Lívia stála za dverami kuchyne a napäto počúvala rozhovor rodičov. Rozprávali sa o nej, presnejšie o nej a Petrovi.
O svadbe sa hovorilo už dávno. Mladí sa poznali tretí rok, milovali sa. So svadbou bolo všetko jasné, hlavná otázka bola, kde budú bývať po svadbe. Rodiny ženícha i nevesty boli priemerné, peniaze nemali na rozdávanie, bývali v typických dvojizbových bytoch.
Mladí nechceli bývať s rodičmi a rodičia si mysleli, že rodinný život treba začať samostatne. Lívii ostával rok školy, Peter už pracoval, ale keby si prenajímali byt, polovica jeho platu by šla na nájom. Rodičia by, samozrejme, pomohli, ale Lívia si myslela, načo všetkých zaťažovať, keď by mohli so svadbou počkať rok, kým aj ona nezačne pracovať. Lenže ženích čakať nechcel, bol ochotný prenajímať byť, len aby bol s milovanou.
Lívia mala starú mamu, ktorá bývala vo vlastnom byte. Mala osemdesiatdva rokov, ale označiť ju za starkú by bolo nespravodlivé. Starala sa o seba, bola pri zmysloch, zaobišla sa bez pomoci. Choroby, samozrejme, mala: bolesti kĺbov, chodila s paličkou, srdce jej občas vyhadzovalo, zle videla.
O nej, o byte starej mamy, teraz rodičia hovorili.
— V tejto situácii vidím jediné východisko – vziať mamu k nám a jej byt dať Lívii a Petrovi, — naliehala mama.
— Hovorila si, že tvoja mama má ťažkú povahu. Vyžijete sa s ňou? A potom, nevieme, či tvoja mama bude chcieť presťahovať sa k nám, — vyslovil otec svoje pochybnosti.
— Moja matka zbožňuje Líviu, bude súhlasiť, — povedala mama presvedčene.
— Tvoja mama, ty rozhodni, — zamyslene povedal otec.
— Čo tu rozhodovať? Má vek, choroby… S nami jej bude lepšie. A ak sa nevyžijeme, dáme ju do domova dôchodcov. Čo? Moja známa tam dala svoju matku a nevie si vynachváliť. Podmienky sú slušné, má vlastnú izbu, obed a večeru podľa poriadku, lekárov po ruke, prechádzky v krásnom parku, — nadšene vychvaľovala mama.
— Nuž… neviem, — predĺžil otec. — Čo o nás povedia? Že sme sa zbavili matky? Možno by sme naozaj mali počkať so svadbou? Nie je to pekné…
Lívii sa tento rozhovor vôbec nepáčil. Zaskripali nohy stoličky na dlažbe a dievča po špičkách prešmyklo do svojej izby. Návrh mamy o domove dôchodcov jej nešiel z hlavy. Starú mamu milovala, často k nej chodievala, aj prespávala. A teraz by ju Lívia vyháňala z jej vlastného bytu? Otec má pravdu, tak sa to nedá.
Lívia sa cítila ako zradkyňa. Rozhodla sa ešte raz porozprávať s Petrom.
— Súhlasím s tebou. Načo vôbec niečo vymýšľať? Nech stará mama býva vo svojom byte a my budeme v prenájme. Zvládneme to. Ale svadbu neodložíme. — Peter objal Líviu a pobozkal ju. — Poprosím otca, nech mi dá nejakú brigádu na stavbe. O rok začneš pracovať. Nevidím v tom žiaden problém.
Otázka ostala otvorená.
Na druhý deň Lívia išla k starej mame. V byte bol neporiadok, všade stáli krabice, na zemi ležali kopy vecí.
— Babka, rozhodla si sa pretriediť veci alebo niečo hľadáš? — čudovala sa Lívia, obzerajúc si izbu.
— Zbavujem sa všetkého zbytočného. Poď ďalej. Prišla si včas, pomôžeš. Rozhodla som sa presťahovať do domova dôchodcov. Už som volala, povedali mi, aké doklady treba…
— To ťa mama nahovorila? — rozhorčene sa spýtala Lívia.
— Nie, sama. Tvoja matka ma volá k sebe, ale ja nechcem. Zle spím, v noci blúdim po byte, chrápem. Preto som sa rozhodla ísť do domova dôchodcov. Nemladnem, a tam ma nakŕmia, dajú injekciu, ak treba. Je to moje vedomé rozhodnutie.
— Nie, babka, som proti. Peter prenajme byt, netreba sa nikam sťahovať, — znova sa rozhorčila Lívia.
— Veď nie kvôli vám, ja som sa tak rozhodla. Preberám veci, pozerám, čo si zobrať, čo vyhodiť. Nahromadila som krámy, niet dýchať. Radšej vytiahni z povaly krabice, pozrieme, čo v nich. Sama sa nedostanem.
