Dunčo nezavýjal, keď sa pán otočil k východu. Len si položil ňufák na laby a privrel oči, akoby dávno vedel, ako sa táto cesta skončí.
Pri registračnom pulte Peter odopínal karabínu z vodidla. Prsty sa pohybovali rýchlo. Tak sa sťahujú hodinky pred sprchou: bez myšlienky, bez pauzy.
„Nemám čas starať sa o starého psa,“ povedal bez zdvihnutia očí. „Zadné laby ledva chodia. No, utratte ho. Alebo dajte do útulku.“
Okuliare na retiazke sa zakývali, keď Lýdia Sekerová otočila hlavu k psovi. Ryšavý. Veľký. Šedivina na papuli a roztrhnuté ľavé ucho. Dunčo ležal pri nohách pána a chvostom nehnul.
„Ste si istý?“
Vodidlo dopadlo na pult. Ošúchaná koža, kovová pracka s drobnými škrabancami.
„Som si istý,“ trhol plecom Peter. „Oženil som sa. Žena má alergiu. Nový byt, čerstvá rekonštrukcia. A on lína. Jednoducho nemám čas.“
Slovo „nemám čas“ vyslovil o čosi rýchlejšie ako ostatné. Tri slabiky, akoby si ich nacvičil v aute cestou sem.
Nesadol si. Nepotľapkal psa po zátylku. Ani sa nepozrel dolu. Otočil sa, zatlačil sklené dvere a vyšiel von. Vôňa benzínu a mokrého novembra vnikla na chodbu na sekundu, potom sa dvere zabuchli a nastalo ticho.
Dunčo zdvihol hlavu.
Pozrel na dvere. Na Lýdiu Sekerovú. Znova na dvere. Nozdry sa zachveli, nasávajúc unikajúcu vôňu. Sklo sa nepohlo. Známe topánky sa nevrátili.
Kolená jej zapraskali, keď si pri ňom drepela.
„No, starček. Poďme to vyriešiť.“
Pod dlaňou bola srsť tvrdá a teplá. Voňala tak, ako voňajú psy, čo roky spali na jednom mieste na chodbe, na starej deke. Prachom. Domovom.
Zadné laby boli zlé. Artritída, opuchnuté kĺby. Pes vstával s ťažkosťami, prevaľujúc sa, akoby na chrbte niesol neviditeľné vrece. Ale vstal. Sám.
Lýdia Sekerová prehmatala rebrá, zdvihla pysk, skontrolovala zuby. Srdce bilo pravidelne, oči jasné. Na svoj vek sa pes držal pevne: vedel chodiť, jesť, strkať ňufák do kolien. A vedel čakať pri dverách.
Čakať pri dverách vedel. Zvykol si.
Na obojku visela kovová známka, pokrytá drobnými škrabancami. Lýdia Sekerová ju naklonila k svetlu. Dve telefónne čísla. Prvé podpísané „Peter“. Druhé, nižšie, drobnejšie, takmer zmazané: „Ľudka“.
Na prvé číslo nikto neodpovedal. Päť zvonení, šesť, sedem. Účastník nedostupný.
Dunčo ležal na podlahe v ordinácii, hlava medzi labami. Žiarivka nad ním blikala s tichým praskaním a tieň ryšavého tela sa na sivom linoleu raz objavoval, raz mizol. Akoby už bol pes napoly stratený.
Prst sa zastavil nad druhým číslom. Potom Lýdia Sekerová stlačila voľbu.
Ozvali sa na tretie zvonenie.
„Haló?“
Hlas mladý, mierne chrapľavý, s pauzou pred slovom. Tak odpovedajú ľudia, ktorí nečakajú hovory od neznámych, ale berú telefón, lebo sa boja, že by im ušlo niečo dôležité.
„Dobrý deň. Veterinárna klinika Nádej. Volám sa Lýdia Sekerová. Ste Ľudmila?“
Pauza. Krátka, ale hustá, akoby niečo spadlo na dno.
„Áno. Čo sa stalo?“
„Máme tu vášho psa. Dunča. Ryšavý, veľký, ľavé ucho roztrhnuté. Priviezol ho muž. Peter. A nechal ho tu.“
„Akože nechal?“
„Odmietol si ho vziať. Povedal, že nemá čas.“
V telefóne bolo ticho. Lýdia Sekerová počula dýchanie a hluk ulice. Kdesi ďaleko trúbil autobus. Potom sa ozval zvuk, podobný tomu, keď si človek zakryje ústa dlaňou.
„Žije?“ Hlas sa stenčil ako niť, ktorú naťahujú.
„Žije. Artritída zadných lab, ale stav je stabilný. Potrebuje kúru injekcií a niekoho, kto bude pri ňom. Nie je to rozsudok smrti.“
„Prídem. Pošlite adresu. Hneď prídem.“
Spojenie sa prerušilo. Lýdia Sekerová ešte chvíľu držala telefón a počúvala ticho. Potom sa pozrela na Dunča. Nehýbal sa. Len chvostom trhol, raz, sotva badateľne, ako vo sne, keď sa sníva niečo pekné, a potom si nedokážeš spomenúť, čo to bolo.
Z komory priniesla misku s vodou. Postavila ju k ňufáku. Dunčo sa natiahol, liznul raz, dva, a kvapka mu ostala na fúzoch. Potom si znova položil hlavu.
Stará deka zo skrine zaváňala naftalínom a cudzími mačkami. Lýdia Sekerová ju rozprestrela v kúte ordinácie a pes sa tam presunul sám, pomaly, vláčiac zadné laby. Oňuchal látku. Ľahol si. Nos schoval do záhybu.
