Takže Ľubka si sadla na voľné miesto, presvedčila sa, že lavička je čistá, aby jej svetlé šaty neohrozila ani smietka. V ruke držala novú bielu kabelku. Tu v kúpeľoch jej vošlo do zvyku, že po večeri si oblečie niečo spoločenské a vyjde na prechádzku. Väčšina kúpeľných hostí sa tiež predvádza vo svojich outfitoch. Jedna pani sa priznala: „Kde inde, ako na dovolenke, môžem svoje šaty poriadne vytiahnuť? Doma sa človek nemá kam obliecť.”
Kútikom oka zazrela, že prichádza Juraj. Pomaly si prisadol a tichým, akosi hlbokým hlasom povedal: „Skúsme spolu chvíľu mlčať.” Ten hlas presne zapadal do harmónie ticha a krásnej prírody. Spod béžového saka mu vykúkala biela košeľa, nohavice mal perfektne vyžehlené a tmavé vlasy ostrihané, akoby práve vyšiel zo salónu. Šediny na spánkoch mu neubrali nič z výzoru, práve naopak, dodávali mu na sebaistote a serióznosti.
Ľubka si už dva dni všímala, že keď ho stretne, akosi zvlášť sa na ňu pozerá, akoby si ju vyberal spomedzi ostatných žien. „Ako krásne ste to povedali – poďme spolu mlčať,” podotkla. „S vami, Ľubička, je príjemné aj mlčať, hoci ja vždy rád hovorím.” Juraj sa k nej otočil tak, aby jej mohol venovať celú svoju pozornosť. Ľubica sa mu páčila od prvého stretnutia. Aj ona sa k nemu otočila a venovala mu vrúcny pohľad.
„Mimochodom, včera som vás čakal na tanečnom večeri, ale neprišli ste… Nechodíte rada tancovať?” „Ale áno, tancovať mám rada, lenže včera som sa prechádzala. Večerný vzduch je svieži, človek by dýchal a dýchal.” „Nevedel som, že máte rada večerné prechádzky.” Juraj sa takmer nenápadne dotkol Ľubkinej ruky. Z dotyku zacítila jemné iskrenie a jeho hnedé oči sa na ňu pozerali s nádejou na niečo viac.
„Dnes večer vás pozývam na prechádzku po mojej súkromnej trase. Sám som ju objavil a je z nej nádherný výhľad na hory. Nemal som sa s kým podeliť o ten pocit krásy… a teraz mám – s vami.” Pritom jej jemne stisol ruku, akoby jej dával signál, že v tom bude pokračovať.
Prečo nie, pomyslela si Ľubka, veď je to len prechádzka. Okrem toho, ísť ďaleko samej je predsa len nebezpečnejšie, a keď je nablízku muž, je to oveľa bezpečnejšie. Rozhodla sa a pozrela na pár, ktorý práve prechádzal okolo lavičky. Muž a žena si živo rozprávali a bolo vidieť, že sa tu v kúpeľoch spoznali a teraz spolu príjemne trávia čas.
„Akú máte peknú ruku, Ľubička,” nepovedal, skôr zašepkal. Potom sa k nej prisunul ešte bližšie a obdivoval jej profil. Nechcela sa ho pýtať, či je ženatý. Tu je väčšinou každý zadaný a svoje sympatie si ospravedlňujú túžbou po zmene a nových zážitkoch. V tej chvíli jej jednoducho bolo veľmi príjemné sedieť na lavičke s mužom, ktorému sa očividne páči a ktorý si vybral práve ju.
„Poďme sa prejsť hneď teraz,” navrhol. „Pokecáme si a večer vás pozývam do kaviarne.” Elegantne jej podal ruku a pomohol jej vstať. Ľubka bez okolkov súhlasila, chytila bielu kabelku a vzala Juraja pod pažu.
Prešli asi päť krokov, keď Ľubka bezstarostne, ako malé dievča, švihla kabelkou a tá jej vypadla z ruky. Spadla do malej mláčky, čo ostala po daždi. Ľubka vydýchla od prekvapenia aj pri tom kontraste – snehobiela kabelka ležala v blate. „Nič sa nedeje, hneď bude ako nová,” povedal Juraj, kabelku opatrne zdvihol a položil na trávu. Ľubka vytiahla obrúsky a začala ju čistiť. Ale tmavé šmuhy jej predsa len zostali.
„V izbe ju poriadne umyjem,” povedala. „Tak ťa počkám,” navrhol Juraj. „Alebo poďme takto,” a už jej tykal, „počkám ťa po večeri na tomto istom mieste… Dobre?” Prikývla a ponáhľala sa na izbu. Kabelku držala od tela, aby sa neušpinila.
Ľubica novú bielu kabelku, ktorú si kúpila špeciálne pred cestou do kúpeľov, poriadne vyumývala. A hoci všetky stopy blata zmizli, kabelka jej aj tak pripadala akási špinavá, stratila novosť.
Spomenula si na Jurajovu ponuku večernej prechádzky a na jeho pohľad, ktorý naznačoval viac, a ostala jej nepríjemná pachuť. Prvýkrát za celý týždeň mala pocit niečoho nepríjemného, čo ju samu znervózňovalo. Zrazu si porovnala svoj vzťah s Jurajom, ktorý sa jej na prvý pohľad zdal celkom neškodný, s tou kabelkou v blate.
Zazvonil telefón. „Mami, Marek s Tomáškom mi nedajú spraviť úlohy,” začula hlas mladšej dcéry a v pozadí počula smiech. „A čo tam vy robíte?” spýtala sa, akoby sa práve vrátila do reality. „Ľubka, to som ja,” ozval sa manžel. „Priviedli sme vnukov a rozhodli sme sa upiecť koláč. Kvetka je proti, vraj zašpiníme celú kuchyňu.” „Andrej, kúp radšej deťom v obchode niečo chutné. Ja prídem a upečiem koláč, možno aj tortu.”
„Príď už čoskoro, všetci sa na teba tešíme,” povedal Andrej a potom tichšie dodal: „A ja najviac. Ak chceš, hneď si sadnem do auta a prídem pre teba.” „Už toho veľa nezostalo, vydržte. Aj mne sa cnie. Daj mi Kvetku.” Keď sa porozprávala s dcérou, potom s vnukmi a manželovi povedala, že ho má tiež rada, zistila, že mešká na večeru.
Rýchlo sa prezliekla, vzala kabelku, poobracala ju v rukách a presvedčila sa, že na nej nezostala ani kvapka blata. „Tak teraz je to dobré,” povedala si v dobrej nálade. A vôbec nemusí nikam bežať na prechádzku s nejakým Jurajom. To si už jasne uvedomila, keď si kabelku z blata porovnala s ich vznikajúcim vzťahom.
Zrazu sa Ľubici zacnelo za manželom, deťmi aj vnukmi. Veď predsa išla, aby si od nich oddýchla, a teraz jej ich hlasy robili radosť. Bola by rada, keby Andreja videla v kuchyni, ako sa snaží upiecť vnukom koláč. Spomenula si, ako ju Andrej na MDŽ chcel prekvapiť kulinárskym majstrovským dielom. Bolo to milé a smiešne, ako nešikovne sa pri tom trápil. Smiešne, ale neskutočne milé a radostné.
„Nepôjdem autobusom,” povedala si. „Poviem Andrejovi, nech si pre mňa príde, keď sa skončí môj pobyt. Pri tej príležitosti mu ukážem, aké je tu okolie krásne, a prejdeme sa spolu. A žiadnu špinavú kabelku nepotrebujeme.”
