Dnes sa stal jeden z tých dní, na ktoré človek len tak nezabudne. Stál som na presne tom istom mieste, kde som pred piatimi minútami nechal Anku, bezradne som hľadel okolo seba a vo vnútri mi rástol zvláštny nepokoj. Nebola nikde…
Medzi tým množstvom detí som nevedel nájsť jediné. Svoju dcéru.
„Ničomu nerozumiem,“ mrmlal som si pod nos. „Kde sa podela? Veď som odišiel len na päť minút.“ Potom som zbadal pani učiteľku Zoru, triednu mojej dcéry, ktorá práve zoraďovala zamračených prvákov podľa výšky, a rozbehol som sa k nej.
„Kde je moje dieťa?! Dievčatko s bielymi mašľami. Má byť s vami. A nikde ju niet.“
Bol som taký rozrušený, že som si ani nevšimol, ako som zvýšil hlas.
Mladá učiteľka sa strhla a bezradne na mňa pozrela.
„Prepáčte… Kto presne? Všetky naše sú akoby na mieste.“
„Moja dcéra. Anka. Pred chvíľou tu bola, a teraz nie je! Je vo vašej triede. Nepamätáte si nás?“
„Prepáčte, v triede mám dvadsaťdeväť detí a videli sme sa len párkrát.“
„A čo?“
„Ešte som si nestihla zapamätať všetky deti a rodičov z tváre.“
„A to je podľa vás ospravedlnenie?“
„Počúvajte, každý rodič mi osobne priviedol svoje dieťa. Vy… Vy ste nepriviedli. Prišli ste až teraz. Chápem, že je tu chaos, ale… Radšej povedzte, prečo ste nechali dcéru samú? Nevidíte, koľko je dnes v škole ľudí? Tu sa stratí nielen sedemročné dieťa, ale aj dospelý.“
„Veď som len na pár minút odbehol do obchodu po vodu. Anka chcela piť. Vrátim sa – a ona je preč. Sakra, veď ste učiteľka! Nemali ste dávať pozor na deti? Kde ju mám teraz hľadať? Kam mohla ísť?“
Zora sa zhlboka nadýchla. Bol to jej prvý pracovný deň, prvá vlastná trieda, a všetko pripomínalo zlý sen.
„Upokojte sa, pán. Ako vyzerala vaša dcéra?“
„Hovorím vám: mala veľké biele mašle.“
„Prepáčte, ale v mojej triede je pätnásť dievčat a všetky majú biele mašle. Máte nejaké iné znamenie? Čo mala na sebe?“
Na chvíľu som stíchol. Bol som taký zmätený a nervózny, že som ani nevedel, čo povedať. Ráno som jej pomáhal viazať tie mašle, rovnal golierik, bál sa, aby si neušpinila biele pančuchy, a teraz som zrazu nevedel, ako ju opísať.
„No, aké znamenia… Sedemročné dievča, s hnedými očami a dlhými tmavými vlasmi.“
„Už lepšie. Možno si spomeniete na niečo iné?“
„No… Má žltú aktovku s káčatkami! Viete, ona má rada zvieratá, tak si vybrala práve takú. Iné deti takú nemajú. Bože, kde sa mohla podeliť?“ – vzrušene som mrmlal a nervózne sa obzeral.
„Nebojte sa, budeme hľadať. Určite ju nájdeme. Asi nemohla odísť z areálu školy. Takže vaša Anka je niekde tu. Počkajte na mňa, hneď sa vrátim.“
Zora pribehola k svojim žiakom, ktorí prešľapovali na mieste, čakajúc na začiatok školskej slávnosti, ešte raz ich spočítala a obzvlášť pozorne si vnímala dievčatá. Ale medzi dievčatami s krásnymi bielymi mašľami Anka nebola a nikto z nich dievča so žltou aktovkou s káčatkami nevidel.
Požiadala kolegyňu – triednu z paralelnej triedy – aby dozrela na jej žiakov, a rýchlo sa vrátila ku mne.
„Zo spolužiakov Anku nikto nevidel,“ povedala. „Do školy sa dostať nemohla. Takže vaša dcéra musí byť v areáli. Navrhujem, aby sme ju hľadali spoločne.“
„Možno by bolo lepšie zavolať políciu?“
„Myslím, že to nie je potrebné. Určite ju nájdeme,“ povedala Zora a snažila sa, aby jej hlas znel pokojne a sebavedomo. Hoci, samozrejme, aj ona sa o dievčatko bála.
Skrátka, otec a učiteľka sa vybrali hľadať Anku.
Rýchlo prešli školský dvor, pozreli na športové ihrisko, niekoľkokrát pristúpili k ochrankárovi pri bráne. Ale zatiaľ bez výsledku. Nikto Anku nevidel.
„Nemá vaša dcéra telefón?“ spýtala sa Zora, keď smerovali na zadný dvor – jediné miesto, kde ešte dnes neboli.
