Krabica stála pri nohách už tretí deň a dno rozmočila ranná vlhkosť. Lýdia narovnala uterák vo vnútri, spočítala mačiatka: všetkých päť. Dve sivé, dve pruhované, jedno čierne s bielou hrudkou. Čierne spalo, pruhované sa motali, sivé sa tlačili k sebe.
Trh sa zobúdzal pomaly. Zuzana zo zeleninového radu už poukladala jablká do kopy a z nich išla tá kyslastá jesenná vôňa, podľa ktorej sa október líši od všetkých ostatných mesiacov. Obloha visela sivá, hustá a zima sa pod bundu nedostala hneď, ale postupne, centimeter po centimetri, od dlaní po lakte. Asfalt sa leskol od včerajšieho dažďa a mláky odrážali stánky, ľudí, kusy neba.
Lýdia si dýchala na prsty. Boli červené, ohnuté a rukavice nechala doma, pretože ráno nerozmýšľala nad rukavicami, ale nad tým, že dnes je posledný deň, keď tu môže stáť. Zajtra dcéra príde zobrať mačku, ale mačiatka si nevezme. Dcéra povedala: „Mami, no kam by som ich päť dala?“ A mala pravdu. No pravda dcéry nič neriešila, len robila ťažším to, čo aj tak bolo ťažké.
– Vezmite si mačiatko, – hovorila Lýdia každému, kto spomalil krok. – Krásne, krotké. Ak by vám nebolo ťažko…
Ľudia prechádzali okolo. Žena s kočíkom sa usmiala, ale potriasla hlavou. Muž v montérkach sa ani nepozrel. Dievčatko asi desaťročné si čupklo, natiahlo ruku, ale matka ho strhla za rukáv a ťahala ďalej.
– No kto chce mačiatka v októbri? – povedala Zuzana z vedľajšieho stánku a prekladala jablká. – Na jar ešte, ale teraz… Vzala by si ich späť.
Lýdia mlčala. Späť znamenalo to, o čom nechcela rozmýšľať.
Čierne mačiatko sa zobudilo, zdvihlo hlavu, písklo. Lýdia vložila ruku do krabice a pošklbala ho za uchom. Kartón pod prstami bol mäkký, vlhký a v jednom rohu sa už začal vrstviť.
Nespomalil krok, nešmykol sa pohľadom po krabici a ďalej. Zastal, akoby narazil do neviditeľnej steny, a stál tak niekoľko sekúnd, hľadiac dolu.
Chudý, v obnosenom saku s dierami na lakťoch, ruky vo vreckách. Tvár taká, aká býva u ľudí, čo sa dlho nevyspia, no nie z práce, ale z niečoho iného. Svetlé oči, unavené. Trojdňová brada, ale upravená, akoby si ju nechával narásť, len ju zabudol oholiť.
– Koľko ich je? – spýtal sa.
– Päť, – Lýdia sa vzpriamila, natiahla si bundu. – Dvaja chlapci, tri dievčatá. Mesiac a týždeň. Na záchôdku sú učení. Ak by vám nebolo…
– Dajte.
Lýdia zažmurkala.
– Čo?
– Všetky dajte.
Vytiahol ruky z vreciek a čupol si. Dvihol čierne mačiatko dlaňou, pozrel mu do očí, ľahko roztiahol zadné labky, skontroloval, potom ho položil späť. Tak berú nie štena ako darček dieťaťu. Tak berú zviera ľudia, ktorí vedia, kam sa pozrieť a prečo.
Lýdia stála a nevedela, čo s rukami. Vrecko s krmivom, ktoré každý deň nosila, zrazu nebolo potrebné. Slová, ktoré si chystala pre každého okoloidúceho, tiež prestali byť potrebné.
– Vy… všetky? – spýtala sa znova.
Prikývol. Zdvihol krabicu. Videla, ako jeho ruky už držia kartón opatrne, nežne, nestískajúc.
– Počkajte, – Lýdia siahla do tašky. – Tu, krmivo, kúpila som… A špeciálnu zmes. Ešte ich treba z pipety prikrmovať, po troške. Samé ešte zle jedia.
Vzal vrecko. Nepoďakoval. Neusmial sa. Len prikývol a odišiel, a krabica v jeho rukách sa kývala v rytme krokov a z nej trčala ryšavá pruhovaná labka, držiaca sa za okraj.
Zuzana si hvizdla.
– No to teda. Všetky si zobral. Čudný nejaký.
