Počuj, sused, ja som už dlho nevidel vášho kocúra vo vchode. Ako sa má? Je živý a zdravý?
Sused, keď počul o kocúrovi, ožil a rozplýval sa v úsmeve:
— Však sa niekde stratil pred pár dňami. A chvála Bohu!
— Prečo chvála Bohu? — Milan sa snažil opýtať tak, aby hlas znel pokojne. Hoci vnútri to v ňom vrelo.
*****
Posledné dva týždne Milan zbadal, že jeho susedia často vyhadzujú svojho domáceho kocúra na chodbu. Áno, jednoducho ho chytia za krk a vyhodia.
Niekedy to robí pán kocúra. Inokedy pani.
A občas…
…ten nešťastný kocúr preletel Milanovi priamo pred nosom.
— Dávajte pozor! — napomenul Milan susedu. Tá však nechcela ani počúvať.
Namiesto ospravedlnenia za svoje správanie na neho škaredo pozrel a zavrela dvere.
Presnejšie — tresla nimi tak silno, že na chodbe zadrngotali okná a v základoch domu sa určite objavila jedna či dve mikrotrhliny. Najprv Milan naivne veril, že jeho čudácki susedia len púšťajú kocúra na prechádzku alebo ho učia chodiť von samého.
No po čase zistil, že je to trest za nejaké prehrešky.
Takže: niečo vyparatil — šup na chodbu.
Občas vystrašený, občas veľmi smutný kocúr sedával hodiny na podeste štvrtého poschodia pri dverách potiahnutých hnedou koženkou a čakal, kedy mu odpustia a pustia ho späť.
A majitelia mu, samozrejme, odpustili. A vzali ho domov, ale nestalo sa to hneď.
A keď začal mňaukať alebo škriabať na dvere, hneď dostal metlou od gazdinej.
Milan to videl na vlastné oči.
Práve vtedy stúpal po schodoch (výťah v jeho vchode nefunguje už pol roka) a keď došiel na štvrté poschodie, všimol si už známeho kocúra. Chcel ho aj pozdraviť, ale…
…kocúr si Milana vtedy vôbec nevšímal.
Hlasno mňaukal a škriabal pazúrmi na dvere.
Kocúr sa zjavne chcel dostať domov, a keďže ho nepúšťali, rozhodol sa takýmto jednoduchým spôsobom pripomenúť.
V byte sa ozvali kroky, potom sa dvere prudko otvorili a gazdiná v ošumelom župane bez slova z celej sily tresla kocúra metlou a hneď dvere zabuchla.
Stalo sa to tak rýchlo, že Milan nestihol ani slovo povedať. A mal čo povedať…
…chcel tú ženu zahanbiť, že sa tak nepekne správa k svojmu miláčikovi.
— Čo, ťažko ti dalo, kamarát? — spýtal sa Milan, keď pristúpil ku kocúrovi.
Kocúr na Milana pozrel smutnými očami, no v jeho pohľade bola aj vďaka – že si ho aspoň niekto všíma.
Kocúra vyhadzovali na chodbu za každú maličkosť.
Raz Milan počul, ako suseda kričí na celý byt: „Ach ty jeden! Zase si zhodil vázu! Jožko, vyžeň kocúra hneď. Bude vedieť, ako po stoloch skákať!“ – a o minútu sa dvere pootvorili a spoza nich vyšla chlpatá mužská ruka, ktorá pevne držala kocúra za krk.
Potom prsty povolili, kocúr spadol na podestu a dvere sa hneď zavreli. Kocúr vstal a sadol si tvárou k dverám – čakať, kedy mu odpustia a pustia ho naspäť domov.
A Milan len nesúhlasne pokrútil hlavou. Tieto výchovné metódy nechápal.
Milan pohladil kocúra a šiel domov.
A kocúr ďalej sedel na jednom mieste s výrazom vesmírneho smútku na svojej fúzatej tvári.
Milan nebol príliš sentimentálny, ale tento obraz sa mu vryl pod kožu ako trieska.
„No ako sa dá takto správať k živej bytosti?“ – rozmýšľal. Po čase, keď okolo neho Milan prechádzal, vždy spomalil, a kocúr, keď ho spoznal, začal ticho pradúť – privítane a trochu úlisne.
Občas si k nemu Milan drepol, poškrabal ho za uchom, a ten so zavretými očami nastavil hlavu pod prsty a potom sa vlhkým nosom otrel o jeho dlaň.
