— Počúvaj, sused, ja som už dávno nevidel vášho kocúra na chodbe. Ako sa má? Je v poriadku?
Sused, keď počul o kocúrovi, hneď sa ožil a roztiahol do úsmevu:
— Hej, pred pár dňami niekde zmizol. A Bohu vďaka!
— Prečo Bohu vďaka? — Peter sa snažil opýtať tak, aby hlas znel neutrálne. Hoci vnútri to v ňom všetko vrelo.
*****
Posledné dva týždne si Peter všimol, že jeho susedia začali často vyhadzovať svojho domáceho kocúra na chodbu. Áno, jednoducho ho chytili za krk a vyhodili von.
Niekedy to urobil pán domácnosti. Inokedy pani.
A niekedy…
…ten nešťastný kocúr preletel priamo pred jeho nosom.
— Opatrnejšie! — okríkol Peter susedku. Tá však o tom ani nechcela počuť.
Namiesto toho, aby sa ospravedlnila za svoje správanie, žena na neho spoza obočia pozrela a zabuchla dvere.
Presnejšie – tresla nimi takou silou, že na chodbe zazvonili okná a v základoch domu sa určite objavila jedna či dve mikrotrhliny. Najprv Peter naivne predpokladal, že jeho čudní susedia len púšťajú kocúra na prechádzku alebo ho učia chodiť von sám.
Po čase však pochopil, že je to trest za nejaké previnenie.
Proste: urobil niečo zlé – šup ho na chodbu.
Občas vystrašený, občas veľmi smutný kocúr sedával celé hodiny na podeste štvrtého poschodia pri dverách potiahnutých hnedým koženkovým poťahom a čakal, kým mu odpustia a pustia ho späť.
A majitelia mu, samozrejme, odpustili. A zobrali ho domov, ale nestalo sa to hneď.
A ak začal mňaukať alebo škrabať na dvere, hneď od pani dostal metlou.
Peter videl na vlastné oči, ako sa to všetko deje.
Práve vtedy stúpal po schodoch (výťah v jeho vchode už pol roka nefungoval) a keď došiel na štvrté poschodie, všimol si už známeho kocúra. Chcel ho dokonca pozdraviť, ale…
…kocúr si ho v tej chvíli vôbec nevšímal.
Hlasno mňaukal a škrabal pazúrmi na dvere.
Kocúr sa očividne chcel dostať domov, a keďže ho tam nepúšťali, rozhodol sa takýmto jednoduchým spôsobom pripomenúť sa.
Z bytu bolo počuť kroky, potom sa dvere prudko otvorili a pani v ošúchanom župane bez slova z plnej sily tresla kocúra metlou a hneď dvere zavrela.
Stalo sa to tak rýchlo, že Peter ani nestihol nič povedať. A mal čo povedať…
…chcel tú ženu zahanbiť, že sa takto škaredo správa k svojmu miláčikovi.
— Čo, poriadne si schytal, kamarát? — spýtal sa Peter, keď pristúpil ku kocúrovi.
Kocúr na neho pozrel smutnými očami, ale v jeho pohľade bola aj vďačnosť – za to, že si ho aspoň niekto všíma.
Kocúra vyhadzovali na chodbu za každú maličkosť.
Raz Peter počul, ako susedka kričí na celý byt: „Ach ty jeden! Zase si zhodil vázu! Jozef, okamžite vyžeň toho kocúra. Bude vedieť, ako skákať po stoloch!“ – a o minútu sa dvere pootvorili a zvnútra sa ukázala chlpatá mužská ruka, ktorá pevne držala kocúra za krk.
Potom sa prsty roztvorili, kocúr spadol na podestu a dvere sa hneď zavreli. Kocúr vstal a sadol si tvárou k dverám – čakať, kým mu odpustia a pustia ho späť domov.
Peter len nesúhlasne pokrútil hlavou. Takéto výchovné metódy jednoducho nechápal.
Peter pohladil kocúra a šiel domov.
A kocúr zostal sedieť na jednom mieste s výrazom vesmírneho smútku na svojej fúzatej tvári.
Peter nebol príliš sentimentálny človek, ale táto scéna v ňom uviazla ako trieska.
„No veď ako sa dá takto zaobchádzať so živým tvorom?“ – rozmýšľal. Po čase, keď okolo neho prechádzal, vždy spomalil krok a kocúr, keď ho spoznal, začal ticho vrčať – privítavo a trochu úlisne.
Občas si k nemu Peter drepol, poškrabal ho za uchom a kocúr so zavretými očami nastavil hlavu pod prsty a potom sa mu vlhkým nosom otrel do dlane.
