Drahý denník,
Katarína si dnes neuvedomila, kto sa plazí po kraji cesty. Zastavila auto a bežala k stvoreniu, ktoré zúfalo potrebovalo pomoc. Keď sa priblížila, skoro sa rozplakala od ľútosti. Pred ňou, kývajúc sa, stál vychudnutý kocúr. Nevedela ani rozoznať, akej je farby, lebo celý bol umazaný od blata.
Najhoršie však bolo, že nešťastník nemohol poriadne vidieť ani dýchať. Na hlave mal nasadenú odrezanú plastovú fľašu. „Kto ti to urobil?“ zhrozila sa a opatrne ho zdvihla. Zdalo sa, že váži ako pierko. Kocúr sa z posledných síl pokúsil trhnúť, ale nevládal, a bezvládne jej visel v rukách.
„Tomáš, si v robote? Potrebujem tvoju pomoc. Počkaj!“ zakričala do telefónu a utekala na veterinárnu kliniku, kde som pracoval.
Ďalšie dve hodiny som spolu s kolegami bojoval o život zvieraťa. Katka ticho sedela na chodbe a načúvala. „No, čo ti poviem… Kocúr mal šťastie, že ťa stretol. Ešte chvíľa a už by sme mu nevedeli pomôcť. Dnes nech zostane tu. Slúžim a postarám sa o tvojho zverenca,“ usmial som sa.
„Tomáš, ďakujem. Keby nie teba, ani neviem…“ začala a rozplakala sa, skrývajúc tvár na mojom pleci. Pohládzal som ju po hlave: „Všetko bude dobré, Katka. Pamätáš, ako keď sme boli malí?“ Zažmurkal som na svoju najlepšiu kamarátku.
Katka sa cez slzy usmiala. Poznali sme sa roky. Koľkokrát som ju zachránil! Od detstva vedela – keď som nablízku, všetko bude v poriadku. „Choď domov. Nech sa mama zase nehnevá,“ povedal som. Prikývla a rýchlo odišla. Pozeral som za ňou s nežnosťou…
Môj strach nebol zbytočný. Bývali sme v susedstve a poznal som jej rodinu. Katkini rodičia už dlho nadmerne pili alkohol. Minulý rok otec zomrel. Jej mama, Tamara, bola bezútešná. Strácala ľudskú tvár a vybíjala si to na dcére. Vždy mi bolo ľúto tej peknej ryšavej dievčiny s pehami. Bol som o tri roky starší a hneď som ju vzal pod ochranu. Bránil som ju pred výtržníkmi a dievčatami, ktoré ju dráždili. Ona moju pomoc vďačne prijímala.
Na rozdiel od rodičov túžila po lepšom živote. Katka skončila školu so striebornou medailou. Vedela, že bude musieť vynaložiť maximum, aby sa dostala na prestížnu univerzitu. Teraz bola študentkou tretieho ročníka Fakulty cudzích jazykov. Bol som na ňu hrdý. Sám som nedávno skončil Veterinárnu akadémiu, miloval som svoju prácu, ale myslel som si, že ovládať cudzie jazyky je oveľa ťažšie. Katka stíhala nielen študovať, ale aj privyrábať si ako kuriérka na ojazanom aute, ktoré dostala po otcovi.
„Som doma!“ zakričala z predsiene. Ozval sa pravidelný chrápanie. Bytom sa šíril pach alkoholu. Mama spala s nohou visiacou z gauča. Na zemi sa povaľovali prázdne fľaše. Katka si ťažko povzdychla, upratala a vošla do izby pripravovať sa na skúšky. Z hlavy jej nevyšla myšlienka na zmučené zviera. Ako sa má? Zobrala telefón a napísala mi…
Nešťastný kocúr spal, úzkostlivo sa chvel. Zdalo sa mu, že mučiteľia sú stále nablízku. Ticho stonal od bolesti a znova upadal do tmy. „Dáme to, bojovník! Kvôli Katke. Čaká ťa a praje ti zdravie,“ šepkal som, sediac vedľa.
Ráno kocúr otvoril oči. Keď uvidel človeka, snažil sa utiecť. Nevládal. Hľadel na mňa v hrôze. V jeho pohľade bolo utrpenie. „Ticho, malý, neublížim ti,“ hovoril som. Ale on vedel, že nikomu na svete nemožno dôverovať. Chcel zasyčať, z hrdla mu vyšiel len chrapot. „Všetko je v poriadku, krásavec,“ prehliadal som ho.
Celý týždeň strávil kocúr na klinike. Katka k nemu chodila každý deň. Spočiatku sa ľudí stránil, potom si vybral mňa a Katku a začal nás opatrne púšťať k sebe. „Rozhodla si sa vziať si ho domov?“ spýtal som sa. Bál som sa, ako zareaguje Tamara. Katka sebavedomo prikývla a pritlačila si kocúra.
