Bránka u Petroviča sa od minulého leta nezatvárala. Závora sa odtrhla, keď do nej strčil ramenom, lebo mal ruky plné vedier. Odvtedy vrátka viseli na jednom pántoch a vietor nimi v noci trieskal, akoby niekto prichádzal a odchádzal, ale sa neodvážil vojsť.
Petrovič si zvykol. Vôbec si zvykal rýchlo. Na to, že žena zomrela pred tromi rokmi. Na to, že syn volá raz za mesiac, v nedeľu, a rozhovor sa zmestí do štyroch minút. Na to, že záhrada zarastá pýrom, lebo chrbát nedovolí zohnúť sa, a najať si pomoc – to by znamenalo priznať si, že to nezvláda.
Mačka prišla v septembri. Šedá, s bielou škvrnou na hrudi a roztrhnutým uchom. Sadla si na schodík a začala pozerať na dvere. Nemňaukala. Nehryzala sa o nohy. Len sedela, akoby prišla na vec a čakala na prijatie.
Petrovič vyšiel, pozrel na ňu a povedal:
– Ani ja nemám čo jesť.
Mačka neodišla.
Vrátil sa do domu, vybral z chladničky kus varnej tresky, položil na noviny a vyniesol na schodík. Mačka zjedla rybu, oblizla sa a znova si sadla na to isté miesto.
– No tak si tu, – povedal Petrovič.
Do októbra bývala v dome. Nie preto, že by ju Petrovič pozval, ale preto, že raz ráno otvoril dvere a zistil, že mačka spí na rohožke v predsieni. Ako sa dostala dnu – nevedno. Dvere boli zatvorené. Potom si všimol, že vetrák v kuchyni nezapadá celkom, a pochopil.
Neopravil ho.
Susedov chlapec Téma chodil okolo Petrovičovho domu každý deň. Mal deväť rokov, chodil do tretej triedy a vracal sa zo školy uličkou, lebo tak to bolo kratšie. Bránka s odtrhnutou závorou stála presne na jeho trase. Téma vždy pozeral do dvora – nie zo zvedavosti, ale pretože u Petroviča za šopou rástla stará jabloň, a na jeseň pod ňou ležali jablká, žlté, drobné, kyslé, ale Téma ich aj tak zbierať a jesť.
Teraz jablká neboli. Ale zvyk pozerať zostal.
Ten štvrtok išiel Téma zo školy a videl, ako Petrovič stojí na schodíku s ľanovým vrecom v rukách. Vrece sa hýbalo.
Téma zastal pri bránke. Vrece v Petrovičových rukách sa trhalo a niečo vnútri škrabalo, tupo, ako nechtami po doske.
Petrovič chlapca nevidel. Zišiel zo schodíka, prešiel cez dvor k autu – starej Škode 120, ktorá stála pri plote pokrytá vrstvou blata. Otvoril zadné dvere, položil vrece na sedadlo a vrátil sa do domu.
Téma stál a nehýbal sa. Srdce mu bilo, ako keby bežal, hoci stál na mieste. Videl okolo domu mačku. Šedú, s bielou škvrnou. Niekedy sedela na parapete a pozerala na ulicu. Téma jej raz zamával, a mačka naklonila hlavu, akoby nechápala.
Vrece. Mačka vo vreci. Téma vedel, čo to znamená. Babka rozprávala, že kedysi na dedine topili mačatá v rieke. Nie zo zloby, ale lebo ich nebolo čím kŕmiť. Babka to hovorila pokojne, ako o počasí, a Téma vtedy nemohol spať do polnoci, lebo si predstavoval vrece, ktoré klesá do čiernej vody.
Petrovič vyšiel znova. Teraz mal v rukách kartónovú krabicu. Postavil ju na zadné sedadlo vedľa vreca, sadol za volant a naštartoval motor. Škoda zakašlala, odfrkla a vyliezla z dvora cez otvorené vráta.
Téma sa pritisol k plotu, aby ho auto nezasiahlo. Petrovič prešiel okolo a neotočil hlavu.
Chlapec utekal domov.
Matka Oľga stála v kuchyni a krájala cibuľu. Oči červené, ale nie od plaču, od cibule. Téma vletel do predsiene, nevyzuval sa a z prahu vykríkol:
– Mami, Petrovič dal mačku do vreca a odviezol!
Oľga odložila nôž.
– Akú mačku?
– Šedú, s bielou škvrnou! Bývala u neho! Dal ju do vreca a do auta!
– Téma, vyzuj sa. Celú podlahu…
– Mami! On ju ide utopiť! Alebo do lesa vyhodiť!
Oľga si utrela ruky do uteráka. Pozrela na syna. Stál v rozopnutej bunde, s aktovkou na jednom pleci, a spodná pera sa mu triasla. Neplakal, ale bol na kraji.
– Téma, sadni si. Nevieme, kam ju odviezol. Možno k veterinárovi.
– K veterinárovi sa nevozí vo vreci! V prepravke!