Lýdia neodpovedala. Pozerala mu na chrbát a nevedela pochopiť, prečo vnútri nebolo ľahšie, hoci presne toto chcela tri dni. Azda preto, že dať mačiatka neznámemu človeku, ktorý nevysvetlil prečo, nie je celkom to isté ako ich umiestniť. Umiestniť znamená vedieť, kam. A ona nevedela. Len videla jeho ruky, a ruky boli správne, a to by malo stačiť.
Vybrala z tašky zošit a pero. Išla za ním, dobre, ďaleko nemusela – neznámy vošiel do vchodu susedného domu. Lýdia ako špión ho sledovala až po byt. Zapísala si adresu. Pre istotu. Alebo nie pre istotu.
Topánky pri dverách stáli jedny. Vešiaky na stene v predsieni boli prázdne: štyri kusy, lesklé, a na každom kedysi visela bunda, šál alebo dáždnik, a teraz len trčali zo steny ako otázky, na ktoré nemá kto odpovedať.
Ondrej postavil krabicu na zem v kuchyni. Mačiatka sa pohli, jedno písklo.
Zložil si bundu, zavesil na jediný obsadený vešiak.
Radiátor pod oknom bol sotva teplý. Október sa približoval k novembru a kúrenie zapnuli nedávno, a rúry ešte hriali tak, akoby samé neverili, že je čas.
Ondrej si čupol ku krabici. Čierne mačiatko prvé zdvihlo hlavu a pozrelo priamo na neho, zelenými, ešte zahmlenými očami, ale už s charakterom. Pás svetla z okna dopadal na linoleum a v ňom sa točili prachové čiastočky, pomalé, ľahostajné ku všetkému.
Ondrej otvoril skriňu, našiel starý uterák. Froté, modrý, dávno stratený farbu aj mäkkosť. Rozprestrel ho na zemi pri radiátore, preložil mačiatka z krabice na uterák. Ležali v kope a labky sa im prepletali, a on ich nerozdeľoval. Nech.
Potom z vrecka vybral krmivo, mliečnu zmes. Položil na stôl.
Zmes bolo treba zohriať na tridsaťosem stupňov. Ondrej to vedel, ako vie vlastné meno: nespomínajúc si, len vediac. Rozmiešal s teplou vodou, postavil na slabý oheň a stál pri sporáku s teplomerom na vodu, ktorý našiel v zásuvke, a čakal.
Spočiatku si pomyslel, že je to náhoda. Potom si pomyslel, že náhody neexistujú. Zbalil nástroje do krabice, odovzdal kľúče, napísal výpoveď. Eva odišla v apríli a do októbra prestal byť veterinárom, pretože ruky, ktoré liečili cudzie zvieratá, nedokázali udržať vlastný život. A zdalo sa správne zastaviť všetko.
Ale telo si pamätalo. Pipeta sa položila medzi ukazovák a prostredník tak, ako sa kládla tisíckrát. Ľavá ruka vzala mačiatko, otočila na chrbát, priložila pipetu k papuli. Kvapka mlieka stiekla po brade na uterák a mačiatko začalo cmúľať, a Ondrej pocítil, ako sa mu v zápästí niečo uvoľnilo.
Čierneho prvého, lebo bol najmenší a hltal hltavo, rýchlo, akoby sa bál, že mu ho vezmú.
Sivé spolu: ležali bok po boku a nechceli sa odlúčiť, a kým jeden jedol, druhý sa mu noštekom vŕtal v krku, a Ondrej pridŕžal oboch jednou rukou.
Pruhovaných po jednom, vytrhávali sa a pískali, a mlieko tieklo popri bradách a po uteráku, a on ich utieral okrajom handry, nie podráždene, ale zvyčajne, ako to robieval roky na klinike, kde majitelia hľadeli úzkostlivo a on hovoril „všetko je v poriadku, všetko je v norme“, a od jeho hlasu sa upokojovali nielen zvieratá, ale aj ľudia.
Po najedení mačiatka zaspali. Všetkých päť na uteráku pri radiátore, jedno na druhom. Čierny navrchu, biela hrudka, labky mu viseli. Ondrej si sadol na zem vedľa a oprel sa chrbtom o stenu. Pozeral, ako dýchajú. Tenký, pravidelný, spoločný zvuk, podobný šelestu.
Potom vstal, umyl šálku. Osušil a dal do skrine. Vybral inú, čistú. Nalial si čaj. A kým pil, jedno z pruhovaných sa zobudilo, dovlieklo sa k jeho nohe a strkalo nosom do členka. Nos bol mokrý, studený, veľkosti hrášku.
