Štyri noci po sebe budila kočka Gejzu Mrkvičku presne o tretej. Zamkol dvere, hneval sa, hľadal na internete upokojujúce kvapky pre zvieratá. A pritom stačilo tak málo: vstať a ísť za ňou do kuchyne.
Prvú noc Gejza takmer hodil po kočke vankúš.
Na hodinách bolo tri. Najťažšia, najnenávistnejšia nočná hodina, keď sa človek ešte poriadne nevyspal, a už ho vytrhli zo sna. A zrazu je vnútri sucho, zle a pichľavo.
Zobudil sa na to, že sa mu ktosi jemne, ale vytrvalo dotýka líca. Nie pazúrmi – labkou. Akoby ho nebudila kočka, ale niekto trpezlivo opakoval: vstaň. Prosím, vstaň.
Gejza otvoril oči a uvidel Želmíru.
Stála pri vankúši – trojfarebná, s natrhnutým ľavým uchom – a pozerala naňho tak, ako vedia pozerať len zvieratá: priamo, bez rozpakov, bez zbytočných vysvetlení. O chvíľu mu labka opäť pristála na tvári.
– Si sa zbláznila? – zachrípene zašepkal.
Želmíra ticho mňukla.
Nie nahlas.
Nie žalostne.
Ale tak, akoby na tomto krátkom zvuku naozaj niečo záviselo.
Gejza si sadol na posteli – nahnevaný, ťažký, s tou okamžitou nočnou nenávisťou ku všetkému živému, čo bráni spánku. V izbe bola tma. Len pouličná lampa rezala strop mútnym žltým pásom. Za oknom stál november – mokrý, holý, bez spánku. Radiátory sa raz zohriali, raz ochladli. Podlaha bola ľadová.
Vybral sa do kuchyne, nasypal granule do misky a mrzuto zahundral:
– Na, jedz. A daj mi aspoň v noci normálne žiť.
Želmíra prišla k miske, oňuchala granule, ale jesť nechcela.
Namiesto toho sa otrela o jeho nohu, otočila sa a vošla hlbšie do kuchyne. Zastala. Obzrela sa.
Gejza si to už nevšimol.
Vrátil sa do postele, zahrabal sa do periny a takmer okamžite zaspal s tým, že sa kočka jednoducho správa čudne. Veď aj zvieratá to majú: buď im nechutí granula, alebo majú zlú náladu, alebo im mesiac svieti z nesprávnej strany.
Ráno bola Želmíra ako obyčajne.
Sedela na kresle, úhľadne si podložila labky. Potom sa presunula na parapet. Potom si ľahla k radiátoru. Tichá, pokojná, až príliš pokojná na tú, čo ho v noci tak vytrvalo dvíhala.
Vlastne Želmíra nepatrila medzi kočky, ktoré trápia svojich ľudí.
Za dva roky u Gejzu ani raz nezhodila vianočný stromček, v noci nekričala, nenosila jedlo zo stola a nevešala sa na závesy. Jedla slušne. Na mačací záchod chodila bez chyby. Spala vo svojom kresle. Keď niečo potrebovala, požiadala zdržanlivo, akoby chápala: človek má aj tak dosť starostí.
Azda práve preto si ju Gejza obľúbil.
Našiel ju na jeseň, takmer náhodou. Večer vyniesol odpadky a pri vchode uvidel trojfarebnú mačku s natrhnutým uchom. Sedela na mokrom betóne. Nepobiehala sem a tam, nelichotila, neprosila. Len sedela a pozerala popri ľuďoch tak, akoby dávno pochopila: prosiť je zbytočné.
Gejza vtedy stál s igelitkou v ruke, pozeral na ňu a zrazu pocítil niečo nepríjemne známe. Mala presne taký výraz ako on po rozvode: už nič nečakáš, ale z nejakého dôvodu stále neodídeš.
Vzal igelitku späť do bytu a mačku vzal so sebou.
Meno Želmíra neprišlo hneď. Najprv bola len kočka. Potom „hej“. Potom „čo robíš“. A raz nasypal granule a zrazu povedal:
– Želka, poď.