Kocúr bol teplý, živý a veľmi dôverčivý, a z toho bolo Milanovi na duši veľmi ťažko.
Nechápal, za čo taký milý kocúr dostal takých bezcitných pánov. Načo si vôbec brali zviera, keď okrem seba nikoho nemilujú? „Čudní ľudia, naozaj.“
A jedného dňa, keď sa opäť stretol s kocúrom na chodbe, sa Milan pevne rozhodol: ak títo ľudia ešte raz vyhodia zvieratko na chodbu, niečo urobí. Basta už trápiť nešťastné zviera.
Nevedel, čo presne, ale cítil, že sa musí vmiešať, inak to nikdy neskončí.
Deň, keď Milanova trpezlivosť definitívne praskla, nastal v piatok, keď sa vracal domov obzvlášť nahnevaný.
V práci sa pohádal s kolegami, v doprave sa ľudia tlačili a stúpali mu na nohy, ešte aj vonku od rána hustil malý protivný dážď. Skrátka, nálada bola na bode mrazu. Možno ešte nižšie.
Keď stúpal po schodoch, už z tretieho poschodia počul známe žalostné „mňáááu“.
Kocúr ako vždy verne sedel pri svojich dverách, no domov ho nepúšťali.
A na chodbe bolo, mimochodom, dosť chladno. Nie je máj, vonku je už jeseň, ako sa hovorí. Milan zastal na podeste a zamyslene hľadel na kocúra, ktorý ho ako obvykle spoznal, zapradol a šiel mu v ústrety.
A potom – bác!
A všetky dnešné problémy sa Milanovi v okamihu zdali ako úplná maličkosť. Tu má problémy kocúr.
Aké? Obrovské! Zaobchádza sa s ním ako s vecou. Ako s nejakou hračkou. Čo môže byť horšie?
Milan počúval ticho za koženkovými dverami. Nikomu na tomto kocúrovi nezáležalo.
A veľmi chcel susedov potrestať.
— Dosť, koniec, — povedal Milan nahlas, sám prekvapený svojou rozhodnosťou. — Poď so mnou.
Zohol sa, zdvihol kocúra do náručia.
Ten okamžite začal hlasnejšie pradúť a trieť si hlavu o jeho mokré sako, zanechávajúc chlpaté fľaky.
A potom šli na siedme poschodie, kde býval Milan.
Vzal si kocúra len na pár dní.
„Nech sa majitelia naľakajú, nech ho hľadajú, nech sa trápia. Pochopia, že sa to tak nesmie robiť…“ – rozmýšľal Milan, keď vošiel do bytu. U neho doma sa kocúr prekvapivo rýchlo zabýval. Oňuchal kúty, vyskočil na gauč, pokrútil sa, vybral si miesto a stočil sa do klbka na deke, vďačne hľadiac na svojho záchrancu.
A kým kocúr oddychoval, Milan, napriek protivnému dažďu a únave, zbehol do najbližšej zverimexu, kúpil kocúrovi ten najlepší krmivo, „toaletné potreby“ a ešte hračky – pre prípad, že by sa chlpáč nudil, keď nebude doma.
Na druhý deň, v sobotu, Milan niekoľkokrát pristúpil k vchodovým dverám, otvoril ich a vyzrel na chodbu.
A veľmi sa čudoval, že na chodbe bolo úplne ticho.
Nikto nechodil po poschodiach, nevolal kocúra menom (mimochodom, ako sa volal, Milan dodnes nevedel), nelepil žiadne oznamy.
Všetko nasvedčovalo tomu, že nikto nehľadá strateného kocúra. A to bolo divné. Veľmi divné…
Milan sa vrátil do bytu, pozrel na kocúra a pokrčil plecami.
A ten sa medzitým lenivo preťahoval na gauči a ani nepomyslel na to, že by sa pýtal von.
— Počúvaj, možno sa chceš vrátiť na chodbu? — spýtal sa Milan v nedeľu a ukázal na dvere. — Nedržím ťa. Choď, ak treba.
Kocúr pozrel na dvere, preniesol pohľad na Milana a demonštratívne si začal lízať labku.
Potom vstal, pristúpil a otrel sa mu o nohu.
Odpoveď bola jasnejšia než slová. Milan zavrel dvere, uškrnul sa a vzal kocúra do náručia.
Išli do kuchyne na raňajky a potom do izby pozerať telku. Veď je víkend. Kocúr ležal Milanovi na kolenách a pradúchal ako malý traktor, a v byte bolo prvýkrát po dlhom čase skutočne príjemne.
