Telefón sa rozozvonil o pol siedmej ráno, keď Zuzana ešte stála v predsieni s jednou topánkou v ruke. Na displeji svietilo meno „Martina”. Nezdvihla to, kým si nenavliekla druhú topánku, a potom to predsa len stlačila a priložila si mobil k uchu plecom.
„Zuza, ja nutne potrebujem štyristo eur. Maťko ide na tábor, na ten jazykový, a ešte mu treba doučovanie z matematiky, veď vieš, aké sú dnes ceny.”
Žiadne „dobré ráno”, žiadne „ako sa máš”. Hneď štyristo eur a Maťko.
„Dobré ráno,” povedala Zuzana.
„No veď dobré, dobré. Tak čo, pošleš mi to dnes? Lebo miesto v tábore nám ujde.”
***
Maťka k nej priviezli v zime, keď mal chlapec dva roky a tri mesiace. Martina stála na prahu s taškou cez plece a kočíkom, v ktorom spal synovec, a hovorila rýchlo, akoby sa bála, že ju niekto preruší.
„Zuza, no na pár mesiacov len. Mne sa teraz fakt nedá. Peter ma nechal, nemám peniaze, musím si nájsť prácu, a s ním kde mám ísť? Mama vravela, že si voľná a že to máš ľahšie.”
Voľná. To slovo sa na Zuzanu v ich rodine prichytilo ako cenovka, ktorá sa nedá odtrhnúť. Tridsaťjeden rokov, vlastná garsónka v Petržalke, účtovníčka v stavebnej firme, nevydatá, bez detí. Takže voľná. Takže ľahšie.
„Martina, ja chodím do práce. Ráno o šiestej odchádzam, o ôsmej sa vraciam.”
„No veď je predsa škôlka! Ja ti budem posielať peniaze, ako sa zamestnám. No Zuza. No zlatá moja.”
Mama volala ešte toho istého večera.
„Ty by si vlastnú sestru s dieťaťom vyhodila na ulicu? Jej muž jej ušiel, nie je vo svojej koži. A ty si sama ako klinec, tebe to predsa nie je na ťarchu. Pán Boh ti vlastné nedal — tak pomôž aspoň synovcovi.”
Pán Boh jej nedal. To tiež odznelo. Akoby sa to chápalo samo sebou, ako reč o počasí.
Zuzana si vzala Maťka na pár mesiacov.
Pár mesiacov sa natiahlo tak, že ich Zuzana prestala počítať. Najprv Martina „hľadala prácu”. Potom ju našla, ale „nevyšlo to so šéfom”. Potom odišla k moru, „prevetrať si hlavu, veď som z toho takmer prišla o rozum”. Z Chorvátska poslala fotky — ona na člne, ona s nejakým opáleným chlapom, ona v reštaurácii. Peniaze neposlala žiadne.
Maťko chodil do škôlky kúsok od Zuzaniného bytu. Zuzana vstávala o piatej, aby ho stihla pripraviť, odviesť a dostať sa do práce. Chorý býval často, ako všetky škôlkarské deti, a vtedy si Zuzana brala neplatené voľno alebo sedela po nociach nad výkazmi, aby mohla byť cez deň s ním. Kúpila mu postieľku, potom rozložila gauč, lebo postieľka mu bola malá. Topánky, bundy, čiapky — všetko sa kupovalo akosi samo, bez počítania, lebo predsa nemôže dieťa chodiť v roztrhanom oblečení.
Martina sa objavovala raz za dva-tri mesiace. Doniesla hračku, stískala Maťka, poplakala si: „Ako sa mi po tebe cnie, slniečko moje,” a o dve hodiny odišla — mala „veci”, „stretnutie”, „nového človeka, ty si nevieš predstaviť akého.”
„Mohla by si mu aspoň nechať na plienky,” povedala raz Zuzana.
„Zuza, no ja mám teraz fakt zle. Ako sa zamestnám, vrátim ti všetko do posledného centa.”
Maťko volal Zuzanu „mama Zuza”. Sám od seba, nikto ho to neučil. Najprv ho opravovala, hovorila „som teta”, ale on to nechápal, a tak to nechala tak.
