Celý život som túžil po synovi. Dokonca som mu vybral meno – Tomáš. Ale osud to zariadil inak a v rodine nám vyrástli tri dcéry…
Moja manželka Eva nestrácala optimizmus.
„Ale pozri sa, aké máme krásavice!“ opakovala mi.
S úsmevom som prikyvoval. Samozrejme, svoje bystré dievčatá som nesmierne miloval. Občas som však pocítil ľahké štípnutie závisti, keď som videl suseda, ako kope loptu so svojimi chlapcami.
„No tak, Peter! Tvoja Ľubica chodí na karate. Dobre sa bije, lepšie ako nejaký chalan,“ hovorieval mi kamarát Janko.
Smial som sa. Ľubica mala desať rokov a bola naozaj bojovné dievča. Jej sestry – sedemročné dvojičky Zuzana a Katarína – tiež neboli žiadne neviemky.
Napriek tomu ma túžba po synovi neopúšťala…
Aj moje dcéry mali sen – domáce zvieratko.
„Ale nie. Nevydržím doma večne štekajúce stvorenie,“ odbíjal som prosby dievčat, aby sme si zadovážili psa.
„Mačka vám zničí všetky tapety. Škrečky smrdia. Papagáj je príliš hlučný,“ zamietal som všetky ich ďalšie nápady.
Dievčatá sa mračili a dokonca sa hnevali.
„Veď u Hanky a Lenky doma žijú dva psy! A nič sa nedeje!“ ticho sa rozhorčovala Ľubica, ale otec bol neoblomný.
„Niečo vymyslíme,“ utešovala všetkých Zuzana, ktorá sa nikdy nevzdávala.
Blížili sa moje narodeniny. Dievčatá sedeli v Ľubicinej izbe a dohadovali sa, čo mi darujú.
„Termosku na kávu? Súpravu na holenie?“
„Ale nie! To je príliš obyčajné!“
„Tak radšej vymysli sama, keď si taká múdra! My nakreslíme pohľadnicu! Do sviatku zostali dva dni!“
„To je ako v škôlke! Darček musí byť nečakaný a nezabudnuteľný! To hovorí mama.“
Diskusia trvala už pol hodiny a hrozila, že prerastie do bitky, keď zrazu zazvonil telefón:
„Ľubka, vyniesli ste smeti?“ spýtala sa mama.
„Jasné… samozrejme. Všetko sme vyniesli. Už ideš domov?“ klamala Ľubica bez mihnutia oka. Keď sa uistila, že mama nebude skoro, rýchlo sa začala chystať.
„Ideme s tebou!“ pridali sa dvojičky.
„Čo my, s jedným smetným vrecom pôjdeme všetky tri?“ zamračila sa Ľubica.
O pár minút však celá partia vyšla z domu.
„Počujete? Tam pri kontajneroch,“ ticho povedala Katarína.
Dievčatá stíchli a prikývli. Keď prišli bližšie, zistili, že z popolníc sa ozýva žalostné mňaukanie.
„Nepchali tam predsa mačku?“ neisto podotkla Ľubica.
Zuzana len pokrčila plecami a začala energicky vyhadzovať vrecia, ktoré vypĺňali kontajner.
Sestry sa s grimasami dali do práce. Akoby mačka počula, že záchrana je blízko, vydala zúfalý výkrik.
„Dúfam, že na nás odtiaľ nevyskočí. A prečo ešte nevyliezla? Uviazla?“ stonala Ľubica, nahnutá cez okraj kontajnera.
Z druhej strany sa činili Zuzana a Katarína.
O pár minút prišla odpoveď:
„Dospelí sa úplne zbláznili. To museli vymyslieť – zabaliť mačku do smetného vreca a vyhodiť!“ rozhorčovala sa Ľubica, rozväzujúc šuštiace igelitky, v ktorej sedela vystrašená ryšavá mačka.
„Aká je krásna a maznavá! Ako mohli takú chudinku vyhodiť?“ vzdychla Katarína.
Mačka sa okamžite prisala k dievčaťu na ruky a pritúlila sa, trasúc sa strachom.
„Čo to tu vyvádzate, vy malé banditky? Všetky smeti ste vytiahli na chodník! No ja sa vám sťažujem rodičom! To ste si vymysleli zábavu, kým otec a mama nie sú doma!“ rozkričala sa na celý dvor starka Mária.
