— Rasto, polož ten kufor opatrne, mám tam luxusný krém, ak ho rozbiješ, nikdy to nesplatíš! – hlas mojej švagrinej prerezal ticho našej predsiene ako čepeľ, ktorá sa nebojí rany. Práve som strihala hodváb na šikmo – strih, čo neznáša nervozitu, lebo hodváb je ako sen, ktorý sa pri trhnutí rozpadne na kúsky. A nervozita práve buchla dverami a vhrnula sa do chodby s dvoma obrovskými kuframi.
Na prahu stála Miloslava. Tridsaťdeväť rokov, ani jeden deň oficiálneho zamestnania za posledných päť, večná rola „nepochopenej múzy“. Za ňou sa na nohách prešľapoval môj muž, usilovne skrývajúc oči.
– Božka, veď je to moja sestra, – zamrmlal Rasto vinne, chytajúc rukoväť kufra. – Má ťažké obdobie. Potrebuje sa niekde prečkať.
– Ja u vás trochu pobudnem, kým on nepríde prosiť o odpustenie, – ohlásila Miloslava, odhadzujúc topánky priamo do stredu chodby. – Rasto, niesť veci do spálne, tej s balkónom. Potrebujem čerstvý vzduch na meditácie.
Prešla do kuchyne, ani sa na mňa nepozrela. S miernym úškrnom som sledovala tú prehliadku absurdity. Ako krajčírka s dvadsaťročnou praxou viem dokonale: ak je látka zhnitá, nech ju zošívaš akokoľvek – po šve sa rozíde. Príbuzní môjho muža si často mýlili moju zdvorilosť s bezchrbtovosťou.
V kuchyni buchli dvierka chladničky.
– Božka! – ozvalo sa odtiaľ. – A prečo nemáte mandľové mlieko? Ja ho potrebujem na smoothie. A túto poličku uvoľním, tu budú stáť moje detox gély. Tvoju klobásu som zatiaľ vystavila na balkón, kazí mi auru.
Vošla som do kuchyne pokojne. Moja údená klobása skutočne osamotene ležala na parapete, akoby ju tam odložila ruka osudu.
– Miloslava, – povedala som ticho, vracajúc klobásu na jej právoplatné miesto. – Aura sa ti kazí z nudy. A poličku neuvoľníš, lebo na nej stoja moje potraviny, kúpené za moje peniaze. Mandľové mlieko predávajú v obchode za rohom.
Švagriná teatrálne pritlačila ruky k hrudi.
– Rasto! Počuješ, ako ma víta? Idem k vám s otvorenou dušou, zranená zradou muža, a tu ma vyháňajú kusom klobásy!
Rasto sa úzkostlivo vtisol medzi nás:
– Božka, no tak, nech si to presunie. Veď má ťažké chvíle.
– Ťažké chvíle má s kufrom, Rasto. Ale žiť u nás bude mať veľmi ľahké, – usmiala som sa tým najsvetlejším úsmevom. – Ak, samozrejme, prijme pravidlá nášho skromného penziónu.
Miloslava odfrkla, celým telom dávala najavo, že sa so mnou zhovára len z milosti.
Večer zavolala svokra. Marta vždy volala cez hlasitý odposluch, aby jej nastavený hlas dobrodinky znel dôraznejšie. Milovala byť štedrá a vznešená, ale prísne na cudzí účet.
– Boženka, dievča moje, – zaspieval telefón. – Ukáž ženskú múdrosť. Obklop Miloslavu starostlivosťou. Je to náš posvätný rodinný záväzok. Dievča si potrebuje obnoviť energiu, podávaj jej raňajky, nech sa vyspí. Ja by som ju zobrala, ale mne tlak z hluku skáče, ty to chápeš.
– Chápem, Marta, – odpovedala som mierumilovne. – Starajte sa o seba. Miloslava u nás nezmizne.
Na druhý deň ráno, v sobotu, som vstala skôr. Uvarila som syrovníky, zaliala dobrú kávu. Vôňa sa rozliala po byte a čoskoro do kuchyne, zabalená do môjho obľúbeného kašmírového plédu, priplávala Miloslava.
– Ó, raňajky! – natiahla sa k tanieru. – A prečo syrovníky bez kokosového kondenzovaného mlieka?
Mlčky som pred ňu postavila šálku čiernej kávy a prisunula list papiera, popísaný drobným rukopisom.
