Alena sa vydala neskoro – podľa presvedčenia jej matky – v tridsiatich jeden roku. No stalo sa, hoci aj vzhľad mala Alena pekný – sivé oči, popolavé mierne kučeravé vlasy po plecia, milý úsmev.
— Už skôr si mala hľadať muža, a ty si len študovala a hanbila sa. Tvoje kamarátky si vybrali najlepších ženíchov, — hundrala Anna, matka Aleny, — a teraz čo zostalo, to si ber. Nepáči sa mi tvoj nápadník Ivan. Zdá sa z obyčajných, rodičia z dediny, a namyslenosti – až-až… Čo je to?
Ivan mal naozaj zložitú povahu, panovačnú, namyslenú a netolerantnú. To sa však ukázalo až keď si ho Alena vzala. Spočiatku sa Ivan držal, pekne ju dvoril, dával kvety a bol pozorný.
A keď prvé romantické obdobie mladej rodiny pominulo, muž začal ukazovať svoju povahu, drzo robil Alene výhrady kvôli hocičomu, ani neuvažujúc, že prísnym poučujúcim tónom ju môže uraziť. Ale Alena sa snažila, chcela zachrániť rodinu, počúvala muža, pracovala v projektovom ústave, bola rešpektovaná v práci, a doma všetko stíhala, no Ivan len mračil a svoju zlú náladu si na nej vylieval.
Narodil sa im synček Anton, a keď chlapec začal byť chorý a nespával v noci, Ivan sa ešte viac vzdialil, odchádzal spať do druhej izby, aby ho nerušili.
Keď mal Anton štyri roky, rodičia sa rozviedli. Alena, unavená z mužovej povahy, sa rozhodla vychovávať syna sama, a Ivan s ľahkosťou, ktorá Alenu bolela najviac, súhlasil s rozvodom. Ako sa neskôr ukázalo, už mal ku komu odísť. Našťastie sa Ivan rýchlo presťahoval s druhou ženou do iného mesta, a Alene to bolo ľahšie, aspoň nemala šancu stretnúť bývalého na ulici…
Všetku svoju nežnosť vkladala Alena do jediného Antona.
— Alenka, — hovorievala jej matka, — si ešte mladá, pekná, vydala by si sa, alebo aspoň nejakého priateľa si nájdi…
Ale Alena nepočúvala Annu a usilovne pracovala, aby zabezpečila synovi všetko potrebné. Šetrila na všetkom, aby nazbierala na Antonovo štúdium a na svadbu, a sebe odopierala všetko. Výživné od muža bolo veľmi skromné.
Anton rástol, dobre sa učil, na strednej škole chodil na doučovania, aby sa pripravil na prijímačky na vysokú školu. Alena ho nadchla svojím povolaním, a keď končil školu, už vedel, že matka dohodla v jej ústave, aby ho tam prijali.
— Práve ja čoskoro pôjdem do dôchodku, a ty prídeš k nám ako mladý odborník! Riaditeľa som presvedčila. Pozná našu rodinu dlho, a sľúbil, že ťa vezme… — tešila sa Alena.
Anton sa vrátil domov a hneď začal pracovať v projektovom ústave, kde dlhé roky pracovala jeho matka.
— Pokúsim sa ťa nesklamať! – objímal matku, — a ty už budeš čoskoro oddychovať… Výmena generácií!
O rok odišla Alena do dôchodku, práve jej bolo päťdesiatpäť rokov, a v tom čase si Anton našiel dievčinu Ninu. Bola to milá blondína s bujnými tvarmi a štíhlymi nohami. Anton bol zaľúbený po uši, a pár sa chystal na svadbu.
Alena sa tešila zo syna. Iba jedno ju mrzelo – úpadok jej matky. Anna už oslávila osemdesiatku, a pri vchode jej bytu čoraz častejšie zastavovala sanitka. Alena bývala u matky v dňoch jej obzvlášť zlého zdravia, potom sa ponáhľala domov, ale každý deň matku navštevovala, nosila jej jedlo, kupovala lieky, a matka sa vypytovala na mladých, na počasie a na Alenino zdravie.
— Odojdem onedlho, dcérka, — hovorila Anna, — ale duša ma bolí za teba. Nie za Antona, ten nie je sám, má ženu. Sú zdraví, mladí, silní. Ale ty si celý život Antona vychovávala, ťahala, učila, na svadbu si nazbierala, na auto sme im s tebou dali peniaze. Všetko na neho. Sama si sa nevydala, ani k moru, na juh si necestovala… Je mi ťa ľúto. A ja už druhý rok chorľavi, zasa na tvojich rukách.
— Čo ty, mamička, ja nič neľutujem… Anton, áno, on je mojím svetlom v okne… — začala Alena.
— Práveže svetlo v okne, a tak to nemalo byť. Ty si ho rozmaznala… Už po svadbe je pol roka, a ku mne neprišli ani raz… Hoci vedia, že som chorá, na kraji hrobu… Možno sa už neuvidíme… A k tebe tiež nechodia. Je to správne? – znepokojovala sa stará mama Anna.