„Má, samozrejme,“ povzdychol som si. „Lenže jej telefón mám teraz ja. Nestihol som ho Anke dať…“
„Škoda, že ste nestihli…“ povzdychla si aj učiteľka.
„Len aby sa nič nestalo… len aby sa jej nič nestalo,“ opakoval som takmer šeptom.
Zora nič neodpovedala. Myslela na to, že teraz zodpovedá nielen za deti, ale aj za dôveru rodičov. A ak sa dieťaťu naozaj stalo niečo vážne…
Medzitým dievčatko s bielymi mašľami a žltou aktovkou s káčatkami stálo na zadnom dvore školy pod vysokým stromom a rozprávalo sa s mačiatkom, ktoré sedelo na konári priamo nad jej hlavou a nevedelo zísť dolu. Ako len prosila, aby zliezlo, ale mačiatko na odpoveď len žalostne mňaukalo.
„No, poď, malý, skoč,“ hovorila mačiatku Anka. „Chytím ťa. Naozaj ťa chytím.“
Mačiatko akoby sa aj pokúšalo skočiť, ale na poslednú chvíľu ho ovládol strach, a ono, silnejšie sa priľnúc ku konáru, začalo znova mňaukať. A to tak žalostne, že Anka skoro plakala.
Keď dievčatko zistilo, že samo si neporadí – rozbehlo sa po pomoc.
A keď zatočila za roh školy, nečakane stretla mňa a pani učiteľku Zoru. Mali sme akosi vystrašený výraz.
„Dcérka, kde si sa podela?“ pribehol som k nej. „Ja som sa skoro zbláznil. Čo tu vlastne robíš?“
„Oci, potom ma vyhreješ, dobre?“ odpovedala Anka. „Ale teraz… Teraz potrebujem tvoju pomoc.“
„Čo sa stalo?“
„Poď so mnou.“
Vzala ma za ruku, druhou rukou potiahla pani učiteľku Zoru a sebavedomo nás viedla za školu.
Nič nechápajúc, dospelí sme na seba pozreli a mlčky išli za dievčatkom. Nakoniec Anka priviedla nás k stromu a ukázala prstom hore:
„Tam hore je malé mačiatko. Vidíte? Oci, zlož ho, prosím ťa.“
„Anička, nechceš najprv povedať ocovi, ako si sa sem vlastne dostala? Kde som ti povedal, aby si čakala?“
„Keď som stála pri plote a čakala na teba, videla som, ako sa nejaký pes naháňa za tým mačiatkom a rozbehla som sa za nimi. Mačiatko sa zo strachu vyškriabalo na strom a pes naň štekal. No psa som odohnala… Ale mačiatko neviem dostať dolu.“
„Ty si sama odohnala veľkého psa?“ čudovala sa pani učiteľka Zora.
„Mhm,“ prikývla Anka. „Povedala som mu, že hneď príde môj oco, a ak neodíde samo, tak mu môj oco pomôže. A ono odišlo. A mačiatko tam stále sedí, chudáčik. Oci, zložíš ho? Koľko tu ešte budeme stáť a nič nerobiť? – nespokojne dupkala Anka nôžkou. – Veď sa bojí…“
Skepticky som pozrel na tenké konáre a uvedomil som si, že s mojimi deväťdesiatimi kilami tam nemám čo hľadať. Ináč je to s učiteľkou. Štíhla, krehká. Tá by určite mohla.
„Čo sa to na mňa tak pozeráte?“ čudovala sa pani učiteľka Zora. „Ja tam nejdem. Ani na konár nedočiahnem.“
„Ja vás podvihnem,“ usmial som sa.
„Ešte čo!“
„Prosím vás,“ vzala Anka učiteľku za ruku. „Pozrite, ako sa bojí. A čo ak spadne?“
Pani učiteľka Zora zdvihla hlavu.
Mačiatko znova žalostne mňauklo, akoby naozaj chápalo, že ide o neho.
„Dobre,“ povedala napokon. „Ale len ak ma budete,“ pozrela na mňa, „držať veľmi pevne a neupustíte ma.“
„Sľubujem, že všetko bude v poriadku,“ usmial som sa.
Pani učiteľka Zora si sadla na moje široké plecia, ja som ju hneď ľahko zdvihol a potom sa postavila oboma nohami na moje ramená a, držiac sa jednou rukou konára, druhou sa – za povzbudzujúcich výkrikov dcéry – snažila zo všetkých síl dosiahnuť na mačiatko.
„Ešte trochu…“ povzbudzoval som ju. „Už ho máte skoro.“
Mačiatko sa najprv vystrašene cúvlo, potom nabralo odvahu, opatrne vykročilo k nej a…
„Podarilo sa! Podarilo sa!“ radostne zatlieskala Anka. „Aká ste šikovná, pani učiteľka! Oci, drž ju pevne. Nepusť ju.“
Keď sa pani učiteľka Zora konečne ocitla na zemi, Anka hneď natiahla ruky k mačiatku a pritiahla si ho k sebe.