Zaspával jej na pleci, keď mu čítala rozprávky o Krtkovi. V štyroch rokoch už poznal všetky písmená naspamäť, lebo ich Zuzana skladala z magnetíkov na chladničke. Plakal, keď odchádzala do práce, a čakal ju pri dverách, keď sa vracala.
Päť rokov.
Odniesla si ho Martina v lete, pred školou.
Prišla už iná — pribernejšia, v peknom kabáte, s novým mužom menom Milan, ktorý čakal v aute.
„Tak, Zuza, som pripravená. Milan zarába, máme byt, dám Maťka do normálnej školy, máme vedľa gymnázia. Ďakujem ti, samozrejme, veľmi si mi pomohla.”
„Martina, má sedem rokov. On tu prežil celý život.”
„No veď je to môj syn. Čo si taká cudzia. Dieťa patrí k matke.”
Maťko nechcel odísť. Držal sa Zuzaninej bundy a plakal tak, že vykúkali susedia. Martina mu podráždene odťahovala prsty.
„Maťko, dosť už, prestaň sa hanbiť. Poď k mame, u mamy je také dobre, budeš mať svoju izbu.”
Zuzana sedela na zemi v predsieni, kým schádzali. Počula, ako Maťko plače na schodoch. Potom buchli vchodové dvere a nastalo ticho.
Zložila jeho magnetíky z chladničky do škatule od topánok. Odložila ich do skrine, na hornú policu.
Celé tri roky Martina takmer nevolala. Na Nový rok poslala úradné „všetko najlepšie”, na Zuzanine narodeniny si niekedy spomenula, inokedy nie. Maťka k nej nevozila. „Zuza, no to je nepohodlné, cez celú Bratislavu sa vliecť, on je vyťažený, má krúžky.”
Zuzana chodila sama. Nosila darčeky, chodievala s ním do parku pri ich dome cez víkendy, keď jej to Martina dovolila. Maťko už podrástol, hanbil sa objímať na ulici, ale v parku, keď ho nikto nevidel, ju predsa len chytil za ruku.
A potom aj tieto stretnutia ustali. Buď Martina „odišla na chatu s Milanom”, alebo „Maťko má doučovanie”, alebo jednoducho nedvíhala telefón.
A teraz — pol siedmej ráno. Štyristo eur.
„Martina, počkaj. Aké štyristo eur?”
„Veď ti hovorím. Tábor, doučovanie, ešte mu treba aj školskú uniformu, celý z neho vyrástol. Mne je teraz ťažko, Milan prestavuje firmu, všetko má v obehu. Ale ty ho predsa ľúbiš. Ty si ho vychovala. Tebe to nie je na ťarchu.”
Tie slová „ty si ho vychovala” Zuzana počula za tri roky prvý raz. Predtým to bolo „je to môj syn”, „dieťa patrí k matke”. A teraz, keď treba peniaze — vychovala.
„A Milan? Veď si vravela, že zarába.”
„Vysvetľujem ti — on má teraz všetko v biznise. A vôbec, čo to má spoločné s Milanom? Veď to nie je jeho dieťa. Petrovo. Vlastne moje.”
„A Peter? Veď to je jeho syn. Nech platí výživné.”
V telefóne si ťažko povzdychla, až to trhalo.
„Zuza, ty si zo mňa robíš srandu? Petra som už sto rokov nevidela, kde ho mám teraz hľadať? Prosím ťa, ľudsky. Vlastnú sestru. Ty máš plat, ty máš kariéru, žiješ sama, míňaš len na seba. A ja som matka, mám dieťa.”
„Máš dieťa už desať rokov. Maťko sa nenarodil včera.”
„No a čo? Deti večne vyžadujú peniaze! Ty to nevieš, lebo vlastné nemáš!”
Aha. Zuzana sa ani nečudovala. Vedela, že to príde, čakala na to, a predsa ju to polialo ako vriacou vodou.
„Vlastné nemám,” zopakovala Zuzana. „A preto som päť rokov vychovávala tvoje.”
„Zase ty s tým starým! Sto rokov prešlo! Prečo to stále omieľaš — vychovávala, vychovávala. Vari som ťa núkala? Sama si si ho vzala!”
Zuzana v to ráno meškala do práce. Sedela v predsieni na stoličke, v topánkach, v kabáte, a počítala.