— Ale čo ty, mama, majú medové obdobie. Nemajú čas na nás. A okrem toho pracujú… — Alena zastávala syna a nevestu.
— Nie, — pokrútila hlavou Anna, — nehovoríš správne. Matka je matka. A koľko si pre neho urobila… Zabúdať sa nesmie. Ani v smútku, ani v radosti… Predsa si ho rozmaznala…
Alena mlčala. Potom zavolala Antonovi a požiadala ho, aby prišiel k babičke, lebo sa cíti zle.
Anton prišiel s manželkou, posedeli pri Anne pol hodiny, vypili čaj a ponáhľali sa domov. Bývali u Nininých rodičov v rodinnom dome.
Babička Anna zomrela. Alena plakala, ľutovala matku, ľutovala trochu aj seba. Matkine slová jej čoraz častejšie zneli v ušiach počas dlhých večerov, keď sedela Alena sama pri okne a spomínala, ako sa v tom čase vracal jej syn z práce a ona prestierala stôl a vymieňali si novinky… A teraz je sama.
Ale Alena sa vzchopila a na prekvapenie všetkých známych išla pracovať do materskej školy.
— Máš vysokú školu, a ty budeš umývať podlahy? V dôchodkovom veku… — hovorili Alene susedky, a ona odpovedala: — Nič. Celý život som sedela za stolom, za rysovacou doskou. Treba sa aj pohnúť. Moja mama v mladosti pracovala ako vychovávateľka v škôlke, rada som za ňou zo školy chodievala…
Alena mala malý dôchodok, všetky úspory minula na syna. Hoci bola zvyknutá žiť skromne, teraz chcela mať trochu voľnosti v peniazoch. Práca, samozrejme, brala sily aj čas, ale nudiť sa Alena už nestíhala. Navyše na naliehanie susedky sa rozhodla ísť s ňou cvičiť do ľudového spevokolu v dome kultúry, a tak sa jej život stal oveľa zaujímavejším.
Alena sa zamestnávala aj preto, že sa snažila neobťažovať Antona a Ninu, aby nezasahovala do ich súkromia, hoci ju veľmi bolelo, že syn nielenže nechodí, ale aj volá veľmi zriedka, a len ak je to nevyhnutné.
Občas sa Alena večer rozplakala, prezerajúc album s detskými fotografiami syna. Aby sa necítila tak osamelá, dala si vo fotolaboratóriu vytlačiť najobľúbenejšie fotky so synom, kde sú spolu, vo veľkom formáte, a vložila ich do rámov ako obrazy, rovešala po celom byte.
Často sa zastavila pri fotkách a rukou sa dotkla synovej tváre, a usmiala sa. A občas sa jej zdalo, že on sa usmieva naspäť. Potom nasledovalo očakávanie telefonátu, a radosť, ak syn občas príde na čaj, alebo si zobrať niečo zo svojich vecí či topánok.
Anton zvyčajne u matky neostal dlho. Ani si hneď nevšimol fotky v rámoch. Až keď ich konečne uvidel, zastavil sa, pozrel na matku a prekvapene sa spýtal:
— Čo to ťa napadlo ich zavesiť?
— Len tak… — zarazila sa Alena, — veď už nie som mladá, a tak spomínam na to dávne, najzlatejšie obdobie, keď si bol malý…
Anton prikývol a utekal domov k žene, celkom nechápajúc „výstrelky“ matky. A Alene akoby pomáhala matka z neba. Objavil sa u nej aj priateľ z chrúmu.
— No, Alenka, u nás sú len traja chlapi v kolektíve, a ty si jedného odviedla. My sme ho celé roky nevedeli omámiť, a ty si ho hneď zaľúbila! – otvorene sa smiali členky spevokolu, — to je to, čo znamená nováčik!
Všetci sa smiali, aj sám „zaľúbený“ Mikuláš bozkával Alene ruku, keď ju po skúške odprevádzal domov.
Alena nebrala takéto priateľstvo vážne, a zhovievavo a láskavo prijímala dvoranie šesťdesiatpäťročného sólistu. A on bol vytrvalý a doslova zbožňoval Alenu, prirástol k nej srdcom.
— Alenka, vy ani neviete, aké je to s vami dobré. Ste múdra, viete počúvať, ste pokojná a taká krásna.
— Dobre, dobre… Už ma nechváľte, lebo sa celkom namyslím. Verím vám, a o vás môžem povedať to isté. A okrem toho ste taký talent! Mali by ste vystupovať na veľkom pódiu.
— Ja som už dávno chcel skončiť s koncertmi. Spievať sa dá aj doma, za stolom počas sviatkov, moje deti ma počúvajú s radosťou. Ale prišiel som do kolektívu pred desiatimi rokmi, pretože som ovdovel, a večery boli neznesiteľné samote. A tu je predsa talentovaný vedúci, vystúpenia, malé sviatky – naše stretnutia. A teraz už nikam neodídem, chcem byť s vami.
Alena odišla domov, a znova sa pozrela na fotky, a vzdychla. Anton stále volal zriedka, a nič – ani spev, ani práca, ani milí priatelia – nedokázalo nahradiť toto spojenie.