Prišla.
A už to ostalo.
Po rozvode sa pre Gejzu ticho stalo takmer najväčšou hodnotou.
Nepochopil to hneď. Najprv ho prázdny byt desil. Potom ho začal liečiť. Nikto sa nehádal. Nikto si nevybavoval účty. Nikto nebúchal dverami a nehovoril podráždeným hlasom:
– Ty ma zase nepočúvaš.
Nemusel sa ospravedlňovať, vysvetľovať, sľubovať, že sa zmení. Stačilo prísť domov, vyzliecť si bundu, zapnúť kanvicu a mlčať.
Želmíra do tohto života zapadla dokonale.
A preto, keď ho na druhú noc prišla znova budiť, Gejza sa už nečudoval. Rozhneval sa.
Tentoraz všetko vopred skontroloval. Granule v miske boli. Voda bola. Mačací záchod čistý. Okno takmer zatvorené. Želmíra sa najedla, umyla a uvelebila sa v kresle. Nič nenaznačovalo nočné predstavenie.
Ale o chvíľu Gejzu zobudil škrípavý zvuk.
Ani hneď nevedel, čo to je. Ležal, pozeral do tmy, načúval. Potom mu to došlo: dvere do spálne.
Želmíra škrabala zvonku.
Pazúry sa šmýkali po starom dreve metodicky, rovnomerne, vytrvalo. Akoby sa nechcela len dostať dnu, ale chcela sa doklopať. Zvuk bol suchý, nepríjemný, otravný. Po pár sekundách sa k nemu pridalo mňaukanie.
Nie hlasné.
Nie žalostné.
Zvláštne.
Akoby kočka chcela niečo povedať, ale nevedela ako.
Gejza polohlasne zaklial, vstal, otvoril dvere, vypustil Želmíru do chodby, znova si ľahol, ale čoskoro zistil, že tak nezaspí. Tak jednoducho zavrel dvere na západku.
Západka bola stará, ešte z čias, keď v tom byte žili jeho rodičia. Malá, železná, na dvoch skrutkách, trochu rozhýbaná, ale pevná. Gejza ju používal málokedy. Len keď sa chcel úplne oddeliť od sveta.
Znova si ľahol.
Svetlo pouličnej lampy kreslilo po strope šikmý žltý pás. Kdesi v rúrach šumel vzduch. V kuchyni chladnička zakašľala starým chrapľavým hlasom. Bežné nočné zvuky starého bratislavského domu.
A zrazu – znova škrabanie.
Teraz za dverami.
Želmíra drhla drevo s tým istým tvrdohlavým rytmom. Potom mňukla. Stíchla. Znova mňukla. A takmer do štvrtej.
Gejza ležal s vankúšom na uchu a každú minútu sa hneval viac. Zdalo sa mu, že sa z neho kočka jednoducho vysmieva. Že sa mu celý krehký nočný pokoj rúca kvôli zvieraciemu rozmaru, ktorému nerozumie a ani rozumieť nemusí.
Ráno sa začalo zle.
Budík zazvonil o siedmej a Gejza mal pocit, že vôbec nespal. V práci pil kávu za kávou, zíval, šúchal si spánky a cez obed si na internete hľadal odpoveď.
„Kočka budí v noci, čo s tým.“
Internet ochotne poradil. Ignorovať. Kúpiť automatickú misku. Dať upokojujúce kvapky. Hrať sa pred spaním. Vylúčiť stres. Ukázať veterinárovi. Jedno fórum dokonca tvrdilo, že kočky takto varujú pred „jemnohmotným svetom“.
Gejza si odfrkol a objednal upokojujúce kvapky.
Na tretiu noc prišla Želmíra opäť presne o tretej.
Ako podľa rozpisu.
Najprv – jemné dotyky labkou po líci.
Potom, keď robil, že spí, – tiché mňaukanie pri posteli.
Potom, keď aj tak nevstal, – škrabanie za dverami.
Ale teraz bolo v jej hlase niečo, z čoho bolo nepríjemnejšie ako zo škrabania. Dva krátke zvuky. Pauza. Znova dva.