A Oľga nenašla odpoveď. Lebo syn mal pravdu. K veterinárovi vo vreci nevozia.
– Dobre, – povedala. – Porozprávam sa s Petrovičom, keď sa vráti.
– A ak bude neskoro?
– Téma.
– A ak bude neskoro, mami?
Oľga si zložila zásteru.
– Zober veci. Ideme.
Nevedela, prečo to robí. Petrovič bol sused dvadsať rokov. Tichý, málo hovoriaci chlap, ktorý kedysi pracoval ako mechanik v továrni a teraz bol na dôchodku a opravoval susedom drobnosti za symbolické peniaze. Nepil. Nerobil výtržnosti. Po smrti manželky ešte stíchol, akoby mu zvuk ubrali o pár dielikov. Oľga mu nosila zaváraniny na Nový rok, a on vždy povedal to isté: „No načo, Oľga, nemusela si.“ Vzal. A nabudúce znova povedal „nemusela si“.
Nevyzeral ako človek, ktorý topí mačky.
Ale vrece sa hýbalo. Téma to videl.
Oľga vytiahla auto z garáže. Téma si sadol vedľa, zapásal sa a pozeral z okna, akoby mačka mohla byť niekde na ceste. Nevedeli, kam ísť – netušili, kadiaľ Petrovič odbočil. K rieke? Do lesa? K ceste?
– K rieke, – povedal Téma s istotou.
– Prečo k rieke?
– Lebo babka hovorila, že vždy k rieke.
Oľga odbočila k rieke. Nie preto, že verila babkiným príbehom. Ale preto, že nemala iný plán, a Téma na ňu pozeral tak, ako sa deti pozerajú, keď čakajú, že dospelý všetko napraví.
Cesta k rieke viedla cez pole, potom cez brezový hájik, a potom prudko dolu k mostu. Most starý, drevený, jazdilo sa po ňom len v lete. Teraz častejšie obchádzali cez Karpovú, to bola zákruta osem kilometrov, ale zato asfalt.
Škoda pri moste nebola.
– Tu nie je, – povedala Oľga.
Téma neodpovedal. Pozeral na rieku. Nezamrzla, lebo február bol teplý, a voda tiekla mútna, sivo-hnedá, s tmavými škvrnami pri brehoch.
– Poďme naspäť, – povedala Oľga jemne.
– Cez Karpovú, – poprosil Téma.
Išli cez Karpovú.
Škodu videli na spiatočnej ceste. Stála pri krajnici na výjazde z Karpovej, pred dlhou jednoposchodovou budovou s nápisom „Veterinárna stanica“. Nápis starý, písmená vyblednuté, a „stanica“ sa čítalo ako „s anica“. Vedľa dverí visel oznam na liste A4, ale z diaľky nebolo čitateľný.
Oľga zastavila.
– Téma, počkaj v aute.
– Nie.
– Pôjdem s tebou.
Nehádať sa.
Vnútri voňalo chlórom a niečím sladkým, ako voňajú v lekárňach. Za pultom sedela žena v modrom plášti a písala niečo do zošita. Na chodbe na stoličkách nikto. Spoza zatvorených dverí s tabuľkou „Ambulancia“ počuť hlas. Oľga ho hneď spoznala.
Petrovič.
Prišla k dverám a zastala. Téma stál vedľa, zovrel jej ruku.
Dvere boli pootvorené.
Petrovič sedel na stoličke pred kovovým stolom. Na stole, na čistom plátne, ležala mačka. Šedá, s bielou škvrnou na hrudi. Živá. Veterinár, mladý muž v okuliaroch, jej ohmatával brucho. Mačka ležala pokojne, len chvost sa jej mihol.
– Kedy ste si všimol? – spýtal sa veterinár.
– Pred tromi dňami. Prestala jesť. Potom sa začala schovávať. Vliezla pod koryto a nevyšla. Ledva som ju vytiahol.
– V čom ste ju priviezli?
– Vo vreci. Nemám prepravku. Kúpil by som, ale v našom obchode nemajú, a do mesta ísť… Urobil som do vreca diery, aby dýchala. A dal som tam podložku.
Veterinár prikývol. Stlačil mačke brucho a podržal ruku.
– Petrovič, vaša mačka nie je chorá. Vaša mačka má mačiatka. O týždeň, možno desať dní.
Petrovič si zložil čiapku. Pretrel si čelo. Nasadil ju naspäť.
– Mačiatka?
– Tri alebo štyri, podľa pocitu. Nie je stará, zdravá, pôrod by mal prebehnúť normálne.
– Myslel som, že umiera, – povedal Petrovič ticho. – Neje. Schováva sa. V noci mňauká, ticho tak, akoby sa sťažovala. Myslel som, že je koniec.
Veterinár sa usmial.
– Nie je koniec. Naopak. Začiatok.
Petrovič pozrel na mačku. Otočila hlavu a prižmúrila sa naňho, akoby hovorila: „Tak čo, už si pochopil?“
Natiahol ruku a pohladil ju medzi ušami. Raz. Druhýkrát. Mačka pritlačila uši a zamrnčala, a zvuk sa niesol po kovovom stole ako vibrácia.