Kocúr bol teplý, živý a veľmi dôverčivý, a z toho bolo Petrovi na duši veľmi ťažko.
Jednoducho nechápal, prečo taký milý kocúr dostal takých bezcitných majiteľov. Načo si, preboha, zaobstarávali zviera, keď okrem seba nikoho nemilujú? „Zvláštni ľudia, naozaj.“
A raz, keď sa opäť stretol s kocúrom na chodbe, Peter sa pevne rozhodol: ak títo ľudia ešte raz vyhodia to zviera na chodbu, niečo urobí. Už stačilo týrať nešťastné zviera.
Nevedel, čo presne urobí, ale cítil, že sa musí vmiešať, inak sa to nikdy neskončí.
Deň, keď Petrovi definitívne praskli nervy, nastal v piatok, keď sa vracal domov obzvlášť nahnevaný.
V práci sa pohádať s kolegami, v doprave sa ľudia tlačili a šliapali mu na nohy, ešte aj vonku od rána mrholilo. Skrátka, jeho nálada bola na bode mrazu. Alebo možno aj pod ním.
Keď stúpal po schodoch, už z tretieho poschodia počul známe žalostné „mňááá“.
Kocúr ako vždy verne sedel pri svojich dverách, no domov ho nepúšťali.
A na chodbe, mimochodom, bolo celkom chladno. Nie je máj, ako sa hovorí. Peter zastal na podeste a zamyslene hľadel na kocúra, ktorý ho ako zvyčajne začal vítať vrčaním a išiel mu oproti.
A potom – bum!
A všetky problémy dnešného dňa sa mu v okamihu zdali úplnou maličkosťou. Toto boli problémy kocúra.
Aké? Obrovské! Správali sa k nemu ako k veci. Ako k nejakej hračke. Čo môže byť horšie?
Peter načúval tichu za koženkovými dverami. Nikomu na tom kocúrovi nezáležalo.
A veľmi chcel svojich susedov potrestať.
— Dosť bolo, — povedal Peter nahlas, sám prekvapený svojou odhodlanosťou. — Poď so mnou.
Zohol sa, zdvihol kocúra do náručia.
Ten okamžite začal hlasnejšie vrčať a trieť si hlavu o jeho premoknuté sako, zanechávajúc chlpáče.
A potom išli na siedme poschodie, kde býval Peter.
Zobral kocúra len na pár dní.
„Nech sa majitelia zľaknú, nech ho hľadajú, nech sa trápia. Pochopia, že sa to tak nedá robiť…“ – rozmýšľal Peter, keď vošiel do bytu. Kocúr sa uňho prekvapivo rýchlo udomácnil. Oňuchal kúty, vyskočil na gauč, zakrútil sa, vybral si miesto a stočil sa do klbka na deke, vďačne hľadiac na svojho záchrancu.
A kým kocúr oddychoval, Peter napriek mrholeniu a únave zbehol do najbližšieho zverimexu, kúpil kocúrovi tú najlepšiu mačaciu stravu, potreby na WC a ešte aj hračky – pre prípad, že by sa chlpatému nájomníkovi začalo nudiť, keď on nebude doma.
Na druhý deň, v sobotu, Peter niekoľkokrát pristúpil k vchodovým dverám, otvoril ich a vyzrel na chodbu.
A veľmi sa čudoval, že na chodbe bolo úplne ticho.
Nikto nechodil po poschodiach, nevolal kocúra menom (mimochodom, ako sa volal, Peter vôbec nevedel), nevyvesoval žiadne oznamy.
Vychádzalo z toho, že strateného kocúra nikto nehľadal. A to bolo čudné. Veľmi čudné…
Peter sa vracal do bytu, pozrel na kocúra a pokrčil plecami.
Ten medzitým lenivo zíval na gauči a ani nepomyslel na to, že by sa pýtal von.
— Počúvaj, možno sa chceš vrátiť na chodbu? — spýtal sa Peter v nedeľu a ukázal na dvere. — Nedržím ťa. Choď, ak treba.
Kocúr pozrel na dvere, preniesol pohľad na Petra a demonštratívne si začal lízať labku.
Potom vstal, prišiel a otrel sa mu o nohu.
Odpoveď bola jasnejšia ako akékoľvek slová. Peter zavrel dvere, uškrnul sa a zobral kocúra do náručia.
Vybrali sa do kuchyne na raňajky a potom do izby pozerať televízor. Veď je predsa voľný deň. Kocúr ležal na jeho kolenách a priadol ako malý traktor, a v byte bolo po dlhom čase naozaj útulne.