Akoby počítala sekundy.
Alebo vysielala signál.
Gejza ležal a nehýbal sa. V kuchyni tikali hodiny. Za oknom sa hojdala lampa. Linoleum v chodbe jemne vŕzgalo pod mačacími labkami.
A kdesi v hĺbke bytu – alebo sa mu to už len zdalo? – bolo počuť ešte niečo. Veľmi slabé. Ledva rozoznateľné.
Gejza prudko vstal, trhol dverami a takmer zakričal:
– Dosť!
Želmíra pritlačila uši.
Ale neustúpila.
Pozrela naňho zdola dlhým, pokojným pohľadom. A ten pohľad zabral viac než akékoľvek žalostné mňaukanie. Nebola v ňom mačacia náladovosť. Bola v ňom zvláštna, takmer ľudská vytrvalosť. Akoby mu už niekoľkokrát opakovala to isté a ešte sa nevzdávala.
Potom sa Želmíra otočila a pobrala sa do kuchyne.
Gejza ostal stáť vo dverách.
Prečo práve vtedy mu prvý raz preblesklo hlavou, že tu niečo nie je v poriadku?
Ale aj tak nešiel.
Vrátil sa do postele. Do rána už nezaspal.
Na druhý deň na dvore pri vchode natrafil na Slávku Mlynárikovú z tretieho poschodia. Ako obyčajne stála vo flanelovom župane cez tepláky, s cigaretou v ruke a s výrazom človeka, ktorého už takmer nič neprekvapí.
– Slávka, – zavolal na ňu Gejza. – Budila ťa tvoja mačka v noci?
Pozrela naňho spoza okuliarov, potiahla z cigarety a vypustila dym do strany.
– Budila. A čo?
– Moja mi už tretiu noc nedá spať. Raz labkou do tváre, raz škrabe, raz mňauká. Všetko som skontroloval: granule sú, voda je, mačací záchod čistý.
Slávka mierne prižmúrila oči.
– Keď kočka tri noci po sebe robí to isté, tak na to má dôvod.
– Aký dôvod?
– A ty si to kontroloval?
– Veď hovorím, všetko som skontroloval.
– Nie misku, – prerušila ho Slávka. – Išiel si za ňou?
Gejza stíchol.
Slávka si oklepala popol z cigarety a uškŕňala sa:
– Ony nie sú blbé, Gejza. My sme blbé. Keď volá, netreba hádať, treba ísť.
Celý deň sa mu tá veta motala v hlave.
Na štvrtú noc sa pripravil.
Nastavil si budík na štvrť na tri, ale zobudil sa skôr. Ležal v tme a počúval byt. Hodiny v kuchyni. Chladničku. Ľahké praskanie radiátora.
A ešte jeden zvuk.
Úplne slabý.
Taký, ktorý si človek ľahko pomýli s vŕzganím rúry, s vetrom alebo s čímkoľvek, ak veľmi nechce počúvať.
Presne o tretej skočila na posteľ Želmíra.
Prišla k vankúšu.
Dotkla sa labkou jeho líca.
Gejza si hneď sadol.
– Dobre, – povedal potichu. – Poď.
Želmíra zoskočila z postele na zem a sebaisto vykročila vpred, ani sa neobzrela. Akoby presne vedela, že tentoraz už pôjde za ňou.
Previedla Gejzu cez chodbu do kuchyne, popri stole, popri stoličke – k radiátoru pod oknom.
V tom kúte bola najväčšia tma. Zelenkavé svetielko mikrovlnky sem ledva dosvietilo, a preto boli rúry hrubšie ako cez deň a medzera medzi stenou a starou liatinou hlbšia a strašidelnejšia. Od okna ťahal chlad: vetracia štrbina zasa ostala trochu otvorená.
Gejza si v duchu vynadal. Už týždeň fajčil pri okne a zakaždým nechal štrbinu „na chvíľu“, a potom zabudol zavrieť. V noci sa po podlahe plazil ľadový vzduch a tenká záclona sa jemne hýbala.
Želmíra si sadla na zem a uprene hľadela na radiátor.