– Čo to je? – Miloslava s odporom zodvihla list dvoma prstami s dokonalou manikúrou.
– To, Miloslava, je rozpočet.
Švagriná nechápavo zatlieskala umelými riasami.
– Moderná žena si má vážiť svoje hranice a žiť v prúde, nie počítať centy! – spustila svoju obľúbenú melódiu. – Ja sa vôbec živím energiou kozmu, materiálno je nízka vibrácia, ktorá blokuje čakry!
– Tvoje čakry sa zablokovali, keď si pred štyrmi rokmi dala výpoveď v logistike, aby si „hľadala seba“, – pokojne som oponovala, usrkujúc kávu. – A energia kozmu, bohužiaľ, neplatí účty za elektrinu. Mimochodom, voda a elektrina sú u nás na meračoch.
– Si merkantilná, bezduchá krajčírka! Tebe ide len o handry! – zakričala Miloslava, pokrytá červenými fľakmi.
Prudko vstala zo stoličky, rozhorčene nafukujúc nozdry, ako čistokrvný mops, ktorému namiesto foie gras ponúkli suchár.
Ani som nemihla.
Do kuchyne, prilákaný hlukom, nazrel ospalý Rasto.
– Božka, čo to? Aký nájom? Veď prišla na návštevu!
– Hosť, Rasto, – otočila som sa k mužovi, – je človek, ktorý príde s koláčom, vypije čaj, pochváli gazdinú a odíde spať domov. Ale človek, ktorý pritiahne dva kufre zimných vecí v polovici mája, obsadí samostatnú izbu a žiada mandľové mlieko – to je podnájomník.
Miloslava nadýchla, pripravená na novú hystériu.
– Som rodina! Mám právo! Môj brat tu tiež býva!
– Býva, Miloslava, – pokojne som súhlasila. – Ale to nerobí z môjho bytu rodinný hotel. A teraz sa vráťme k rozpočtu. Bod prvý – nájom za izbu. Bod druhý – strava z mojich potravín. Bod tretí – voda a svetlo. A bod štvrtý – upratovanie po sebe. Ak nechceš platiť za upratovanie, tu je rozpis služieb: dnes umývaš záchod a sporák.
– Ako sa opovažuješ?! – zadýchala sa švagriná. – Rasto! Tvoja žena ma vyháňa!
Rasto prešiel pohľadom z mojej pokojnej tváre na červenú, skrivenú od zlosti sestru.
– Mila, – povedal muž neočakávane pevne. – Božka má pravdu. Neprišla si do hotela. Chceš u nás bývať – rešpektuj gazdinú a pravidlá domu.
To bola rana do chrbta, akú švagriná nečakala. Prikývla som mužovi a pridala kontrolný argument:
– A ak ty, Rasto, z ľútosti zaplatíš sestre pobyt z vlastného vrecka, odpočítame tú sumu z nášho rozpočtu na tvoje nové auto. Jednoduchá matematika.
Rasto, pre ktorého bolo nové auto snom posledných troch rokov, rozhodne prekrížil ruky na hrudi, celým telom dával najavo, že sponzorovať sestrine rozmary nemieni.
Ostanúc bez podpory brata, bezplatného penziónu a slúžky v mojej osobe, Miloslava nervózne schmatla telefón a vytočila matku.
– Mama! Oni sa mi vysmievajú! Nútia ma umývať záchody! Idem k tebe!
Z reproduktora sa ozvalo uponáhľané kvokotanie Marty:
– Jaj, Miloslava, dcérka, no veď u mňa sa začala rekonštrukcia na chodbe! Smrdí farbou, bude alergia! Ty už vydrž u Boženky, buď rozumná! – a spojenie sa rýchlo prerušilo.
Miloslava stála uprostred kuchyne, zvierajúc vychladnutý telefón. Pátos sa vyfúkol, odhalil prostú, nepeknú pravdu: dospelá žena, zvyknutá jazdiť na cudzom krku, zrazu zistila, že krk je namydlený.
O štyridsať minút sa kufre zlostne búchajúc kolieskami vykotúľali na chodbu. A Miloslava, ako sa večer ukázalo, si predsa len našla bývanie. U kamarátky. Pravdaže, už bez mandľového mlieka, osobného plédu a bezplatnej slúžky. Ako v sne, kde sa všetky veci samy od seba rozutekajú, keď prestaneš veriť, že majú právo tam stáť.