Na prekvapenie žena prijala domáceho miláčika pokojne. Len zachrípene sa spýtala: „Dúfam, že ho nebudem musieť kŕmiť ja?“ Katka sa uškrnula. Tamara celý svoj dôchodok míňala na alkohol. Kocúr a dcéra do jej plánov nepatrili. „Mama, sama ho budem kŕmiť,“ povzdychla si. „Odpoveď dospelého človeka. Chválim,“ povedala matka spokojne a akoby sa prebrala: „A ako si ho nazvala?“ Katka pozrela na šedo-ryšavého kocúra a odpovedala: „Rysík.“ „Naozaj, je niečo ako rys,“ zasmiala sa Tamara. A tak začali žiť spolu s kocúrom. Katka sa radšej vracala domov, lebo vedela, že ju tam čakajú.
Rysík nedôveroval Tamare. Žena ho desila chrapľavým hlasom a prudkými pohybmi. Vôňa alkoholu ho znervózňovala. Preto sa snažil neukazovať sa, keď Katka nebola doma. „Aký je divý, nie je maznavý,“ reptala matka nespokojne. Katka len pokrčila plecami a vyhýbala sa hádkam. Keď som prišiel na návštevu, Rysík opatrne vyšiel von. Potom sa mi obtieral o nohy. Dobre si ma pamätal a bol vďačný za záchranu.
Povedal som Katke, že Rysík má asi štyri roky. Ale prežil veľa. Chýbalo mu pár zubov, mal problémy s jednou labkou a so srdcom. „Prílišná záťaž, napríklad let lietadlom, je pre jeho zdravie nebezpečná,“ vysvetlil som. „Ech, a my sme sa chystali na dovolenku do zahraničia s Rysíkom,“ smiala sa dievčina, dobre vediac, že žiadne lety nám nehrozia.
Tak prešli dva roky. Katka končila univerzitu a snívala o kariére prekladateľky. Raz doručovala do kancelárie veľkej firmy balík dokumentov. Sekretárka prevzala zásielku. Katka sa už chystala odísť, keď z kancelárie vyšiel zmätený muž: „Neviem, čo mám robiť. Rokovania o hodinu a ani jedného schopného tlmočníka!“ povzdychol si. Katka si obzrela pekného muža. On si tiež všimol ju. „Vy ste náhodou tlmočníčka?“ spýtal sa. Sekretárka už otvorila ústa, ale Katka ju predbehla: „Áno, som prekladateľka. Ovládam angličtinu a čínštinu,“ odpovedala energicky. Zbadala, ako sa sekretárke rozšírili oči, ale riskla.
Tak sa Katarína čoskoro zamestnala ako osobná asistentka Michala Valeroviča. Michal sa ukázal ako očarujúci tridsaťpäťročný muž. O pár mesiacov sa ich vzťah stal viac než pracovný. Katke lichotila jeho pozornosť. Pekne ju dvori, dával jej nezvyčajné darčeky. „Niečo ťa nepoznám, kamarátka. Odkedy si nastúpila do práce, si celá iná,“ hovorieval som. Tajomne sa usmievala. Nechcela sa s nikým deliť o svoje šťastie.
„Povedal by si jej to. Koľko už budeš schnúť po tej Katke?“ hovorieval mi môj najlepší kamarát Peter. „Asi máš pravdu. Ale bojím sa, že to nebude opätovať. A že zničím naše priateľstvo,“ priznal som. „Toto nie je priateľstvo, ale nejaké trápenie. Na tebe už niet tváre,“ smutne vzdychol Peter. Vedel som, že má pravdu.
Prišli moje narodeniny. Katka ako tradične prišla prvá zablahoželať. Zaklopala na dvere. Už som čakal pri prahu. „Tomáš, všetko najlepšie!“ povedala, vchádzajúc. „Toľko rokov a nič sa nemení,“ usmiala sa moja mama, keď nás videla. Katka mi ako vždy upiekla obľúbenú tortu. Sedeli sme v kuchyni a pili čaj. „Dnes si nejaký tajomný, Tomáš. Čo sa stalo?“ začala. „Katka, vieš, už dávno som ti chcel povedať…“ začal som. Ale ona ma prerušila: „Počuj, aj ja mám s tebou vážnu reč.“ Zastal som. V duši sa mi pohol nádej. „Tak daj ty prvú,“ navrhol som. Usmiala sa: „Nastúpila som do práce. To vieš. A ešte… zamilovala som sa!“ vyhŕkla a pozrela mi priamo do očí. Na chvíľu som sa zarazil: „No konečne, Katka. Teším sa, lebo aj ja ťa…“ nestihol som dokončiť, lebo znova ma prerušila: „A chápeš, on je taký starostlivý… Pravda, je starší. Ale to vôbec nevadí, však?“ Zamyslel som sa. Rozdiel medzi nami boli len tri roky a vôbec mi to nevadilo. Prikývol som a počúval so zatajeným dychom. „Chápeš, je to moja šanca na šťastný život. Michal o dva mesiace odlieta do Londýna a berie ma so sebou. Ale nemôžem si zobrať Rysíka. Sám si hovoril, že má choré srdce. A Michal má alergiu na zvieratá,“ povedala.