Gejza si čupol. Najprv nechápal, čo by mal vidieť. Prach pod parapetom. Hrdzavé uchytenia. Stará rúra. Kúsok odstávajúcej lišty.
Nič zvláštne.
Ale potom spoza radiátora prišiel zvuk.
Tenký, takmer neživý piskot. Taký slabý, že cez deň by ho človek asi vôbec nerozoznal: z ulice hučia autá, vo vchode búchajú dvere, u susedov hrá televízor, v kuchyni bzučí kanvica.
A v noci sa celý dom akoby prepadol do ticha a aj taký maličký zvuk začne ním prechádzať.
Gejza vytiahol telefón, zapol na ňom svetlo a posvietil do štrbiny.
Najprv videl len prach a chumáče starej pavučiny. Potom – niečo malé, čierne, zlepené.
Mačiatko.
Úplne drobné. Možno tri týždne, nie viac. Oči už malo otvorené, ale pozerali mútne, akoby ani poriadne nechápalo, kde sa ocitlo. Boky sa mu jemne triasli. Labky malo podtiahnuté pod bruško. Ležalo nabok, zovreté medzi rúrou, stenou a ťažkým radiátorom tak nešikovne, akoby sa tam nedostalo vlastnou vôľou, ale spadlo a uviazlo.
Gejza posvietil vyššie, k parapetu, a až potom mu to celé došlo.
Zvonku, priamo pod oknom, viedol úzky plechový prístrešok nad vchodom do susedného obchodu. Z ulice naň dospelá mačka v podstate vedela vyliezť – po strome, po výstupku, po nejakej rímse.
A ďalej bola pootvorená vetracia štrbina. Medzera malá, ale pre malé mačiatko dostatočná. Zrejme mačka-matka prenášala mláďatá z miesta na miesto, zachraňovala ich pred zimou alebo pred psami na dvore, a jedno zaniesla sem. Alebo sa malé samo vybralo z nejakého úkrytu na prístrešku a liezlo za pachom tepla. Od radiátora sálalo teplo a pre takého drobca to mohol byť jediný zrozumiteľný orientačný bod.
A potom sa všetko stalo jednoducho a strašne.
Prepracovalo sa cez štrbinu, skĺzlo z parapetu dole, za radiátor – na miesto, kde sa dospelé zviera ešte vedelo otočiť, ale také malé už nie. Medzera medzi stenou a časťami radiátora bola úzka, prašná, s odstávajúcim kovovým uchytením a vytŕčajúcou lištou. Vliezť sa tam dokázalo – vystrašene, čisto z inštinktu, keď začulo neznámy pach bytu. Ale von sa už nedostalo.
Zospodu mu prekážala lišta. Zboku rúra. Zhora viseli ťažké rebrá radiátora. Zakaždým, keď sa mačiatko snažilo vyškriabať sa von, len hlbšie skĺzlo do rohu.
Gejza si to predstavil tak jasne, že ho nepríjemne stiahlo v hrudi: malý, ledva živý kúsok tepla sa dostal tam, kde to páchlo záchranou, a uviazol v pasci dva kroky od ľudí.
Teraz mu bolo jasné aj to, prečo mačiatko pišťalo len v noci.
Cez deň bolo v byte rušno. Gejza odišiel do práce, chladnička hučala, za oknom prechádzali autá, hore susedia premiestňovali stoličky, na dvor chodili deti. A malé bolo príliš slabé, prechladnuté, hladné, nemohlo kričať stále. Zamrzlo, spalo, prepadávalo sa do polovedomia. Až k noci, keď dom stíchol a začala byť zima, sa zobudilo od hladu a strachu.
Až vtedy začalo dávať hlas.
Nie nahlas – na hlasný krik už nemalo sily.
Teničko.
Občas.
Takmer nepočuteľne.
A počuť ho mohla len Želmíra.
Zrejme ho počula už prvú noc.
