Krabica stála pri nohách už tretí deň a dno nasiaklo rannou vlhkosťou. Ľudmila upravila uterák vo vnútri, prepočítala mačiatka: všetkých päť. Dve sivé, dve pruhované, jedno čierne s bielou náprsenkou. Čierne spalo, pruhované sa hrali, sivé sa tlačili k sebe.
Trh sa prebúdzal pomaly. Nina so zeleninového stánku už naskladala jablká do kopy a z nich vychádzala tá kyslastá jesenná vôňa, podľa ktorej sa október odlišuje od všetkých ostatných mesiacov. Obloha visela sivá, hustá a zima sa nedrala pod bundu hneď, ale postupne, centimeter po centimetri, od dlaní k lakťom. Asfalt sa leskol od včerajšieho dažďa a kaluže odrážali stánky, ľudí, kusy oblohy.
Ľudmila si dýchala na prsty. Prsty boli červené, stuhnuté a rukavice zabudla doma, lebo ráno nemyslela na rukavice, ale na to, že dnes je posledný deň, kedy tu môže stáť. Zajtra príde dcéra zobrať mačku, ale mačiatka si dcéra nevezme. Dcéra povedala: „Mami, no kam by som ich päť brala?” A mala pravdu. Ale pravda dcéry nič neriešila, len robila ťažším to, čo už aj tak bolo ťažké.
– Vezmite si mačiatko, – hovorila Ľudmila každému, kto spomalil krok. – Sú pekné, krotké. Ak vám to nie je na ťarchu…
Ľudia prechádzali popri nej. Žena s kočíkom sa usmiala, ale pokrútila hlavou. Muž v montérkach sa ani nepozrel. Dievčatko asi desaťročné si čupklo, natiahlo ruku, ale matka ho ťahala za rukáv a odvliekla ďalej.
– No komu treba mačiatka v októbri? – povedala Nina zo susedného stánku a prekladala jablká. – Na jar ešte ako-tak, ale teraz… Radšej by si ich odniesla naspäť.
Ľudmila mlčala. Naspäť znamenalo to, na čo nechcela myslieť.
Čierne mačiatko sa zobudilo, zdvihlo hlavu, píplo. Ľudmila spustila ruku do krabice a poštekala ho za uchom. Kartón pod prstami bol mäkký, vlhký a v jednom rohu sa už začal rozvrstvovať.
Nespomalil krok, neprešiel pohľadom po krabici a ďalej. Zastal, akoby narazil do neviditeľnej steny, a stál tak niekoľko sekúnd a díval sa dolu.
Chudý, v ošúchanej bunde na lakťoch, ruky vo vreckách. Tvár taká, akú majú ľudia, ktorí sa dlho nevyspia, ale nie z práce, ale z niečoho iného. Svetlé oči, unavené. Trojdňová brada, ale upravená, akoby si ju nenechával rásť, len zabúdal ju odstrániť.
– Koľko ich je? – spýtal sa.
– Päť, – Ľudmila sa vzpriamila, narovnala si bundu. – Dvaja chlapci, tri dievčatá. Mesiac a týždeň. Na záchod sú naučené. Ak vám to nie je…
– Dajte.
Ľudmila žmurkla.
– Čo?
– Všetky dajte.
Vytiahol ruky z vreciek a čupol si. Zdvihol čierne mačiatko jednou dlaňou, pozrel sa mu do očí, ľahko roztiahol zadné labky, skontroloval, potom ho položil späť. Tak berú nie šteňa ako darček pre dieťa. Tak berú zviera ľudia, ktorí vedia, kam sa pozerať a načo.
Ľudmila stála a nevedela, čo robiť s rukami. Vrecko s krmivom, ktoré nosila každý deň, zrazu nebolo potrebné. Slová, ktoré pripravovala pre každého okoloidúceho, tiež neboli potrebné.
– Vy… všetky? – uistila sa.
Prikyvoval. Zdvihol krabicu. Videla, ako jeho ruky už držia kartón opatrne, nežne, nestískajúc ho.
– Počkajte, – Ľudmila siahla do tašky. – Tu, toto je krmivo, kupovala som… A špeciálna zmes. Ešte ich treba prikrmovať z pipety, po troche. Zle samé jedia.
Vzal vrecko. Nepoďakoval sa. Neusmial sa. Len prikývol a odišiel, a krabica sa v jeho rukách kývala do rytmu krokov a z nej trčala ryšavá pruhovaná labka, ktorá sa zachytávala za okraj.