Ondrej nečakal zvonenie, pretože zvonček nefungoval už pol roka a neopravil ho, lebo nemal kto zvoniť. Klopanie. Tri krátke údery kožuštek. Tak klopú ľudia, ktorí si nie sú istí, či ich chcú vidieť.
Otvoril. Lýdia stála na prahu v tej istej šatke, len dnes bola uviazaná starostlivejšie. V rukách vrecko, z ktorého išla vôňa vyprážaného cesta a cibule.
– Dobrý deň, – povedala a hneď dodala: – Ja len na chvíľu. Len sa spýtať. Ako sú? Mačiatka.
Ondrej ustúpil nabok. Nepozval slovami, len ustúpil. Akosi sa ani nečudoval, ako ho našla.
Lýdia vošla. Mačiatka boli v kuchyni. Uterák pri radiátore, vedľa misky, každá popísaná fixkou: „čierny“, „sivý-1“, „sivý-2“, „pruhovaný-m“, „pruhovaná-ž“. Lýdia pozrela na misky, na fixkové popisky, na uterák a stislo ju v hrdle, pretože človek, ktorý popisuje misky na štvrtý deň, ich neplánuje dať preč.
– Tu. Priniesla som, – podala vrecko. – Langoše. Myslela som, možno…
Nedokončila, lebo nevedela, ako dokončiť. „Možno ste hladný“ by znela trápne. „Možno je vám smutno“ by znela ako pravda, ale pravdu hovoriť bolo priskoro.
Ondrej vzal vrecko. Položil na stôl. Čierne mačiatko sedelo na jeho pleci, zahryznuté pazúrmi do svetra, a Lýdia si všimla, že sveter je už celý vyťahaný a Ondrej ho nenaprával.
– Budete čaj? – spýtal sa. Prvá dlhá veta za celý rozhovor.
Lýdia prikývla. Sadla si na stoličku, dala ruky na kolená. V kuchyni bolo teplejšie ako v predsieni a voňalo mliekom, krmivom a ešte niečím.
Mačiatko zoskočilo z Ondrejovho pleca a liezlo jej na kolená, a ona ho podchytila automaticky, ako podchytávaš niečo, čo padá, bez rozmýšľania. Bolo teplé a pazúriky prepichovali látku sukne, a Lýdia ho neodložila, len pritlačila dlaň na chrbátik, cítac, ako mu pod srsťou bije rýchle maličké srdce.
Ondrej rozlial čaj.
O týždeň neskôr Ondrej zistil, že krabica už nie je potrebná. Mačiatka spali kde-kde: dve na kresle, jedno na parapete, čierne v jeho nohách, pruhovaná na svetri, ktorý odhodil na stoličku a zabudol. Krabica stála v rohu prázdna a on ju sploštil, položil k dverám namiesto rohožky. Kartón bol mäkký, obtretý a mačiatka, prechádzajúc okolo, ho škrabali pazúrmi zo zvyku, ako škrabú známe.
Lýdia chodila každý druhý deň. Nosila langoše, alebo tvaroh, alebo jablká z toho istého trhu od Zuzany. Zvonček opravil v druhom týždni. Ona zvonila a ten zvuk, ostrý, hrkľavý, staromódny, bol lepší než akékoľvek ticho, aké Ondrej poznal za posledný rok.
V predsieni na vešiakoch teraz visela jeho bunda a jej šatka.
Raz ráno vybehlo čierne mačiatko na chodbu cez pootvorené dvere. Ondrej vyšiel za ním, zdvihol ho a mačiatko sa zaprelo labkami o jeho bradu, akoby sa chcelo pozrieť, čo je tam, za dverami, ďalej. Ondrej sa tiež pozrel. Chodba, zaprášené okno, svetlo. Stál tak niekoľko sekúnd, pridŕžajúc dvere nohou, aby sa nezatvorili.
Potom sa vrátil do bytu. Položil mačiatko na zem a to bežalo do kuchyne, kde už zvonili misky, lebo ostatné štyri počuli kroky a rozhodli sa, že je čas na raňajky. Dvere Ondrej nezamykal na zámok. Čoskoro príde Lýdia.
A v tichu, v tom pravidelnom dýchaní piatich malých tiel, Ondrej pochopil, že niekedy nestačí len prežiť – treba mať pre koho žiť. A že najhlbšia rana sa nezahojí sama, ale rukami druhých, ktorí prinesú langoše a čaj a neboja sa otvoriť dvere.