Lívia pritiahla k skrini stoličku, vyliezla na ňu a vytiahla z povaly krabice. Stará mama otvorila jednu a vybrala škatuľku.
— Pozri, a ja som ju toľko hľadala. Toto je pre teba. — Podala škatuľku vnučke. Ležali v nej skromné babkine šperky: zlaté a strieborné prstienky, náhrdelníky, brošne. Lívia preberala šperky a strieborné náušnice si hneď vyskúšala.
— A toto je čie? — vytiahla z krabičky tenký obrúčkový prsteň.
— Môj, — povedala stará mama a na prsteni sa jej zastavil pohľad.
— Tvoj máš na prste, — poznamenala Lívia.
— Aj toto je môj. — Stará mama zobrala Lívii prsteň.
— Babka, vždy si ma učila, že klamať nie je pekné. Aké tajomstvo odo mňa máš? — urazila sa Lívia.
— Neklamem, ale sú veci, o ktorých je lepšie nehovoriť.
— Prečo? S tým prsteňom je spojené nejaké tajomstvo, však? Povedz, — naliehala dievča.
— Nie je čo povedať, — stará mama stisla pery. — Čo v ďalších krabiciach?
Lívia otvorila krabicu od topánok. Boli v nej zožltnuté listy, dokumenty, staré fotografie.
— Babka, a toto je kto? — Lívia si prezerala nie veľmi kvalitnú snímku mladého muža vo vojenskej uniforme.
Stará mama vzala vnučke fotografiu. V babkiných prstoch sa triasla.
— Babka, je ti dobre? — starostlivo sa spýtala Lívia.
— To je tvoj starý otec, — zrazu povedala stará mama.
— Ako? Na starého otca sa vôbec nepodobá.
— To je tvoj vlastný starý otec, — naliehavo zopakovala stará mama. — Vedela som, že raz sa všetko odhalí. Tajomstvá nežijú večne. Poviem ti, len ak sľúbiš, že budeš mlčať a nikomu nepovieš, ani tvojmu Petrovi, najmä matke.
— Zaujala si ma. Milujem tajomstvá. Sľubujem, že ani jednej živej duši neprezradím tvoje tajomstvo. — Lívia zložila prsty do štipky a prešla si nimi cez ústa, akoby si ich zipsovala. Ale keď stretla babkin vyčítavý pohľad, zarazila sa a stvrdla.
— Ani jednej duši, — zopakovala stará mama.
Po krátkej pauze začala svoje rozprávanie.
— V mladosti som bola pekná, ako ty.
— Ty si aj teraz nič, — hneď povedala Lívia.
— Neprerušuj. Práveže nič. Žili sme na dedine. Boli sme u matky traja. Staršia sestra už bola vydatá, bývala v susednej dedine. Ja som bola prostredná, ešte som mala mladšieho brata.
Mala som vtedy sedemnásť a brat jedenásť. Po vojne ostávalo v zemi veľa granátov. Keď Nemci odchádzali, ťažili polia a cesty. Brat s chlapcami sa prehrabávali po poliach, hľadali nábojnice, pušky, všelijaké vojnové trofeje. Raz stúpil na mínu a vybuchol.
Prišli vtedy vojaci odmiňovať pole. Jeden pekný, prišiel k nám s matkou. Ako som ho videla, hneď som sa zamilovala. Potom odišli. Myslela som, že ho už nikdy neuvidím. Ale on sa o mesiac vrátil. Kvôli mne. Matka ma s ním nechcela pustiť, ale ja som ju prehovorila.
Priviezol ma do mesta, do vojenskej jednotky, kde slúžil. Vzali sme sa hneď. Bývali sme v jeho malej izbe na ubytovni. Postel strašne vŕzgala pružinami. Akí sme boli vtedy šťastní. Nikoho viac som tak nemilovala ako jeho… — Pohľad babky zahmlieval, akoby bola tam, na tej ubytovni, vo svojej minulosti. Lívia čakala, neprerušovala ani neponáhľala.
— Peťo dostal týždňovú dovolenku a my sme išli k moru. Mala tam tetu. Jej dom stál priamo na brehu. Mohla som hodiny hľadieť na nekonečné more, počúvať šumenie príboja. Len príliš krátke bolo naše šťastie.
Vrátili sme sa do jednotky a o dva dni Peťo znova odišiel na odmiňovanie. Mal kamaráta Štefana. Ten mi priniesol hroznú správu, že Peťo vybuchol. Ani čo by pochovali.
Týždeň som ležala v horúčke. Chcela som sa vrátiť k matke na dedinu, ale potom som zistila, že čakám dieťa. V jednotke som tiež nemohla zostať. Kam ísť? Štefan mi navrhol, aby som si ho vzala. Mal ma veľmi rád. Povedal, že tak môžem zostať na ubytovni, bude mi s ním ľahšie a dieťa potrebuje otca. Ja som nechcela, bránila som sa, milovala som Peťa. Úprimne som Štefanovi povedala, že ho asi nebudem môcť milovať. On neustúpil, povedal, že manželstvo je len formálne.
