäť. Nie tým služobným úradným úsmevom, ale skutočným.
Potom poslala Pavlovi správu: „Zdržím sa. Na noc nechávam deti u teba. Toto sa nerozpráva.“ A vydýchla. Prvýkrát po dlhom čase z plných pŕs.
Tortu priniesli presne o deviatej. Ľubica zjedla dva kusy a nespočítala kalórie. Božena jej pošepkala do ucha: — Vieš, pozvala som ťa, lebo si jediná, ktorá nekomentovala moju správu na porade.
— Tvoja správa bola v pohode, — pokrčila plecami Ľubica.
— Práve preto. Si jediná, ktorá vôbec počúva. A nie len robí, že počúva.
Domov sa Ľubica vrátila až po jedenástej. Prázdny byt voňal tichom. Najprv sa jej chcelo plakať, lebo Tomáškove ponožky neboli rozhádzané po chodbe a Vierkina sponka neležala v kuchyni.
Ale potom si vyzliekla šaty, uvarila čaj, pustila si tú istú pesničku v slúchadlách. A pochopila, že domov nie je len hluk malých nôh. Je to aj toto ticho, v ktorom konečne počuješ samú seba.
— Nebol to zlý večer, — pomyslela si Ľubica a zaspala s úsmevom.
A ráno prišla správa z neznámeho čísla: „Budete dnes na prezentácii? Som ten spevák z kaviarne – Dávid. Môžem vás pozvať na kávu? Len tak, bez dôvodu.”
Ľubica sa pozrela na telefón a napísala: „Budem. Kávu čiernu, bez cukru. A ďakujem za pesničku.”
Prvé dva týždne bolo všetko ako z filmu. Dávid stretával Ľubicu po práci s kyticou. Spieval jej v kaviarni, keď bolo málo ľudí, a pozeral sa na ňu, akoby bola jediná žena na svete. Ľubica sa topila. A mizla.
Najprv raz do týždňa. Potom každý druhý deň. Potom matka prestala skrývať nespokojnosť.
— Ľubka, na koho odhadzuješ deti? Ja mám svoje veci. Ty máš robotu, mimochodom.
— Mami, prosím ťa, Tomáško už spí, Vierka má urobené úlohy. Idem na dve hodiny.
— Na dve hodiny ona… Celý týždeň na dve hodiny. Poznám tie „dve hodiny“. Chlap? — Ľubica mlčala.
— A odkiaľ je? Z tej kaviarne? — matka stisla pery. — Kaviarňový spevák… Ľubka, si múdra žena, v tridsiatke s dvoma deťmi chytáš každého, kto sa na teba milo pozrie. Lenže oni sú všetci na jedno kopyto. Dnes ti spieva jeden, zajtra druhý.
— Mami, prestaň! — Ľubica hodila tašku na gauč. — Ty ho nepoznáš.
— A ty… ako dlho ho poznáš? Mesiac? Dva? Ktovie koho, ale mužov som za svoj život videla dosť, — buchla dverami.
Dávid bol iný. Pamätal si, ako sa volá Vierka a že Tomáško sa bojí tmy. Hovoril, že nie je proti deťom, že sa zamyslí, ako by mohli zariadiť život.
Ľubica mu takmer uverila.
Ten večer sa rozhodla urobiť prekvapenie. Dávid povedal, že bude hrať do desiatej, a potom je voľný. Ľubica nechala deti u matky, tá prevrátila oči, ale neodmietla, a odišla do kaviarne bez pozvania. Vošla do sály. Usmiala sa na známeho barmana. Pozrela sa na pódium.
Dávid tam nebol.
Stál pri stĺpe a tancoval. Nie valčík, len sa bláznil, ale v rytme hudby s krásnou ženou. Vysokou. Štíhlou. V obtiahnutých šatách, ktoré stáli ako Ľubičina mesačná výplata. Jej vlasy boli dokonale upravené, smiech hlasný a voľný.
Dávid sa tiež smial. A potom ju chytil za ruku a zmizli za dverami s tabuľkou „Služobný vchod“.
