Milý denníček,
Kedysi som bol pre moju svokru ako had a lenivý človek. Teraz som zrazu svätec, volá ma takmer každý deň a prosí o odpustenie. No ja jej slovám neverím ani za mak. Chcem povedať len jedno: „Tak vám aj treba! Žnite, čo ste zasiali!“
V roku 2017 som sa oženil so Zuzanou. Spoznali sme sa na prvom ročníku vysokej školy v Bratislave a po skončení bakalára sme sa vzali. Ona nebola z mesta – prišla z malej dediny pri Poprade.
Keďže sme boli chudobní študenti, rozhodli sme sa bývať u svokry. Oľga Miroslavová mala peknú trojizbovú bytovku v centre Bratislavy. Súhlasil som s tým – rýchlejšie by sme si našetrili na vlastné, než platiť nájom.
Lenže svokra ma neprijala. Bez hanby hovorila, že pre svojho jediného syna chcela lepšiu ženu:
– Ty, dedinčan nemytý! Tu v meste platia iné pravidlá, miláčik. Myslel si, že si ma vezmeš kvôli bytu? To nevyjde!
Vtedy som už pracoval ako asistent v prekladateľskej agentúre. Po práci som upratoval a varil. Ale svokre sa nikdy neulahodilo:
– Čo je to za splašky?
– To je polievka, čerstvá, práve som ju uvaril.
– Takú si určite varil aj sviniam!
Zuzana sa bála mame protirečiť, lebo sa bála, že nás vyhodí z bytu.
Ilustračné foto. Obrázok nie je dokumentárnym dôkazom opísanej situácie.
Tým sa problémy neskončili. Za rok sme našetrili slušnú sumu v eurách, ale všetky peniaze išli na rekonštrukciu u svokry. Kúpili sme novú chladničku, mikrovlnku, drez, digestor a skrinky. Starú chladničku svokra nevyhodila – presunula ju do našej spálne. Skladovali sme tam všetky potraviny. Raz som si z nej zobral kúsok masla – taký krik spravila, akoby som ju okradol!
Takto som žil v tomto blázinci ďalšie tri roky. Keď prišla pandémia, všetko sa pokazilo. Zuzanu vyhodili z práce, sedel doma. Ja som pracoval na diaľku, dali mi firemný notebook.
Ani vtedy svokra neprestala:
– To je práca? Radšej vstaň a umy riad!
– Hneď, len doplním papiere.
– A čo varenie? Pozri, ako Zuzana schudla! Si zlý gazda!
Nevydržal som to, zbalil veci a vrátil sa k rodičom do dediny. Zuzana mi vtedy zavolala iba raz – prosila, aby som sa udobril s mamou.
Tak sme sa rozviedli. Ja som, Bohu vďaka, pracoval dobre a kúpil som si byt v Bratislave. Nedávno som si zadovážil aj auto. Teraz bývam v hlavnom meste, otvoril som si vlastnú prekladateľskú agentúru a mám skvelých kolegov.
A pred mesiacom mi nečakane zavolala svokra:
– Jozef, si taký šikovný. Počula som, že máš skvelú prácu. Vždy som hovorila, že v živote niečo dokážeš.
Onemel som, keď som si spomenul, ako ma kedysi „chválila“.
– Ďakujem…
– Už si sa znovu neoženil?
– Nie. Čo vás do toho?
– Zuzana bez teba chradne. Možno by ste sa stretli?
Ukázalo sa, že po rozvode si Zuzana nenašla ani ženu, ani poriadnu prácu. Celé roky sedela mamke na krku, len občas si privyrobila.
A svokra sa zrejme dopočula o mojom biznise a byte, a tak sa rozhodla „zmieriť“. Teraz mi volá takmer denne. Už ma to omrzelo, a tak som sa rozhodol urobiť koniec:
– Viete čo? Zabudli ste, ako ste ma nazývali dedinčanom nemytým a kritizovali moje jedlá? Ako ste sa hádali aj kvôli mojej práci?
– To bolo dávno. Čo bolo, to bolo.
– Nie, takto to nefunguje. Boh vás za to potrestal! Starajte sa o svojho synčeka a nájdite mu poriadnu ženu. Lebo ja som ten dedinčan nemytý!
Ani trochu sa nehanbím, že som ju tak poslal. Ona sama zničila našu rodinu a teraz sa chce zmieriť? Ďakujem, ale ako sa hovorí – dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš.
Poučenie: Nikdy nedovol, aby ťa niekto, kto ťa kedysi zničil, znovu oklamal. Niektoré mosty sú spálené navždy.