Za oknom sa zotmelo. Novembrové lampy sa rozsvietili skôr ako o piatej a mokré svetlo dopadalo na sklo žltými škvrnami.
O dve hodiny sa sklené dvere znova otvorili. Bunda mokrá, gaštanové vlasy prilepené na čele, tenisky sčernené od kaluží. Ľudmila zastala vo dverách ordinácie a hneď nevkročila dnu.
V kúte na deke ležal Dunčo. Hlavu nezdvihol.
Urobila krok. Potom ďalší, pomalšie, akoby sa bála vyplašiť. Kľakla si na kolená. Deka sčernela od mokrej bundy a ordináciou zavoňalo dažďom a studeným asfaltom.
A vtedy pes otvoril oči.
Pozeral na ňu dlho, akoby neveril. Nozdry sa roztiahli. Chvost udrel do deky, raz, druhý, rýchlejšie. Dunčo zatrepotal ticho a tenko, celkom po šteniatkovsky, a pritiahol sa k nej ňufákom. Zadné laby ho nepúšťali, šmýkali sa po látke, a on sa trhal prednými, škrabiac pazúrmi po podlahe, búchajúc nimi o linoleum.
Ľudmila ho podchytila pod hruď a pritiahla k sebe. Horúci jazyk jej prešiel po líci, po brade, po slaných mokrých prúžkoch, ktoré si neutierala.
Lýdia Sekerová stála pri dverách. Mlčala. Sňala okuliare, pretrela ich krajom plášťa, hoci sklá boli čisté. Znova si ich nasadila.
„Má trinásť,“ povedala Ľudmila bez otáčania. Hlas dutý, akoby jej niekto položil na hrdlo niečo teplé a ťažké. „Otec ho našiel na stavbe, keď som mala jedenásť. Ucho mu vtedy roztrhli túlavé psy. Otec ho niesol domov v bunde, ako dieťa.“
Ryšavý ňufák sa jej vtlačil do dlane tak, že sa jej prsty roztiahli.
„A teraz zrazu nemá čas,“ povedala Ľudmila ticho, bez zlosti. Tak sa hovorí o veciach, ktoré už neprekvapujú, ale pália kdesi pod rebrami.
Ruky sa jej jemne triasli. Zovrela päste, rozotrela si prsty, akoby sa snažila zohriať, hoci v ordinácii bolo teplo.
„Artritída sa lieči,“ prehovorila Lýdia Sekerová rovnomerne, lekárske. „Injekcie v kúre, špeciálne krmivo a teplo. Aby nezostával dlho sám. Nie je beznádejný. Len starý.“
Ľudmila prikývla. Vstala. Utrla si tvár rukávom mokrej bundy a pozrela na veterinárku priamo, bez uhýbania.
„Vezmem si ho.“
„Máte podmienky?“
Pery sa jej šklbli. Nebol to úsmev.
„Jednoizbák. Šestnásť metrov. Mačka. Práca od ôsmej do šiestej. A ani jediný dôvod nechať ho tu.“
Z háčika pri dverách zvesila Lýdia Sekerová vodidlo. To isté, ošúchané, s prackou v škrabancov. Ľudmila ho vzala a prsty sa jej zovreli na starej koži tak, akoby držali niečiu ruku, nie remienok.
Karabína cvakla na obojku. Dunčo stál, kýval sa, zadné laby sa mu triasli, ale chvost kmital zo strany na stranu. Ľavé roztrhnuté ucho sa mu šklbalo.
„Poď, Dunčo. Poď.“
Krokol. Pomaly, nerovnomerne, nakláňajúc sa doprava. Došiel k prahu a zastal. Obzrel sa na ordináciu, na deku, na blikajúcu lampu.
Potom sa pozrel na Ľudmilu. A šiel za ňou.
Pri východe spomalila. Vonku mrholilo, voňalo mokrým asfaltom a opadaným lístím. Dunčo dýchal ťažko, para mu išla z papule a drobný dážď sa usádzal na ryšavej srsti ako strieborný prach.
Po auto bolo sto metrov. Pre choré laby celý kilometer.
Ľudmila si drepela, podchytila psa pod hruď a zadné nohy. Ťažký. Horúci. Celý sa trasie. Vzpriamila sa, pritlačila si ho k sebe a Dunčo zabořil ňufák do jej krku. Mokrým, horúcim ňufákom, ktorý páchol psom a bývalým domovom, odkiaľ ho ráno odviezli navždy.
Bunda premočená. Ruky horiace od váhy. Kolená sa podlamovali na klzkom asfalte. Ale ani raz sa nezastavila.
Lýdia Sekerová sa dívala z okna. Lampa za ňou blikla, zhasla a znova sa rozsvietila.
Na pulte ležala karta. „Dunčo, kríženec, 13 rokov. Majiteľ: Peter.“ Slovo „Peter“ bolo prečiarknuté. Dolu, drobným čistým písmom: „Ľudmila“.
O týždeň prišla Lýdii Sekerovej na telefón fotografia. Dunčo ležal na károvanej deke a vedľa sedel pásikavý sivý kocúr a vyližoval ryšavé roztrhnuté ucho. Papuľa psa bola pokojná. Oči zatvorené, chvost voľne natiahnutý cez látku. Tak ležia psy, ktoré už nemusia čakať pri dverách.
Popis bol krátky: „On nemá čas. A my sme si našli čas.“
Vodidlo Ľudmila kúpila nové, modré, s mäkkou rukoväťou.
A staré ostalo visieť bez úžitku, voňalo bývalým domovom a človekom, ktorý už nemal čas.