Ľubica stála uprostred sály. Niekto ju zavadil plecom, ospravedlnil sa. Hudba hrala ďalej.
— Všetci na jedno kopyto – spomenula si na matkine slová.
Otočila sa a vyšla von. Nebúchla dverami. Neplakala. Len si sadla do taxíka a povedala adresu. Pred vchodom stál Pavol. V starej bunde, s kruhmi pod očami, nahnevaný a rozstrapatený.
— Ľubka! Prečo nezdvíhaš telefón? Tvoja matka mi volá už pol hodiny! Otec je v nemocnici. Infarkt. Nechala deti doma a mňa poprosila, aby som prišiel k nim.
Ľubica sa chytila za srdce.
— Čo? Ako? Veď on…
— Neviem ako. Zavolaj taxík. Ja pohladám deti.
Trasúcimi prstami vytočila číslo matky. Tá vzlykala do slúchadla.
— Otec je na jednotke intenzívnej starostlivosti. Príď hneď.
— Už idem. Mami, on to zvládne?
— Lekári nič nehovoria.
Celú noc sedeli s matkou v nemocničnej chodbe. O ôsmej ráno vyšiel unavený lekár.
— Kríza prešla. Váš manžel je silný. Ešte polhodinu a neručil by som. Ale teraz bude všetko v poriadku. Kľud, diéta, žiadny stres.
Matka sa rozplakala. Ľubica ju objala a tak stáli dve ženy, ktoré takmer stratili hlavného muža svojho života. Na ceste späť v taxíku Ľubica hľadela z okna. Ranné slnko sa predieralo cez paneláky. Spomenula si, ako ju Dávid hladil po líci, sľuboval more a cestovanie. Smiešne. More… A otec ležal na jednotke intenzívnej starostlivosti, kým ona bola v kaviarni.
— Dosť bolo bláznivých zábav.
Doma bol Pavol, tiež nespal, bolo to na ňom vidieť.
— Paľo, — povedala ticho. — Ďakujem, že si prišiel, že si bol s deťmi.
Pavol chvíľu mlčal. Potom prehovoril nemotorne, ako vždy, keď išlo o city.
— Ľubka, ja bez teba… Deti potrebujú otca. A nielen cez víkendy. Skrátka, poďme spolu. Odznova, ako kedysi. Si unavená. Deti sa tešia. A ja sa teším na domov, na tvoje hundranie, keď si nevyzujem topánky.
Ľubica sa zasmiala cez slzy.
Pristúpila k mužovi a schovala sa do jeho ramena. Vzala ho za ruku. Drsná, známa, teplá dlaň. Nie tá, čo brala mikrofón a sľubovala more. Ale tá, čo držala kočík, menila kolesá na jej aute.
— Skúsme to, — povedala Ľubica. — Ale ak zasa neumyješ za sebou hrnček, zabijem ťa vankúšom.
— Dohoda.
Deti vybehli z izby, Tomáško visel na Pavlovi a kričal: „Ocko!“ Vierka sa najprv odvrátila, ale potom predsa len prišla a ticho povedala:
— Zostávaš? Na dlho?
Pavol si kľakol na kolená:
— Navždy, Vierka. Ak ma prijmete.
A večer, keď deti zaspali, Pavol umýval riad, Ľubica vytiahla telefón a vymazala konverzáciu s Dávidom. Ani jedna správa neprišla.
— Matka mala pravdu, — pomyslela si Ľubica. — Ale v jednom sa mýlila. Nie v tridsiatke je problém. Nie v deťoch. A nie v rozvode. Ale v tom, koho si vyberáš. Ja som si vyberala krásne sľuby. A mala som si vybrať unavené oči a špinavý hrnček v dreze.
Pristúpila k Pavlovi, objala ho zozadu, schovala nos do jeho ramena.
— Čo? — spýtal sa.
— Nič. Len dobre, že si doma, — a to bolo viac než všetky pesničky sveta.