Nikdy predtým nepočítala. Nechcela. A teraz vzala papier, na ktorom bol zapísaný recept od obvodnej lekárky, otočila ho a začala písať na zadnú stranu.
Škôlka — platila ju celú, žiadne zľavy nemala, veď to nebolo jej dieťa. To je jedna. Oblečenie, topánky — každú sezónu. To sú dve. Hračky, knižky, edukačné pomôcky. Lieky — Maťko ležal v šiestich rokoch so zápalom pľúc, ona si brala neplatené voľno. Zuby — vodila ho k súkromnej dentálke, lebo na obvodnej čakal mesiac. Postieľka, gauč, posteľná bielizeň, detský riad.
Vychádzalo jej, že za päť rokov vybrala z vlastného vrecka toľko, že by z toho nemusela celý rok pracovať.
A Martina neposlala ani cent. Nikdy. Ani na plienky, ani na bundu, ani na lieky.
A teraz chcela štyristo eur. Dnes. Aby jej neušlo miesto v tábore.
Zuzana papier preložila na štyri časti a schovala do kabelky.
Večer volala Martina znova. Tentoraz pokojnejšie, začínala z diaľky.
„Zuza, no rozmýšľala si? Nelipnem na tých štyristo. Daj aspoň tristo. Alebo dvestopäťdesiat, aspoň na ten tábor.”
„Nič ti nedám, Martina.”
Pauza.
„Akože — nedáš?”
„Presne tak. Nedám ani štyristo, ani dvestopäťdesiat. Ty si jeho matka. Vzala si si ho, keď sa ti to hodilo. Teraz sa o neho staraj sama.”
„Zuza!” — hlas jej vyskočil. — „Ako ti to len jazyk dovolí! To je predsa Maťko! Nosila si ho na rukách!”
„Nosila. Päť rokov. Zadarmo. A ty si si medzitým užívala pri mori. Ja som ťa vtedy prosila, aby si mu nechala aspoň na plienky — pamätáš, čo si mi odpovedala? ‚Ako sa zamestnám, vrátim ti všetko.’ Kde sú moje peniaze, Martina? Do posledného centa, sľubovala si.”
„Ty… ty mi to teraz vyčítaš? Mne vtedy nebolo do toho! Mne sa rúcal život!”
„A mne sa nerúcal? Ja som vstávala o piatej ráno. Ja som po nociach robila výkazy, aby som cez deň mohla byť s ním. Tri roky som nemala žiadny vzťah, lebo ktorý chlap by chcel ženu s cudzím dieťaťom, ktoré si nemôžeš ani osvojiť, lebo matka je živá a zdravá a užíva si pri mori.”
V telefóne sa rozplakala. Naozaj alebo nie — Zuzana to dávno prestala rozoznávať.
„Veď som si myslela, že ho ľúbiš,” povedala Martina tenko.
„Ľúbim. Preto ti peniaze nedám. Lebo nepôjdu na tábor. Ja poznám tvoje tábory. Nájdi Petra, podaj si na výživné — to je zákonné, to je správne. Alebo popros Milana, keď si už vydatá. Lenže ja nie som bankomat, ktorý sa zapne, keď máš všetko v obehu.”
Mama volala o dva dni. Zuzana vedela, že zavolá.
„Zuzana, čo to počujem. Odmietla si sestru?”
„Dobrý deň, mama.”
„Aké dobrý deň — odpovedaj! Martina je celá uplakaná, jej dieťa ostane bez tábora, a ty, vlastná teta, si mu odoprela pár eur! Ako sa nehanbíš!”
„Mama. Ja som päť rokov vychovávala Maťka. Kde bola Martina?”
„No mala ťažké obdobie! Čo si taká, prokurátorka, všetko prepočítavaš! Vlastná krv, a ty si ako cudzia.”
„Vlastná krv. A keď už pre mňa bolo neskoro mať vlastné deti a ja som sedela s cudzím dieťaťom namiesto svojho života — to bola aká krv?”
Mama na sekundu zaváhala.
„No veď si sama súhlasila. Nikto ťa nenútil.”
„Súhlasila. Pretože si povedala: ‚Pán Boh ti vlastné nedal, pomôž aspoň synovcovi.’ Pamätáš? Pomôž. Pomohla som. Päť rokov. A teraz Martina žiada ďalšie a ja som zasa tá zlá.”
