Dnes ráno by som neveril, čo sa stane. Ujo Jožo, náš starý koniar, si oddychoval pri stajni, keď k nemu pribehol Darinin pes Oskar. Vrtel chvostom a pozeral na cestu. Jožo pokrčil plecami a vrátil sa k práci. No ja som vedel, že to nie je náhoda. Darina s kobylou Valaškou mali dnes tréning v lese, ale už od skorého rána bola kobyla nepokojná.
Spomínam si, ako Darina prvýkrát uvidela Valašku. Bolo to minulý rok v jednom bratislavskom klube. Kobyla bola vraná, s bielymi ponožkami na všetkých štyroch nohách – sen každého jazdca. Darina si ju hneď zamilovala, hoci bývalá majiteľka akosi ponáhľala predaj. Akoby sa chcela čo najrýchlejšie zbaviť. Vtedy sme nechápali prečo.
Dnes to začalo znova. Valaška nervózne prešľapovala v uličke stajne a triasla hlavou. Darina ju hladkala po krku a šepkala: „Čo je, Valaška? Čo ťa trápi?” Ujo Jožo prišiel, pozrel na kobylu a povedal: „Niekde je zle. Ona niečo cíti.” A mal pravdu.
Darina ju osedlala a vybrali sa do lesa. Ja som išiel s nimi na starom Dubovi, ktorého museli predať na farmu, lebo mal astmu. Cestou si Darina spomínala, ako sa s Valaškou zoznámili. Kobyla bola perfektne vycvičená a mala dobrú povahu. Len tá predchádzajúca majiteľka… zvláštna.
V lese Valaška zrazu zastala. Darina ju nevedela pohnúť. Kobyla sa otočila doprava a Darina jej poskytla voľno. Valaška pomaly kráčala k breze, kde pod konármi ležala krabica. Z nej sa ozývalo slabé mňaukanie. Darina zoskočila a otvorila ju. Boli tam tri mačiatka, ešte slepé.
„Kto to mohol urobiť?” zvolala a vzala ich so sebou domov. Našťastie boli zdravé. Dve si vzali ľudia, tretie, čierne s bielymi labkami, nechala Darina sebe. Nazvala ho Kozmos, lebo bol ako nočná obloha.
O pár týždňov sme na krajských pretekoch v Trnave. Darina s Valaškou vyhrali strednú cenu. Všetci boli nadšení. No potom prišla tá žena. Bývalá majiteľka Valašky. Sadla na ryšavom koni a povedala: „To je kobyla s chybou!” Darina sa jej opýtala, čo tým myslí. Žena vyprskla: „Za rok, čo som ju mala, mi priviedla niekoľko túlavých psov a mačiek. Dvaja predchádzajúci majitelia sa jej zbavili práve preto.”
Darina onemela. Ale vtom pribehol Oskar – pes, ktorého Valaška zachránila vlani na ceste. A potom doma čakal Kozmos. A ujo Jožo mal šteňa, ktoré sme našli na jeseň. A trénerka Irena mala trojfarebnú mačku. A ešte tri psy a štyri mačky, všetky vďaka Valaške.
„To nie je chyba,” povedala Irena. „To je vznešenosť.” Darina sa na bývalú majiteľku chladne pozrela a odviedla Valašku preč. Ten deň vyhrali.
Večer sme sa vracali domov s koňským prívesom. Zrazu Valaška začala búchať kopytom. Zastavili sme, otvorili dvere a kobyla hlasno zaržala. Niekto potreboval pomoc. A ja som si uvedomil, že táto kobyla nie je chybná. Je to anjel, ktorý cíti bolesť iných. Ľudia často nevidia, čo je naozaj cenné. Naučil som sa, že zjavná chyba môže byť najväčším darom.