Téma za dverami prestal dýchať. Všetko počul. Oľga mu položila ruku na plece a cítila, ako chlapec ochabol, akoby z neho vybrali tyč, na ktorej sa držal poslednú hodinu.
Otvorila dvere.
Petrovič sa otočil. Uvidel Oľgu. Uvidel Tému. Prekvapene.
– Oľga? Čo tu robíš?
Oľga otvorila ústa a zavrela. Lebo povedať „mysleli sme, že si išiel utopiť mačku“ bolo hanebné, hlúpe a nemožné. Ale Téma ju predbehol.
– Petrovič, videl som, ako ste dali mačku do vreca. Myslel som, že ju… no…
Nedopovedal. Petrovič hľadel na chlapca a na jeho tvári sa dialo niečo pomalé a zložité, akoby z jednotlivých slov skladal celý obraz.
– Myslel si, že som ju chcel utopiť?
Téma prikývol.
Petrovič mlčal. Potom vstal, prišiel k chlapcovi a pristúpil na kolená. Kolená mu zapraskali a Petrovič sa zaškaredil, ale nenarovnal sa.
– Téma. Nikdy by som to neurobil. Počuješ? Nikdy.
– Viem. Teraz viem.
– Vrece, lebo nemám prepravku. Ona nemá rada, keď ju držíš. Trhá sa. A vo vreci je jej tma a pokoj. Dal som tam starý sveter, aby bolo mäkko.
– Videl som, že sa vrece hýbe. A zľakol som sa.
Petrovič položil chlapcovi ruku na plece. Dlaň veľká, ťažká, so žltými mozoľmi.
– Dobre, že si sa zľakol, – povedal Petrovič vážne. – Dobre, že si bežal. Keby to bolo naozaj tak, stihol by si.
Mačka na stole prestala mrnčať a pozerala na nich, akoby rozumela, o čom hovoria. Veterinár mlčky zapisoval niečo do karty.
Oľga sa otočila k oknu. Za oknom začal padať prvý sneh, drobný, suchý, a lampa pri schodíku veterinárnej stanice vyzerala ako matné slnko v bielom oblaku.
Kartónová krabica, ktorú Petrovič dával do auta po vreci, stála na podlahe pri stole. Otvorená. Vnútri ležal starý uterák, miska s vodou prikrytá sáčkom, aby sa nerozliala, a vrecko krmiva. Mačacieho. Ktoré v ich dedine predávali len v jednom obchode, u tety Ľuby, a stálo veľa. Petrovič ho kúpil vopred.
Domov išli v tme. Téma sedel na zadnom sedadle a mlčal. Nespal, len mlčal, ako dospelý, ktorému došli slová, ale myšlienky ešte nie.
– Mami, – povedal až pri príjazde k domu, – môžem ísť k Petrovičovi? Keď sa narodia mačiatka?
– Môžeš, ak nebude proti.
– Nebude.
Oľga sa nespýtala, odkiaľ má takú istotu. Lebo videla, ako sa Petrovič pozeral na chlapca v ambulancii, a v tom pohľade bolo niečo, čo u suseda dlho nezbadala. Nie vďačnosť. Niečo jednoduchšie a dôležitejšie. Akoby ho prvýkrát po troch rokoch nevideli cez plot, ale zblízka.
Mačiatka sa narodili o deväť dní. Štyri. Tri šedé a jedno biele, s tmavou škvrnou na chrbte, podobnou na atramentovú škvrnu.
Téma prišiel v ten večer. Petrovič otvoril dvere a vpustil ho bez slov. Chlapec si sadol na zem pri krabici, kde mačka ležala s mačiatkami, a sedel tak pol hodiny, bez pohnutia.
– Toto je podobné tebe, – povedal Petrovič a ukázal na biele. – Také isté nepokojné.
– Veď leží.
– Počkaj.
Bránku Petrovič opravil. Téma pomáhal, držal pánt, kým Petrovič uťahoval skrutky. Novú závoru kúpila Oľga. Priniesla ju v sáčku spolu s pohárom lekváru. Petrovič povedal: „No načo, Oľga, nemusela si.“ Ale závoru namontoval ešte ten deň.
Teraz sa bránka zatvárala pevne a vietor ňou v noci viac netrieskal. Ale Téma ňou aj tak prechádzal každý deň po škole. Otvoril, vošiel, zatvoril za sebou. Závora cvakla rovnomerne a krátko, ako bodka na konci vety.
Biele mačiatko si Téma zobral k sebe, keď vyrástlo. Dal mu meno Bielko. Petrovič to meno počul, uchechtol sa a nič nepovedal. Len pohladil mačku, ktorá sedela na parapete a pozerala, ako chlapec nesie jej syna cez dvor.
Mačka ich sledovala pohľadom až k bránke. Potom sa odvrátila a stočila sa na parapete.