Mačky majú úplne iný sluch. To, čo človeku pripadá ako šuchot v rúrach alebo hra fantázie, je pre ne živá bytosť. Najprv mu Želmíra nosila jedlo. Teraz to Gejza videl na vlastné oči: v najzadnejšom kúte ležali vysušené kúsky kurčaťa. Znamenalo to, že mu nosila jedlo zo svojej misky. Možno po jednom kúsku. Možno ich tlačila nosom. Možno ich posúvala labkou.
Ako-tak dokázala vsunúť jedlo tam, kam sa sama celá nedostala. A až keď zistila, že to nestačí, keď mačiatko zoslablo natoľko, že takmer prestalo pišťať, začala budiť Gejzu.
Gejza si opatrne ľahol bruchom na studenú podlahu a vsunul ruku do štrbiny. Hneď sa mu to nepodarilo: prekážala rúra, ostrý okraj uchytenia ho škrabol po zápästí. Musel sa natiahnuť bokom, takmer naslepo.
Prsty sa konečne dotkli teplej, špinavej srsti a mačiatko ledva počuteľne pisklo.
– Ticho, ticho… – zašepkal Gejza, sám nevedel prečo.
Objal malého dlaňou. Bol takmer beztiažový, ako zmuchlaná rukavica. Len teplý. Živý. A triasol sa.
Keď ho Gejza konečne vytiahol spoza radiátora, mačiatko sa ani nepokúšalo vytrhnúť. Len slabo pohol labkou a stíchlo, s ňufákom zaboreným do jeho palca.
Želmíra hneď prišla, oňuchala malého a krátko, takmer nepočuteľne mňukla.
Akoby povedala:
– Konečne.
Gejza si sadol rovno na zem, oprel sa chrbtom o kuchynskú skrinku a dlho pozeral na čierny uzlíček v rukách. Želmíra mu skočila na kolená, usadila sa vedľa mačiatka, dotkla sa ho nosom – a po prvý raz za tie noci sa uvoľnila. Dokonca privrela oči.
A Gejza sedel a s bolestivou jasnosťou chápal veľmi jednoduchú vec: tak si zvykol žiť vo svojom mlčaní, vo svojom osobitom, starostlivo vymyslenom tichu, že sa odnaučil hneď zareagovať, keď niekto nablízku naozaj volá o pomoc.
Ráno odviezol mačiatko k veterinárke.
Kúpil mliečnu výživu, pipetu, vyhrievaciu podložku, plienky – všetko za pár eur. Vypočul si všetky inštrukcie. Prikyvoval tak pozorne, ako asi neprikyvoval nikdy ani v práci pred šéfom.
Keď sa vrátil domov, urobil mačiatku krabicu s mäkkým uterákom pri radiátore. Želmíra najprv sedela vedľa ostražito, potom si ľahla bližšie, akoby odovzdala Gejzovi službu, ale predsa len nechcela ísť ďaleko.
Večer Gejza dlho blúdil po byte a nevedel si nájsť miesto.
A potom zrazu vzal telefón a zavolal matke.
Prvýkrát za tri mesiace.
Keď zdvihla, na sekundu sa zarazil. Sám nečakal, že naozaj vytočí jej číslo.
– Mami, ja… – začal a odmlčal sa.
Želmíra v tej chvíli skočila na stôl a položila labku vedľa telefónu.
– Čo sa stalo, Gejza? – spýtala sa hneď matka.
– Nič, – povedal po chvíli. – Len som sa chcel opýtať, ako sa máš.
Na druhom konci linky nastalo ticho.
Nie urazené.
Nie ťažké.
Len prekvapené.
– Normálne, – povedala napokon matka. – A ty?
Gejza sa pozrel na krabicu pri radiátore. Na Želmíru. Na kuchyňu, ktorá sa za jednu noc zrazu stala celkom inou.
– Aj ja… normálne, – odpovedal.
A prvýkrát po dlhom čase toto „normálne“ nebola lož.
Dvere do spálne už nikdy nezavrel na západku.
Potom dokonca vyšróboval skrutky a odložil ju do šuflíka.
Odvtedy dvere, ak ich vôbec privrel, nechal pootvorené.
Pretože teraz už presne vedel: keď k vám niekto príde uprostred noci a vytrvalo volá, nie je to vždy o nepohodlí.
