Ľubica si sadla na voľné miesto, presvedčená, že lavička je čistá a jej svetlým šatám nehrozí ani smietka. V rukách držala novú bielu kabelku, ktorá akoby žiarila vlastným svetlom. V kúpeľoch si už zvykla, že po večeri si oblečie niečo slávnostnejšie a vyjde na prechádzku. Väčšina dovolenkárov tiež predvádza svoje oblečenie. Jedna pani sa priznala: „Kde inde, ak nie na dovolenke, vyvenčiť svoje šaty? Doma ani nemá kam ísť.”
Kútikom oka zbadala, že prišiel Juraj a jeho tieň na chvíľu zakryl slnko. „Poďme spolu mlčať,” povedal tichým, akýmsi prenikavým hlasom; hlasom, ktorý akoby prichádzal z iného miesta, než bolo jeho telo. Pod béžovým sakom sa črtala biela košeľa, nohavice dokonale vyžehlené, tmavé vlasy pristrihnuté tak, akoby práve vyšiel zo salónu. Šediny na spánkoch, ako strieborný poprašok, mu vôbec neubližovali, naopak, dodávali mu istotu a noblesu.
Ľubica si už pred dvoma dňami všimla, že sa na ňu pri stretnutí akosi zvláštne pozerá, vyčleňuje ju spomedzi ostatných dám. Jeho pohľad bol príjemný, no predsa v ňom bolo čosi znepokojujúce, ako v príliš dokonalom sne.
„Ako krásne ste to povedali: poďme spolu mlčať,” poznamenala a úsmevom podčiarkla vetu, ktorá sa jej páčila.
„S vami, Ľubica, je príjemné aj mlčať, hoci vždy rád hovorím.” Juraj sa k nej otočil, aby svojou pozornosťou úplne pohltil sympatickú brunetku. Ľubica sa mu páčila od prvého stretnutia.
Aj ona sa otočila k Jurajovi a žiarila teplým pohľadom.
„Mimochodom, čakal som vás včera na tancoch, ale neprišli ste… Neznášate tancovanie?”
„Ale prečo by nie, tancovanie mám rada, ale včera som sa prechádzala. Večerný vzduch je takej sviežosti, až sa mi chce dýchať a dýchať.”
„Nevedel som, že máte radi večerné prechádzky.” Juraj sa takmer nebadane dotkol Ľubičinej ruky. Žena pocítila ľahké impulzy z toho dotyku. Jeho hnedé oči sa na ňu pozerali s nádejou na viac.
„Pozývam vás dnes večer na prechádzku po individuálnej trase. Sám som ju objavil, je tam nádherný výhľad – hory sú dobre vidieť. Ale nemal som s kým podeliť svoj pocit krásy… a teraz mám s kým – s vami.” A jemne stisol Ľubičinu ruku, akoby jej dával signál pre svoje ďalšie, vytrvalé dvorenie.
„Prečo nie,” pomyslela si Ľubica, „veď je to len prechádzka. Navyše, chodiť ďaleko samej je nebezpečné, a keď je nablízku muž, je to oveľa bezpečnejšie.” Rozhodla sa a pozrela na pár, ktorý prechádzal okolo ich lavičky – muž a žena sa zaujato rozprávali, bolo vidieť, že sa zoznámili tu, v kúpeľoch, a teraz príjemne trávia čas.
„Akú máte, Ľubica, krásnu ruku,” nepovedal, ale takmer zašepkal Juraj. Ešte viac sa k nej prisunul a obdivoval jej profil.
Nechcela sa ho pýtať, či je ženatý, zvyčajne tu bola väčšina zadaná a svoje známosti ospravedlňovali túžbou po novosti a nových zážitkoch. Lenže teraz jej bolo nesmierne príjemne sedieť na lavičke s mužom, ktorému sa zjavne páči a ktorý si vybral práve ju.
„Poďme sa prejsť hneď teraz,” navrhol muž, „pozhovárame sa, a večer vás pozývam do kaviarne.” Juraj elegantne podal Ľubici ruku a pomohol jej vstať.