Nina zapískala.
– No to sú veci. Všetky zobral. Čudný nejaký.
Ľudmila neodpovedala. Pozerala sa mu na chrbát a nevedela pochopiť, prečo v nej nebolo ľahšie, hoci toto chcela tri dni. Najskôr preto, že dať mačiatka neznámemu človeku, ktorý nevysvetlil prečo, nie je celkom to isté, ako ich umiestniť. Umiestniť znamená vedieť, kam. A ona nevedela. Len videla jeho ruky, a ruky boli správne, a to by malo stačiť.
Vytiahla z tašky notes a pero. Išla za ním, dobre, nemusela ísť ďaleko – neznámy vošiel do vchodu susedného domu. Ľudmila, ako špión, ho sledovala až po byt. Zapísala si adresu. Pre istotu. Alebo nie pre istotu.
Topánky pri dverách stáli jedny. Háčiky na stene v predsieni boli prázdne: štyri kusy, lesklé, a na každom kedysi visela bunda, šál alebo dáždnik, a teraz len trčali zo steny ako otázky, na ktoré nemá kto odpovedať.
Arkád položil krabicu na zem v kuchyni. Mačiatka sa pohli, jedno píplo.
Vyzliekol si bundu, zavesil na jediný obsadený háčik.
Radiátor pod oknom bol ledva teplý. Október sa plížil k novembru a kúrenie zapojili nedávno a rúry ešte hriali tak, akoby samy neverili, že je čas.
Arkád si čupol ku krabici. Čierne mačiatko ako prvé zdvihlo hlavu a pozrelo priamo na neho, zelenými, ešte trochu zakalenými očami, ale už s charakterom. Prúžok svetla z okna dopadal na linoleum a v ňom sa krútili prášky, pomalé, ľahostajné ku všetkému.
Arkád otvoril skriňu, našiel starý uterák. Froté, modrý, dávno stratil farbu aj mäkkosť. Položil ho na zem pri radiátore, premiestnil mačiatka z krabice na uterák. Ležali v kope a labky sa preplietali, a on ich nerozoberal. Nech.
Potom vytiahol z vrecka krmivo, mliečnu zmes. Položil na stôl.
Zmes bolo treba zohriať na tridsaťosem stupňov. Arkád to vedel, ako vie svoje vlastné meno: nespomínajúc si, len vediac. Rozmiešal teplou vodou, dal na slabý oheň a stál pri sporáku s teplomerom na vodu, ktorý sa našiel v zásuvke, a čakal.
Zbalil nástroje do krabice, odovzdal kľúče, napísal výpoveď. Tamara odišla v apríli a do októbra prestal byť veterinárom, pretože ruky, ktoré liečili cudzie zvieratá, nedokázali udržať vlastný život. A zdalo sa správne zastaviť všetko.
Ale telo si pamätalo. Pipeta zapadla medzi ukazovák a prostredník tak, ako zapadala tisíckrát. Ľavá ruka vzala mačiatko, otočila na chrbátik, priložila pipetu k perám. Kvapka mlieka stiekla po brade na uterák a mačiatko zašmátralo, a Arkád cítil, ako sa mu niečo v zápästí uvoľnilo.
Čierne prvé, lebo bolo najmenšie a hltalo dychtivo, náhlivo, akoby sa bálo, že mu to vezmú.
Sivé spolu: ležali bok po boku a nechceli sa odlúčiť, a kým jedno jedlo, druhé sa mu strkalo nosom do krku, a Arkád pridržiaval obe jednou rukou.
Pruhované po jednom, vytrhávali sa a pípali a mlieko tieklo popri bradách a po uteráku, a on ich utieral kúskom látky, bez podráždenia, ale zvyčajne, ako to robil roky na klinike, kde majitelia hľadeli s obavami a on hovoril „všetko je v poriadku, všetko je dobré” a od jeho hlasu sa upokojovali nielen zvieratá, ale aj ľudia.
Po najedení mačiatka zaspali. Všetkých päť, na uteráku pri radiátore, jedno na druhom. Čierne navrchu, biela náprsenka, labky ovisnuté. Arkád si sadol na zem vedľa a oprel sa chrbtom o stenu. Pozeral, ako dýchajú. Tenký, častý, spoločný zvuk podobný šelestu.
