Zuzana Krajňáková ju nepila už viac ako desať rokov.
Vyhýbala sa jej. Tak, ako sa človek vyhýba starým ranám. Ako nevojde do kaviarne, v ktorej ti dali prsteň, aby ti ho potom vzali. Ako nepozerá filmy, ktoré ste kedysi pozerali spolu.
Voda s citrónom sa stala symbolom straty. Toho, kto sa nevrátí. Toho, koho ani nechceš naspäť.
***
Pamätala si to všetko, akoby sa to stalo včera. Do najmenších detailov.
Chorvátsko…
Prileteli do Makarskej koncom mája. Marek povedal:
– Toto bude najlepšia dovolenka tvojho života.
Ona mala dvadsaťosem. On tridsaťdva. Chodili spolu osem mesiacov. Ona si už u neho v byte nechala zubnú kefku. On poznal jej kamarátky.
Všetci naokolo boli presvedčení, že čoskoro bude svadba.
Hotel „Adria“ nebol najdrahší, ale útulný. Biele steny, modrá voda v bazéne, palmy, o ktoré sa staral záhradník so smutnými očami.
Izba na treťom poschodí s výhľadom na more.
Pravdaže… Z kohútika tiekla hrdzavá voda, klimatizácia fungovala len občas, susedia nad nimi v noci rušili.
A predsa boli šťastní!
Teda aspoň sa jej to vtedy zdalo.
Hneď v prvý deň si objednal perlivú vodu s citrónom.
– Ochutnala si? – spýtal sa a pritom prižmúril oči.
– Nie.
– Toto je chuť lásky.
Zasmiala sa.
A on… nežartoval.
Úprimne veril na znamenia, na to, že keď budeš piť takú vodu pri západe slnka, láska bude trvať večne.
A oni ju pili. Rovno z fľaše, jednu fľašu na dvoch.
Kyslé, sladké, bublinky šteklili jazyk.
Pozeral na ňu zamilovane. Ona sa v tom pohľade bezhlavo topila.
– Poďme piť citrónovú vodu vždy, – povedal zasnívano.
– Poďme, – súhlasila, netušiac, že tá chuť sa stane jej prekliatím.
***
Doma potom všetko akosi zišlo z koľají. On začal byť chladnejší. Zrušil jedno stretnutie, potom ďalšie, potom prestal volať, potom zdvíhal telefón len občas.
Ona to znášala. Myslela si: má prácu, krízu, depresiu.
Po mesiaci povedal:
– Potrebujem byť chvíľu sám, rozmyslieť si veci.
Po dvoch:
– Už mi nevolaj.
Po troch – zmizol. Ani slovo.
Telefón mlčal. Známí tvrdili, že nevedia, kde je.
Jeho mama cez zaťaté zuby hovorila do telefónu:
– Syn sa s tebou nechce rozprávať. Nevolaj viac. Netráp ani jeho, ani seba.
Nevolala. Čakala. Rok.
Potom sa vydala za Jozefa Urbána. Dobrého, spoľahlivého, ale úplne obyčajného.
Nepil citrónovú vodu, nepozeral na ňu zamilovane, nehovoril: „Ty si môj život.“
Proste bol. Nosil domov peniaze, niečo spravil, keď ho poprosila.
A ona si povedala, že toto je láska. Pokojná, všedná. Dospelá.
Ani to, ani ono.
Narodila sa im dcéra. On sa tešil, ale akosi odťažito, akoby dieťa bol nový nábytok z Ikey.
Po piatich rokoch sa rozviedli.
Ona už nemohla žiť v močiari. Teda tak to vravela.
Nie kvôli citrónovej vode, nie kvôli Chorvátsku, nie kvôli spomienkam.
Jednoducho pochopila, že nudné manželstvo je klietka.
Nebola vták. Bola len žena. A chcela žiť. Nie existovať.
Ostala sama. S dcérou, s mačkou Minkou a s pocitom, že sa jej život nepodaril.
Práca účtovníčky v malej firme, byt na hypotéku, auto, ktoré sa stále kazilo. Kamarátky sa roztratili, mama zomrela, otca nepoznala. Dcéra. A mačka.
Citrónovú vodu nepila. Ani nič iné, čo by čo i len trochu pripomínalo tú prekliatu chuť.
V reštauráciách si objednávala kolu, džús, neperlivú minerálku. Všetkým vravela, že má alergiu na citróny a na ich vôňu.
– Odkedy?
– Dávno.