Bez akýchkoľvek okolkov hneď súhlasila a schmatnúc bielu kabelku, vzala Juraja pod rameno. Keď prešli asi päť krokov, bezstarostne, ako dievča, zamávala kabelkou a vypadla jej z rúk. Všetko sa akoby spomalilo: kabelka padala ako páperie, ale predsa len dopadla do malej mláčky, ktorá zostala po daždi. Ľubica vyjekla od prekvapenia aj od kontrastu: snehobiela kabelka ležala v blate.
„Nič sa nedeje, hneď bude ako nová.” Juraj kabelku opatrne zdvihol a položil ju na trávu. Ľubica vytiahla obrúsky a začala ju čistiť. Ale mútne fľaky predsa len zostali.
„Pôjdem ju do izby vymyť,” povedala.
„Tak ťa počkám,” navrhol Juraj. „Alebo takto (už prešiel na ty): Čakám ťa po večeri na tomto istom mieste… Dobre?”
Prikyvla a ponáhľala sa do izby, držiac kabelku od tela, aby sa nezašpinila. Ľubica vymyla novú bielu kabelku, ktorú si kúpila špeciálne pred odchodom do kúpeľov. A hoci sa zdalo, že všetky stopy špiny boli odstránené, predsa len sa jej zdalo, že kabelka je akási špinavá, stratila novosť.
Spomenula si na Jurajov návrh na večernú prechádzku, jeho pohľad naznačujúci pokračovanie, a cítila nepríjemný pocit. Za celý týždeň sa v nej prvýkrát objavil pocit niečoho nepríjemného, čo ju samu dráždilo. Zrazu prirovnala svoj vzťah s Jurajom, na prvý pohľad úplne neškodný, ku kabelke spadnutej do blata.
Zazvonil telefón: „Mami, Marek s Miškom mi nedajú robiť úlohy,” počula v slúchadle hlas mladšej dcéry a smiech, ktorý doliehal z diaľky.
„Čo vy tam robíte?” – akoby sa vrátila do reality, opýtala sa dcéry.
„Ľubica, to som ja,” ozval sa hlas manžela, „vnúčatá sme priviedli, rozhodli sme sa upiecť koláč, a Zuzka je proti, vraj si zafľakáme celú kuchyňu.”
„Andrej, kúpil by si v obchode deťom niečo chutné, a ja prídem a upečiem koláč, možno aj tortu.”
„Príď už rýchlejšie, všetci sme sa na teba tešili,” povedal Andrej. A potom ticho dodal: „A ja najviac, chceš, hneď si sadnem do auta a prídem pre teba.”
„Už zostáva len kúsok, vydržte, aj ja sa teším, daj Zuzke telefón.”
Po rozhovore s dcérou, potom s vnúčatami, povediac manželovi, že ho tiež miluje, si všimla, že mešká na večeru. Rýchlo sa prezliekla, vzala kabelku, otočila ju v rukách a presvedčila sa, že na nej nezostala ani kvapka špiny. „Tak teraz je dobre,” povedala si s dobrou náladou. „A vôbec nemusím bežať na prechádzku s akýmsi Jurajom,” – to si už uvedomila, keď prirovnala kabelku spadnutú do blata k ich vznikajúcemu vzťahu.
Ľubica pocítila, ako sa jej cnie za manželom, deťmi a vnúčatami… A veď šla si od nich oddýchnuť, a teraz rada počuje ich hlasy a rada by videla manžela v kuchyni, ako sa snaží upiecť vnúčatám koláč. Spomenula si, ako ju Andrej na Deň žien chcel prekvapiť kulinárskym majstrovským dielom – bolo to príjemné a smiešne od jeho nešikovných pohybov. Smiešne, ale také milé a radostné.
„Nepôjdem autobusom, poviem Andrejovi, aby si pre mňa prišiel, keď sa skončí pobyt, pritom mu ukážem, aké sú tu krásne miesta, prejdeme sa spolu. A nepotrebujeme žiadnu ‚špinavú kabelku’.”