Potom vstal, umyl šálku. Osušil a dal do skrinky. Vybral druhú, čistú. Nalial čaj. A kým pil, mačiatko, jedno z pruhovaných, sa zobudilo, doklopkalo k jeho nohe a strkalo nosom do členka. Nos bol mokrý, studený, veľkosti hrášku.
Arkád nečakal zvonenie na dvere, lebo zvonec nefungoval už pol roka a neopravil ho, lebo nemal kto zvoniť. Klepanie. Tri krátke údery kĺbmi. Tak klepú ľudia, ktorí nie sú istí, že ich chcú vidieť.
Otvoril. Ľudmila stála na prahu v tej istej šatke, len dnes bola uviazaná úhľadnejšie. V rukách vrecko, z ktorého išla vôňa vyprážaného cesta a cibule.
– Dobrý deň, – povedala a hneď dodala: – Ja som nakrátko. Len sa spýtať. Ako sú? Mačiatka.
Arkád ustúpil bokom. Nepozval slovami, len ustúpil. Nečudoval sa ani, ako ho našla.
Ľudmila vošla. Mačiatka boli v kuchyni. Uterák pri radiátore, vedľa misky, každá popísaná fixkou: „čierny”, „sivý-1″, „sivý-2″, „pruhovaný-m”, „pruhovaná-ž”. Ľudmila pozrela na misky, na fixkové popisky, na uterák a stislo sa jej hrdlo, pretože človek, ktorý popisuje misky na štvrtý deň, sa nechystá ich dať preč.
– Tu. Priniesla som, – podala vrecko. – Pagáče. Napadlo mi, možno…
Nedokončila, lebo nevedela, ako skončiť. „Možno ste hladný” by znela trápne. „Možno ste osamelý” by znela ako pravda, ale pravdu bolo príliš skoro hovoriť.
Arkád vzal vrecko. Položil na stôl. Čierne mačiatko sedelo na jeho ramene, zapichnuté pazúrmi do svetra, a Ľudmila si všimla, že sveter je už vytiahnutý a Arkád to nespravil.
– Dáte si čaj? – spýtal sa. Prvá dlhá veta za celý rozhovor.
Ľudmila prikývla. Sadla si na stoličku, položila ruky na kolená. V kuchyni bolo teplejšie ako v predsieni a voňalo mliekom, krmivom a ešte niečím.
Mačiatko zoskočilo z ramena Arkáda a liezlo jej na kolená a ona ho zachytila mechanicky, ako zachytávajú to, čo padá, bez rozmýšľania. Bolo teplé a pazúriky prepichovali látku sukne, a Ľudmila ho neodložila, len pritlačila dlaň na chrbátik a cítila, ako mu pod srsťou bije rýchle malé srdce.
Arkád nalial čaj.
O týždeň si Arkád všimol, že krabica už nie je potrebná. Mačiatka spali, kde sa dalo: dve na kresle, jedno na parapete, čierne v jeho nohách, pruhovaná na svetri, ktorý hodil na stoličku a zabudol. Krabica stála v rohu prázdna a on ju sploštil a dal na prah namiesto rohožky. Kartón bol mäkký, ošúchaný a mačiatka, keď prechádzali okolo, škrabali ho pazúrmi zo zvyku, ako škrabú známe.
Ľudmila chodila každý druhý deň. Nosila pagáče, alebo tvaroh, alebo jablká z toho istého trhu, od Niny. Zvonec opravil v druhom týždni. Ona zvonila a tento zvuk, ostrý, hrkotavý, staromódny, bol lepší než akékoľvek ticho, aké Arkád poznal za posledný rok.
V predsieni na háčikoch teraz visela jeho bunda a jej šál.
Raz ráno vybehlo čierne mačiatko do chodby cez pootvorené dvere. Arkád vyšiel za ním, zdvihol ho a mačiatko sa oprelo labkami o jeho bradu, akoby chcelo vidieť, čo je tam, za dverami, ďalej. Arkád sa pozrel tiež. Schodisko, zaprášené okno, svetlo. Stál tak niekoľko sekúnd, pridržiavajúc dvere nohou, aby sa nezatvorili.
Potom sa vrátil do bytu. Položil mačiatko na zem a ono bežalo do kuchyne, kde už rinčali misky, lebo ostatné štyri počuli kroky a rozhodli sa, že je čas na raňajky. Dvere Arkád nezamykal. Onedlho príde Ľudmila.