Nikto nepoznal pravdu. Pravda bola na štyridsiatničku príliš hlúpa.
V skutočnosti sa bála vody. Citróna. Bubliniek. A spomienok.
Raz sa pristihla pri myšlienke, že si nevie spomenúť na jeho tvár.
Sedela v kuchyni, pila čaj a pozerala z okna. Dcéra si písala domáce úlohy, mačka spala na parapete.
A ona zrazu pomyslela: „Aký mal nos? Rovný alebo s hrbolčekom? Aké oči? Hnedé alebo zelené? Aké vlasy? Tmavé alebo svetlé?“
Nevedela si spomenúť!
Pamätala si iba citrónovú vodu.
Raz večer zašla do Jednoty. Chlieb, mlieko, vajcia, krmivo pre mačku. A zrazu – na poličke s nápojmi – ju uvidela. Citrónovú vodu. Takú istú ako v Chorvátsku. Rovnaká žltá etiketa s prekrojeným citrónom. Rovnaké bublinky, čo vnútri tancujú.
Vzala fľašu do ruky. Pridržala si ju. Položila naspäť. Odišla. Vrátila sa. Znovu ju vzala.
– Žena, beriete si to? – spýtal sa mladík v montérkach, ktorý vykladal škatule.
– Nie, – odpovedala a odišla.
Celú cestu domov rozmýšľala o vode. O ňom. O Chorvátsku. O tom, aké hlúpe je báť sa toho, čo už dávno nie je.
V noci nespala. Ležala na gauči, hľadela do stropu, počúvala, ako sa dcéra v izbe prevracia. Prišla mačka, ľahla si jej na hruď a pradla. Ticho.
Zrazu vyskočila, hodila na seba bundu, nazula si papuče, schmatla kľúče a vybehla z bytu.
V Jednote si kúpila tú citrónovú vodu. Jednu fľašu. Nič iné.
Vrátila sa domov, vošla do kuchyne, vytiahla pohár. Úplne obyčajný, ryhovaný, bez vzoru. Zhlboka sa nadýchla. Otvorila fľašu. Ozvalo sa zasyčanie – bublinky sa dostali na slobodu.
Naliala pol pohára. Pričuchla. Voňalo to Chorvátskom. Morom. Mladými rokmi. Bolesťou. Tým západom slnka, keď povedal: „Toto je chuť lásky.“
Napila sa.
A… nič sa nestalo.
Nevrátili sa spomienky, neprišli slzy, pri srdci nepichlo. Bola to jednoducho… perlivá voda s citrónovou príchuťou.
Úplne obyčajná.
Dopila ju, fľašu hodila do koša, umyla pohár a postavila ho do odkvapkávača. Ľahla si a po prvý raz za mnoho rokov zaspala bez tabletky na spanie.
Ráno sa zobudila s úsmevom.
– Mami, čo je s tebou? – dcéra si všimla zmenu.
– Nič.
– Si divná.
– Som normálna. Len som sa vyspala.
Celý deň jej bolo dobre. Nie ako obyčajne – ráno ťažoba, napoludnie únava, večer nenávisť k ľuďom.
Dnes sa cítila ľahko. Slobodne. Akoby zo seba zhodila ruksak, ktorý na chrbte nosila vyše desať rokov.
Večer si kúpila ďalšiu takú známu fľašu. Napila sa. Usmiala sa.
– Smiešna, – povedala si. – Čoho som sa bála?
Pochopila, že citrónová voda nebola jej nepriateľ. Nepriateľ sedel v jej hlave. A stále šepkal:
– Nepi, lebo si všetko spomenieš, nebudeš môcť zabudnúť a zase budeš trpieť…
A tu to máš: napila sa a zostala celá. Ba čo viac – úplne pokojná a šťastná.
Zabudla…
O týždeň sa stretla s kamarátkou Ľubicou. Kamarátili sa od vysokej školy.
– Ľubka, ja zase pijem citrónovú vodu, – povedala.
– Čo? – kamarátka sa zalkla.
– Takmer každý deň.
– A čo alergia?
– Žiadna alergia nebola.
– A čo teraz?
– Teraz som slobodná.
– Nechceš mu napísať?
– Načo?
– Možno si ťa pamätá, možno ťa stále ľúbi.
– Nech si pamätá. Ja som zabudla.
Vybrala si zabudnúť. Teraz pre ňu citrónová voda nie je o minulosti. Je o živote, ktorý ide ďalej. Napriek všetkému. Alebo vďaka nemu.