Dohadovať sa s hrozivou ženou bolo zbytočné. Rýchlo sa blížila k dievčatám, napriek svojmu pokročilému veku.
„Bežíme!“ zavelila Ľubica.
A sestry sa rozbehli k vchodu. Za nimi sa ozývali zlostné výkriky starkej Márie.
„Uf, snáď máme pokoj,“ vydýchla Zuzana, zamykajúc dvere.
„Ešte sa bude sťažovať. Uvidíte. Pamätáte, ako sme rozbili okno na chodbe? Hneď tam bola a oteckovi to večer nahlásila,“ uškrnula sa Ľubica, spomínajúc na ich kúsky.
Medzitým som sa vracal domov z práce. Mal som výbornú náladu. Čakali ma víkend a narodeniny. Odmalička som mal rád tento sviatok a tešil som sa, že ho strávim s rodinou.
Zrazu sa pri mne zjavila Rómka:
„Čaká ťa nečakaný darček, zlatíčko! Budeš rád, budeš sa smiať!“ rýchlo povedala, dotkla sa mojej ruky a hneď odkráčala.
„Čudné veštice chodia po meste. Kedysi pýtali len drobné,“ uškrnul som sa sám pre seba a, nepripisujúc jej slovám žiadnu váhu, ponáhľal som sa domov…
Doma medzitým prebiehala búrlivá diskusia:
„A čo bude darovať mama? Zistili ste?“ spýtala sa Ľubica sestier, tie však len pokrčili plecami.
„Spýtala som sa, ale mama povedala, že je to prekvapenie. Všetci sa dozvieme, keď príde čas,“ odpovedala Zuzana.
A to bolo čudné. Veď mama sa na oteckove narodeniny vždy chystala s nimi.
„Videla som, ako do darčekovej obálky niečo vkladala. Možno lístky do kúpeľov? Pamätáte, ako snívali o spoločnej dovolenke?“ zamyslene povedala Katarína.
„Možno. Ale naše prekvapenie bude tiež skvelé. A zapamätá si ho navždy a bude to pre neho úplné prekvapenie,“ zachichotala sa Ľubica.
„Hlavne, aby ho nenašiel skôr, ako má,“ priložila si prst na pery Zuzana.
Vtom zazvonil zvonček a dievčatá sa rozbehli otvoriť. Na prahu stáli rodičia.
„Dnes ste akési príliš tiché. No tak, hneď sa priznajte, čo ste zasa vyviedli,“ povedala Eva, pozorne si prezerajúc dcéry.
Sestry ju však uistili, že je všetko v poriadku.
„Dokonca sme vyniesli smeti!“ hlásila Ľubica.
„To je dobre. A prečo je v kúpeľni taká mokrina?“ spýtala sa matka, blížiac sa k umývadlu.
Dievčatá si vymenili pohľady.
„Prepáč, mamička, chcela som si vyprať tričko. Trochu som ho zašpinila,“ sklopila oči Katarína.
„Ani deň bez príhody!“ zasmial som sa. Mal som skvelú náladu.
Dievčatá sa rýchlo rozišli do izieb a bez zbytočného dohadovania išli spať.
„Rastie nám partia… Pozri, aké sú dnes poslušné. Zrejme mi chystajú prekvapenie,“ usmial som sa, bozkávajúc manželku.
„Skôr to vyzerá ako ticho pred búrkou,“ pochybovačne podotkla Eva. Svoje dcéry poznala príliš dobre…
Už sme spali, keď sa z Ľubicinej izby ozval nejaký hluk.
„Zdalo sa mi, že som počul mňaukať,“ zašepkal som polospiac.
Keď sme vošli do detskej izby, Ľubica sedela so Zuzanou:
„Mal som zlý sen, ale už je v poriadku. Môžem spať s Ľubicou, dobre?“ ticho povedala Zuzana.
„Samozrejme, milá. Naozaj nepotrebuješ pomoc?“ uistila sa Eva.
Sestry prikývli a zvyšok noci prebehol pokojne…
V predvečer mojich narodenín som spal zle. Zdali sa mi nočné mory o ryšavej Rómke. Mňaukala a pozerala na mňa žiarivo zelenými očami.
Konečne som otvoril oči a strhol som sa. Priamo na mojej hrudi sedela ryšavá obluda a vŕtala sa mi do očí!