A tak som si Štefana vzala. Pre všetkých sme boli muž a žena, ale spal u seba. Potom som porodila tvoju mamu. On si ju dal zapísať na seba, miloval ju, vychoval ako vlastnú. Potom sme začali žiť ako muž a žena, ale spoločné deti sme nemali. Bola som Štefanovi verná, ale nikdy som ho nemilovala. Myslím, že Peťo sa na mňa nehnevá. — Stará mama odmlčala.
— Dodnes si pamätám vôňu mora. Už sme sa tam nikdy nedostali. Štefan hovoril, že pôjde do dôchodku, a pôjdeme. Lenže zomrel o rok. — Stará mama si povzdychla.
Príbeh sa hlboko dotkol Lívie.
— Peťo, poďme babku zobrať na juh, do Chorvátska, — povedala ženíchovi.
— Lívia, peňazí je tak tak. Na svadbu sme odložili. Aké Chorvátsko? A ešte sú tam tie problémy.
— Veď nepôjdeme do mesta, len k moru.
— Babka by cestu neprežila. Čo by sme tam s ňou robili? Ja chcem byť s tebou, len dvaja, — bránil sa Peter.
— Pôjdem s ňou sama, ak nechceš. Ak sa presťahuje do domova dôchodcov, nikdy k moru nepríde.
S Petrom sa pohádali. Lívia sa rozhodla kúpiť letenky. Vlakom je to dlhé a únavné, aj lístky nie sú. Babka nikdy nelietala, ale nebála sa, povedala, že v jej veku je hlúpe báť sa. Let zvládla statočne.
Len čo sa ubytovali v penzióne, babka sa hneď chystala k moru.
— Babka, možno si oddýchneme najskôr z cesty? — znepokojila sa Lívia.
— Nie som unavená. Sme tu len na týždeň, doma si oddýchnem.
Babka stála na brehu v bavlnených dlhých šatách, v slamennom klobúku a hľadela na more. Jej pohľad sa znova zahmlil. Zdalo sa, že sa aj vystrela, omladla. Lívia jej neprekážala, odstúpila bokom. Čo babka videla, či videla niečo, alebo len spomínala, nevedela.
— Babka, pôjdeme? — konečne ju chytila za ruku Lívia.
Babka sa vrátila z minulosti a usmiala sa na vnučku.
Na druhý deň po raňajkách išli znova k moru. Lívia sa opaľovala, kúpala, babka sedela pod slnečníkom a hľadela na more. Na tretí deň ráno sa Lívia zobudila a babku v izbe nenašla. Spýtala sa službukonajúcej.
— Staršia pani odišla k moru, — odpovedala.
Lívia našla babku na brehu.
— Babka, prečo si ma nepočkala? — urazene sa spýtala Lívia.
— Sníval sa mi Peťo. Toľko rokov sa mi nesníval, a tu… Mám pocit, že je aj tu. Chcela som byť s ním chvíľku sama. Ďakujem, že si ma sem priviedla, — na očiach babky sa leskli slzy.
— Ahoj, — ozvalo sa vedľa a Lívia uvidela Petra.
— Ty?
— Ja. Rozhodol som sa prísť. Prepáč, mal som pravdu. Nemôžem byť bez teba.
Vracali sa do penziónu už traja.
— Babka nemusí ísť do žiadneho domova dôchodcov, — povedal raz večer Peter. — Som ochotný počkať rok.
— Ťažko zmení názor, — Lívia sa za tie pár dní po Petrovi cítila osamelo. Ona sama už nechcela odkladať svadbu.
— Presvedčím ju, — sľúbil Peter.
A presvedčil. Pravdaže, babka si dala podmienku, že Lívia a Peter budú bývať s ňou. Ale aj tu Peter dokázal babku prehovoriť, aby od tej myšlienky upustila.
— Sme mladí, hluční, budeme vám prekážať. Ale sľubujeme, že vás budeme navštevovať často, hoc aj každý deň, ešte vás unavíme.
Svadbu mali koncom augusta. Lívia s Petrom často navštevovali babku. Navyše si prenajali byt neďaleko nej. Zakaždým im babka pripravila niečo dobré a s napätím čakala, kým Peter ochutná. On nešetril komplimentmi a babka sa radostne červenala z jeho chvály ako mladé dievča.
Celkovo mali s Petrom akýsi zvláštny vzťah. Možno kvôli menu, možno sa k sebe prirodzene priľnuli.
Babkino tajomstvo Lívia zachovala, nikomu nič nepovedala, ani Petrovi.
Na budúci rok plánovali opäť ísť k moru, všetci traja…