A ono hneď ticho priadlo.
„No, takže,“ usmial som sa. „Chvalabohu, všetci sme zdraví a v poriadku. Ale ako si ma vystrašila, dcérka, svojím záhadným zmiznutím.“
„Prepáč, oci. Nechcela som ťa strašiť. Len som ho nemohla nechať samého. Sám by nezliezol dolu.“
Pozrel som na Anku a len som pokrútil hlavou.
Práve pre toto dobré srdce som svoju dcéru miloval najviac na svete.
„Môžeme si ho vziať domov?“ spýtala sa Anka a ukázala pohľadom na mačiatko.
„Myslím, že po takomto zoznámení sa bude ťažko odmietať,“ uškrnul som sa.
„Tak sa oň postaraj, kým si vyzdvihnem učebnice. A dávaj pozor – nikde sa nestrat. Aby sme ťa s pani učiteľkou potom nemuseli hľadať.“
Učiteľka sa neudržala a rozosmiala sa.
„No hej… Predstavujem si, ako sa bude maminka čudovať, keď sa vrátite domov s týmto drobcom.“
„Ja nemám mamičku…“ povzdychla si Anka. „Ale veľmi by som chcela, aby som ju mala.“
„Prepáčte, nevedela som…“ vystrašene zatlieskala riasami učiteľka.
„To nič, všetko je v poriadku,“ usmial som sa. „Odišla od nás pred piatimi rokmi. Odcestovala do zahraničia. A viac som o nej nepočul. Teda – my s Ankou sme o nej viac nepočuli.“
Na pár sekúnd na zadnom dvore školy zavládlo ticho. Zora mlčky pozerala na nás – na veľkého, trocha nemotorného muža s dobrými očami a na malé dievčatko so sivým mačiatkom v náručí, a v hrudi jej v tej chvíli niečo silno zabolelo.
„Ale teraz budeme mať Miška,“ rozhodne povedala Anka a pohladila mačiatko.
„Už si vymyslela meno?“ začal som sa usmievať.
„Jasné. Veď sa dá žiť bez mena?“
*****
Potom som vždy chodil po Anku sám. Niekedy sme si s pani učiteľkou Zorou vymenili len pár viet, inokedy sa rozhovor pretiahol až do chvíle, kým školský dvor celkom nevyprázdnil. Rozprávali sme sa o Ankiných úspechoch, o smiešnych príhodách z triedy, o knihách, o filmoch, o domácich zvieratách a postupne sme si prestali všímať, že už dávno nehovoríme len o škole.
Raz som v chodbe počkal, kým sa všetky deti rozídu, a potom som rozhodne vošiel do triedy.
Pani učiteľka Zora sa najprv široko usmiala, a potom, keď si všimla v mojich rukách krásnu kyticu, začudovala sa.
„Toto je pre vás,“ povedal som chrapľavo a podával jej kvety. „A ešte… Chcel by som vás dnes pozvať na večeru. Teda – my s Ankou veľmi chceme, aby ste s nami navečerali. V trojici. Čo na to poviete, pani učiteľka?“
Učiteľka sa začervenala, cítila, ako jej zradne horia uši, ale… kvety si vzala.
Voňali jeseňou, domovom a – prečo nie – aj nádejou. „Dobre,“ jednoducho odpovedala. „Súhlasím.“
Presne tak odpovedala pani učiteľka Zora aj o rok neskôr, keď som ju požiadal o ruku.
Na matrike držala Anka pani učiteľku Zoru pevne za ruku a…
…ani za svet sa neprestávala usmievať. V tej chvíli sa cítila ako najšťastnejšie dievča na svete.
„A môžem… Môžem ťa teraz volať mamou?“
Mladej žene sa z očí vyronili slzy.
„Ak to sama chceš, tak samozrejme, môžeš. Pre mňa to bude to najcennejšie slovo.“
Anka ju pevne objala.
Vedľa stál ja a pozeral na ne s úsmevom na tvári.
Kto by si bol pomyslel, že z jediného okamihu sa náš život tak závratne zmení?
Ale zázraky sa predsa dejú.
A ten zázrak, milé chlpaté stvorenie, teraz leží na parapete v byte a netrpezlivo čaká, kým sa jeho rodina konečne vráti domov.
A toto je tá najdôležitejšia lekcia, ktorú som sa v ten deň naučil: niekedy stačí len malý skutok lásky, aby sa všetko obrátilo k lepšiemu, a že v tom zhone a strachu netreba zabúdať, že tie najkrajšie veci prichádzajú vtedy, keď ich najmenej čakáme, a že aj obyčajné mačiatko na strome môže byť začiatkom celkom novej, šťastnejšej rodiny.