Zostal som ako obarený. Mal som pocit, akoby po mne prešiel asfaltový valec. „Počkaj, aký Michal? Čo s tým má alergia a Rysík?“ spýtal som sa ticho. „Tomáš, vôbec ma nepočuješ? Michal je môj šéf a snúbenec. Ideme do Londýna. Dlho som snívala o živote a práci v zahraničí. Je to skúsenosť! Ale Rysíka nemôžeme vziať. Neviem, čo robiť. Nechať ho s mamou nie je riešenie, ani ho dať niekomu… Veď Rysík nejde k ľuďom, sám vieš,“ povzdychla. Mlčal som. „Aký som ja blázon!“ prebleslo mi hlavou. Snažil som sa ovládnuť a bezstarostne sa usmiať: „No, Katka. To sú novinky! Nerob si starosti, kamarátka. Všetko bude dobré, sľubujem! Ja si môžem vziať Rysíka. Pozná ma. Hlavne, že ty budeš šťastná,“ povedal som radostne. Katka sa pozrela do mojich očí. Zrazu boli smutné a zhasnuté, hoci pred chvíľou žiarili šťastím. „A čo si mi chcel povedať?“ spýtala sa neisto. „Ale, to je maličkosť. V práci malé zmeny,“ mávla som rukou.
Dva mesiace sa Katka pripravovala na cestu. Zvláštne, čím bližší bol deň odchodu, tým ťažšie mala na srdci. „Asi sa bojím nechať mamu samu…“ myslela si. V duši však vedela, že to nie je hlavný dôvod. Stále mi v mysli stál môj smutný pohľad. Ako bude bezo mňa? Veď sme boli najlepší priatelia toľko rokov. Posledný čas sa jej dokonca zdalo, že naše priateľstvo už prerástlo do niečoho viac… „Tak, dosť! Onedlho budem žiť s Michalom v Londýne. A myslím na Tomáša,“ snažila sa zahnať myšlienky. Na ruky jej opatrne vyliezol Rysík. Cítil, že s ňou niečo je. Snažil sa ju upokojiť jemným mrnčaním. „Rysík, zlatko. Ako ja budem bez teba?“ šepkala. Spomenula si na nedávny rozhovor s Michalom, ktorý jasne povedal, že kocúr v ich živote nemá miesto: „Katka, ja nemôžem celý život brať tabletky kvôli nejakému zvieraťu. Nech je akokoľvek milované,“ povedal. A tie slová znela ako rozsudok.
„Tak, Katka, prišiel čas na rozlúčku!“ povedal som veselo. V rukách som držal Rysíka. „Tomáš, prosím, volaj, nezabudni,“ šepkala cez slzy. „Nekysni, lebo Rýs nervózni. Prepáč, že na letisko nepôjdeme,“ usmial som sa. Stáli sme na chodbe. Pustil som Rysíka dnu a objal Katku. „Nepúšťaj ju… Len ju nepúšťaj!“ tĺklo mi v spánkoch. „Musím ísť,“ povedala a pobozkala ma na líce. „Nezabudnem. Nikdy nezabudnem,“ zašepkal som a uvoľnil ruky.
Stála pri odbavovacej prepážke a vedela, že práve teraz sa rozhoduje jej osud. „No, čo si taká smutná?“ povzbudzoval ju Michal. Snažila sa usmievať. „Nezabudnem… Nikdy nezabudnem…“ tĺklo jej v spánkoch moja slová. Pozerala z okna na vzďaľujúcu sa budovu letiska. „Vraciate sa odniekiaľ?“ opýtal sa taxikár. „Nie, len som zostala,“ odpovedala so slzami šťastia. „Býva to… Myslím, že ste urobili správne rozhodnutie,“ poznamenal filozoficky vodič.
Rysík sedel smutne. „Všetko bude dobré, Rysí!“ povzbudzoval som ho. Potom niekto naliehavo zaklopal. Otvoril som a strhol sa. „Vtedy na narodeninách si mi chcel niečo povedať, ale ja som ťa prerušila,“ povedala Katka. Usmial som sa: „Čo tu robíš?“ spýtal som sa. „Tomáš, odpovedz, čo si chcel povedať?“ zopakovala. Mlčal som, hľadiac na ňu. Potom som k nej pristúpil a objal ju. Po hladení radostného Rysíka, ktorý sa jej obtieral o nohy, zašepkala: „Milujem ťa a neviem žiť bez teba a Rysíka…“ „Práve to som ti chcel povedať, milá,“ odpovedal som.
Dnes už viem: niekedy musíme riskovať stratu, aby sme zistili, čo je naozaj dôležité. Keby som vtedy prehovoril, možno by sme ušetrili dva roky. Ale osud to zariadil inak. Naučil som sa, že láska si nevyberá čas – príde, keď je najviac potrebná. A že najväčšia odvaha je povedať pravdu skôr, než bude neskoro.