„Ona nevyžaduje, ona prosí!”
„Ona vyžaduje, mama. S ‚musíš’ a ‚vlastné nemáš’. To nie je prosba.”
„Tak ti poviem, Zuzana,” — mama stíšila hlas a Zuzana vedela, že prichádza ortel. — „Ak im nedáš peniaze, nemusíš chodiť ani na sviatky. Keď si rodine cudzia.”
„Dobre,” povedala Zuzana. „Neprídem.”
Ona prvá položila telefón. Predtým vždy čakala, kým mama dohovorí.
Martina vytiahla posledný tromf o týždeň. Napísala správu, dlhú, na pol obrazovky.
Jadro bolo prosté: „Keď si taká, poviem všetkým, že vlastná teta odmietla pomôcť dieťaťu. Že ho zahodila, vyhodila zo života, keď už nebol na nič. Uvidíme, čo si o tebe ľudia pomyslia.”
Zuzana to čítala, stojac pri sporáku. Prečítala si to dvakrát. Potom odpovedala pomaly, s každým slovom rozvážne.
„Povedz. A ja ukážem bločky. Mám ich odložené — za škôlku, za lekárov, za všetko. Päť rokov. A poviem, ako si nemohla nechať ani na plienky, kým si sa vozila pri mori. A ako si si Maťka vzala, keď sa ti to hodilo, a potom tri roky nedovolila, aby chodil za mnou. Uvidíme, Martina, koho ľudia odsúdia.”
Všetky bločky, samozrejme, nemala. Niektoré veci sa našli — potvrdenia zo súkromnej kliniky, zmluva so škôlkou. Ale Martina to nevedela. A Martina stíchla.
Navždy.
Prešla jar, prišlo leto. Na mamine narodeniny — mala šesťdesiatpäť — Zuzanu nepozvali. Dozvedela sa to tak, že sesternica dala na internet fotky z oslavy, všetci tam boli, aj Martina, aj Maťko v novej košeli, aj mama na čele stola. Len bez nej.
Zuzana sa na Maťka na tej fotke pozerala. Vytiahol sa, bol celý neohrabaný ako všetci puberťáci, ale oči mal tie isté — spoznala by ich medzi tisíckami. Tie isté, čo na ňu hľadeli zdola, keď mu čítala o Krtkovi.
Volanie prišlo v júni neskoro večer z neznámeho čísla.
„Mama Zuza?” — hlas sa lámal, preskakoval z hlbokého na vysoký. — „To som ja, Maťko. Volám z kamarátovho telefónu. Mama mi nedovolí ti volať, vraj si nás zahodila.”
Zuzana si sadla na stoličku.
„Maťko. Ja som ťa nezahodila. Počuješ? Nikdy.”
„Ja viem,” povedal potichu. „Ja si pamätám, ako si vešala písmenká na chladničku. Ja si pamätám všetko. Len mama hovorí inak.”
Rozprávali sa asi desať minút. O škole, o tom, že ho teraz chytili roboty, spájkuje si niečo. Zuzana počúvala a bála sa dýchať, aby to nezaplašila. Na konci povedal:
„Ja ti ešte zavolám. Len to mame nehovor, dobre? Lebo mi zoberie telefón.”
„Nepoviem,” sľúbila Zuzana. „Volaj, slniečko moje. Kedykoľvek budeš chcieť.”
Tóny.
Volal ešte dvakrát. Potom prestal — buď sa mu minul kredit kamarátovho telefónu, alebo to Martina vyňuchala. Zuzana nevedela. Číslo, z ktorého volal, už nezdvíhalo.
Vytiahla z hornej police skrine škatuľu od topánok. Otvorila ju. Magnetíky — modré „M”, červené „A”, žlté „Ť”. Všetky písmená, podľa ktorých sa učil čítať, ležiac jej na pleci.
Zuzana ich rozložila na chladničku. Jeden po druhom, ako kedysi. „M”, „A”, „Ť”, „K”, „O”. Postála, pozrela si. Potom vytiahla telefón, našla posledné číslo, z ktorého volal, a uložila si ho. Zaradila ho ako „Maťko”. A položila telefón na stôl displejom hore, aby videla, ak sa rozsvieti.