Potom prišiel pondelok. Kocúra nikto nehľadal.
A Peter sa rozhodol, že ho majiteľom zatiaľ nevráti.
Jediné, čo ho trápilo, bolo, že ho susedia môžu obviniť z krádeže.
V podstate ukradol cudzí majetok. Síce živý, síce s dobrými úmyslami a výlučne na výchovné účely, ale ukradol.
Peter si v hlave prehrával možné scenáre: susedia zavolajú políciu, obvinia ho z krádeže cudzieho majetku, bude sa musieť všetko vysvetľovať, ospravedlňovať. Jeho motívy nemusia pochopiť.
Táto myšlienka mu vŕtala v hlave a nedovolila mu sa poriadne uvoľniť. Preto bol celý deň v práci ako na ihlách a stále kontroloval telefón – či mu niekto nevolal. V ten deň však neprišiel ani jeden zmeškaný hovor.
A keď sa Peter večer vracal domov – uvidel suseda, ktorý išiel vyhadzovať smeti.
V čiernom vreci nebolo nič vidieť, ale podľa obrysov vnútri bolo niečo veľmi podobné mačacej debničke.
Mávnuc susedovi rukou, aby zastal, a keď prišiel bližšie, Peter akoby mimochodom spýtal:
— Počúvaj, sused, ja som už dávno nevidel vášho kocúra na chodbe. Ako sa má? Je v poriadku?
— Prečo Bohu vďaka? — Peter sa snažil opýtať tak, aby hlas znel neutrálne.
— No, žena ho chcela odviezť na chatu a tam nechať. Omrzel, vraj, chlpy všade, v noci kričí, vázy prevracia. A tam, vraj, bude chytať myši. Aspoň nejaký úžitok z neho. Lenže mne sa na chatu vôbec nechce. Jednak je ďaleko. A jednak ma žena aj tak donúti niečo robiť. A takto kocúr sám odišiel a nikam ísť nemusím. Ja som si včera na tú radosť dal aj dve litre piva. Veď sviatok.
— A kocúra vám vôbec nie je ľúto? Čo ak sa mu niečo stalo?
— No čo by mi bolo ľúto? Veď to nie je človek. Počúvaj, a prečo sa naňho pýtaš? — sused prižmúril oči s miernym podozrením a pozrel na Petra.
— Len tak, len som sa spýtal… — zamyslene odpovedal Peter, potom sa bez rozlúčky rýchlym krokom pobral k vchodu.
Vnútri v ňom všetko vrelo od rozhorčenia.
„Na chatu, teda… Koncom októbra. Priviezť a nechať tam kocúra na istú smrť. A ani kvapka ľútosti. Dokonca sú radi, že „sám odišiel“ a ušetril ich nutnosti ísť a zašpiniť si ruky.“
Na chvíľu si predstavil toho dobrého a dôverčivého kocúra, ako sedí na prahu prázdnej chatky (alebo rovno pod plotom) a čaká, kým sa pre neho vrátia.
Čaká rovnako verne a oddane, ako to robil pred dverami na chodbe. Pre jeho susedov bol kocúr vecou, ktorá raz poteší, raz zavadzia, a ak zavadzia príliš často, vynesie sa za prah.
Najprv na chodbu na pár hodín, potom na chatu navždy.
Keď Peter vystúpil na siedme poschodie a vošiel do bytu, a uvidel, že kocúr ho verne a oddane čaká pri dverách, na duši mu hneď oteplilo.
A zrazu si uvedomil, že urobil všetko správne…
Správne, že ukradol kocúra takým bezcitným ľuďom, ktorí ho chceli koncom jesene odviezť na chatu a tam nechať.
Peter sa usmial, zobral kocúra do náručia a vybrali sa do kuchyne pripraviť večeru.
A po večeri ležali na gauči a pozerali televízor.
Presnejšie – Peter pozeral, a kocúr bol len vedľa neho. Raz sa otočil na jeden bok, raz na druhý. Potom sa kocúr znova pohol, ale tentoraz sa prevrátil na chrbát a dôverčivo nastavil brucho – svoju najzraniteľnejšiu časť. Urobil to bez rozmýšľania. Pretože sa už nebál.
Pretože skutočný domov nie je len strecha nad hlavou a nie len miska s mačacou stravou.
Skutočný domov je miesto, kde si nemusíš zasluhovať právo byť.
A kde ťa milujú. Len tak. Za to, že si.