Ale trpela a tešila sa z občasných návštev syna. Až posledný čas začal naznačovať, že by bolo dobré predať babičkin byt, aby pomohli jemu a Nine kúpiť vlastné bývanie.
— Nevychádzate dobre s jej rodinou? – zľakla sa Alena.
— Nie, dobre, ale Nina chce samostatný byt, — zaváhal Anton.
— Tak potom, vitajte, presťahujte sa a bývajte, hoc aj zajtra! – povedala Alena synovi. Je to malý dvojizbový panelák, ale pre vás ako mladú rodinu zatiaľ postačí.
— Naozaj? – rozžiaril sa Anton, — ty si najlepšia mama na svete! Bežím potešiť Ninu. Máme vlastný byt!
— Počkaj, synček. Byt ostáva môj, — zastavila ho Alena, — na nikoho ho zatiaľ neprepíšem. Bývajte v ňom v pokoji a robte mi vnúčatá.
Anton odišiel. A čoskoro sa s manželkou presťahoval do babičkinho útulného bytu. Ako ho matka prosila, o rok sa im narodila dcérka na radosť všetkým príbuzným, a najmä rodičom.
A Alena už odišla z práce, uvedomujúc si, že teraz je čas venovať sa vnučke, aj sebe, aby bola zdravá. Jej nápadník Mikuláš bol tak vytrvalý, že presvedčil Alenu na spoločné bývanie, a stali sa párom, žijúc na dva byty.
Alena si už zvykla na rolu babičky a manželky, a len žasla, ako rýchlo sa jej život v poslednej dobe mení. Ďakovala Mikulášovi za „druhú jar“, a on sa neprestával tešiť zo svojej lásky a ďakovať osudu za toto stretnutie.
Mladá rodina mala tiež všetko v poriadku. Anton bol k matke pozornejší a častejšie ju chodil navštevovať. Raz začal rozprávať o výmene bytov.
— Bude mať druhé dieťa, mami, — začal.
— Áno, viem, a veľmi sa teším, — usmiala sa Alena.
— Nina ma prosí, aby som sa s tebou porozprával, že by si sa presťahovala do babičkinho bytu, a my sem, k nám. Je priestrannejší, o desať metrov štvorcových viac, starý meštiansky byt. Pre nás s dvoma deťmi by tu bolo pohodlnejšie…
— A prečo Nina vždy prosí cez teba, a sama mlčí? – usmiala sa Alena, — vie, že ti neviem odmietnuť? A prečo by nepresvedčila svojich rodičov, aby bývali v babičkinom byte, a vám dali ich priestranný dom? Veď je jediná dcéra! To by bolo pre deti raj!
Anton sa začervenal a odišiel. A Alena sa neponáhľala potešiť syna. Aj ona si zvykla na svoj byt. Tu každá vec bola po ruke, všetko na svojom mieste, známe a obývané, so zavretými očami by našla aj ihlu…
A vtedy si Alena spomenula na matkine slová: „Rozmaznala si ho, Antona, oj, rozmaznala…“ A rozhodla sa neunáhliť udalosti. Narodila sa druhá vnučka, pridajúc veľa príjemných starostí celej rodine. Dievčatká rástli spolu, žili v jednej malej izbičke, a cez víkendy chodili na návštevu k babke Alene, alebo k babke a dedkovi z Nininej strany. Tam mali priestor aj na dvore, aj v záhrade s altánkom a vlastnými hojdačkami a ovocím.
A Alena s Mikulášom začali žiť spolu, v jej byte, a jeho byt prenajímali nájomníkom, aby mali viac peňazí na život. Radi chodili do divadla a na jednodňové či dvojdňové výlety, preto sa aj rozhodli zísť.
Až o dvanásť rokov, keď Mikuláš zomrel, sa Alena presťahovala do bytu svojej matky, ktorý bol aj bytom jej detstva.
— Už, synček, berte náš byt, bývajte tam, a mne už stačí ten malý, — povedala synovi, — nacestovala som sa, naspievala, teraz budem doma, čakať na dievčatá na návšteve, aj na vás. Dúfam, že ma neopustíte…
Syn objal matku a pomohol jej presťahovať sa do rodných stien z detstva, urobiac tam kozmetickú opravu.
Alena nič nemenila na zariadení bytu, iba zavesila na steny tie veľké fotografie syna, mamy a seba z mladosti. A na stolíku stál portrét Mikuláša…
— Tak sme tu všetci spolu, — usmievala sa Alena jasne a pokojne, hľadiac na milovaných ľudí na fotkách, — a čo by som si ešte priala? Rodné steny a teplo mojich drahých.
Vnučky babičku navštevovali. Dievčatá rady zostávali u nej na noc, v svojej známej izbičke, kde ešte stáli ich postele, a dlho neutíchali ich rozhovory, popretkávané smiechom a žartíkmi.
— No, baby, už spať! – komandovala babička z veľkej izby, — straky-bieloboky… Zajtra treba skoro vstať. Budem vás učiť robiť syrníky. Veď čoskoro budete nevesty. Skúšku z varenia vám zoberiem osobne!