Potom prišiel pondelok. Kocúra nikto nehľadal.
A Milan sa rozhodol, že ho majiteľom zatiaľ nevráti.
Jediné, čo mu nedalo spať, bolo, že ho susedia môžu obviniť z krádeže.
Fakticky ukradol cudzie vlastníctvo. Hoci živé, hoci s dobrým úmyslom a výlučne na výchovné účely, ale ukradol.
Milan v duchu prehrával možné scenáre: susedia zavolajú políciu, obvinia ho z krádeže cudzieho majetku, bude musieť všetko vysvetľovať, ospravedlňovať sa. Jeho pohnútky nemusia pochopiť.
Táto myšlienka mu vŕtala v hlave a nedovolila mu uvoľniť sa až do konca. Celý deň v práci bol preto ako na ihlách a neustále kontroloval telefón – nevolali mu. Ale v ten deň neprišiel ani jeden zmeškaný hovor.
A keď sa Milan večer vracal domov – uvidel suseda, ktorý išiel vyhadzovať smeti.
V čiernom vreci nebolo nič vidieť, ale podľa obrysu vnútri bolo niečo veľmi podobné mačacej toalete.
Mávnuc susedovi rukou, aby zastal, a keď sa priblížil, Milan akoby náhodou spýtal:
— Počuj, sused, ja som už dlho nevidel vášho kocúra vo vchode. Ako sa má? Je živý a zdravý?
— Stratil sa niekde pred pár dňami. A chvála Bohu!
— Prečo chvála Bohu? — Milan sa snažil opýtať tak, aby hlas znel pokojne.
— No, žena ho chcela odviezť na chatu a tam nechať. Omrzel ju, vraj všade srsť, v noci kričí, vázy prevracia. A tam bude aspoň chytať myši. Nejaký úžitok. Mne sa na chatu vôbec nechce. Po prvé, ďaleko. Po druhé, aj tak by ma žena donútila niečo robiť. A takto kocúr sám odišiel a nemusím nikam ísť. Ja som si kvôli tomu včera dal aj dva litre piva. Sviatok predsa.
— A kocúra vám vôbec nie je ľúto? Čo ak sa mu niečo stalo?
— Čo by mi bolo ľúto? To predsa nie je človek. Počúvaj, a načo sa naňho pýtaš? — sused prižmúril oči s miernym podozrením a pozrel na Milana.
— Len tak, len som sa spýtal… — zamyslene odpovedal Milan, potom sa nerozlúčil a rýchlym krokom zamieril k vchodu.
Vnútri v ňom všetko vrelo od rozhorčenia.
„Na chatu, teda… Koncom októbra. Odviezť a nechať tam kocúra na istú smrť. A ani kvapka ľútosti. Dokonca sa tešia, že „sám odišiel“ a ušetril ich nutnosti ísť a zašpiniť si ruky.“
Na chvíľu si predstavil toho dobrého a dôverčivého kocúra, ako sedí na prahu prázdnej chaty (alebo rovno pod plotom) a čaká, kedy sa pre neho vrátia.
Čaká tak verne a oddane, ako to robil pod dverami na chodbe. Pre jeho susedov bol kocúr vec, ktorá raz teší, raz prekáža, a ak prekáža príliš často, vynesú ju za prah.
Najprv na chodbu na pár hodín, potom na chatu navždy.
Keď Milan vystúpil na siedme poschodie a vošiel do bytu, a uvidel, že kocúr ho verne a oddane čaká pri dverách, na duši mu hneď oteplilo.
A ešte si zrazu uvedomil, že urobil všetko správne…
Správne, že ukradol kocúra takým bezcitným ľuďom, ktorí sa ho chystali na konci jesene odviezť na chatu a tam nechať.
Milan sa usmial, vzal kocúra do náručia a išli do kuchyne pripraviť večeru.
A po večeri – ležali na gauči a pozerali telku.
Presnejšie – Milan pozeral, kocúr bol jednoducho vedľa. Raz sa otočil na jeden bok, raz na druhý. Tu sa kocúr znova pohol, ale tentoraz sa prevrátil na chrbát a dôverčivo nastavil brucho – svoju najzraniteľnejšiu časť. Urobil to bez rozmýšľania. Pretože sa už nebál.
Pretože skutočný domov nie je len strecha nad hlavou a nie len miska s krmivom.
Skutočný domov je miesto, kde si nemusíš zaslúžiť právo byť.
A kde ťa milujú. Len tak. Za to, že si.