„Mňau,“ privítala ma príšera.
„Ááá,“ vyhŕklo zo mňa.
Eva okamžite vyskočila a snažila sa pochopiť, čo sa deje.
„Čo? Čo je to?“ konečne som, zasekávajúc sa, prehovoril, zatiaľ čo som sa pozeral na ryšavú mačku, ktorá sa už pokúšala usadiť mi pri nohách.
Eva nechápavo žmurkala.
„Och, otecko! Už si videl naše prekvapenie!“ snažiac sa hovoriť čo najveselšie, vošla do izby Ľubica.
Za ňou sa priplietli dvojičky:
„Všetko najlepšie k narodeninám, otecko! Rozhodli sme sa ti dať nezabudnuteľný darček. Zoznám sa s Mrmlom. Je veľmi dobrý, pokojný a vychovaný kocúr.
Mimochodom, už druhý deň žije u nás a vy ste si to ani nevšimli. Všetky gauče sú celé a aj tapety,“ preberali sa Zuzana a Katarína.
Eva sa zasmiala, keď videla, ako lapiem dych.
„Hlavne sa neboj, otecko. Mama ti teraz daruje pobyt v kúpeľoch a vy si skvele oddýchnete ďaleko od nás. My sa tu postaráme samy,“ vyhŕkla Ľubica.
„Aké kúpele? Počkajte, dievčatá,“ prekvapene sa na ne pozrela Eva.
„Ale veď tvoj darček v obálke nie je výlet na dovolenku? Sama som to videla,“ prišla sestre na pomoc Katarína.
Eva nervózne zasmiala.
„Zdá sa, že v tomto dome sa nedá nič utajiť,“ povedala napokon.
„Ale čo mám teraz robiť s touto šelmou?“ neisto som sa spýtal, pozorujúc, ako kocúr ticho mrnčí pri mojich nohách.
„Vieš, otecko, stalo sa to náhodou. Vyšli sme na dvor a našli sme mačku v taške… v smetnom koši. A potom sa objavila starka Mária. Tak kričala. No, sám vieš, aká vie byť…“ začala Ľubica.
„Zľakli sme sa a bežali sme, čo nám sily stačili, domov,“ autoritatívne dodala Zuzana.
„Všetko sa akosi stalo samo a mačka skončila u nás doma. Ale nevyhadzovať ju predsa znovu do smetí? Dokonca sme ju umyli a dali do poriadku. Je veľmi pokojná a trpezlivá,“ so slzami v očiach povedala Katarína.
Povzdychol som si. V hlave mi akosi vytanuli slová Rómky o nečakanom darčeku.
„No… Darček bol teda naozaj vydarený,“ ticho som povedal, obzerajúc si celú čestnú spoločnosť.
„Milý, možno majú dievčatá pravdu. Toho kocúra je naozaj ľúto. Koľko si musel prežiť. A na pohľad je veľmi pokojný a maznavý,“ prišla dcéram na pomoc matka.
Povzdychol som si, premýšľajúc o vzniknutej situácii.
„Bude nám chytať myši! Som si istá!“ vyložila železný argument Zuzana.
„Ale my sme nikdy myši nemali,“ smutne som sa obzeral.
„Môže sa stať čokoľvek, nedávno som počula nejaké šušťanie za stenou,“ podporila sestru Katarína.
„Dobre, banditky. Ešte uvidíme, ako sa budete správať ďalej. A, samozrejme, aj na správanie Mrmla sa pozrieme,“ zasmial som sa.
„A prečo Mrmlo?“ rozhodla sa spýtať Eva.
„Keby ste počuli, ako vtipne mrnčí, keď ho hladkáte po brušku,“ usmiali sa dievčatá.
„A predsa, čo bol ten darček v obálke?“ rozhodla sa spýtať Katarína.
Eva sa mierne zapýrila. Potom priniesla manželovi malú škatuľku, v ktorej ležala obálka.
„To nie je možné!“ vzrušene povedal muž, prezierajúc obsah obálky.
Nedokázal zadržať slzy…
*****
„Samozrejme, braček je úžasný. Ale, myslím, že náš Mrmlo na otecka tiež urobil nezabudnuteľný dojem,“ šepkala večer Katarína sestre, ležiac v posteli.
„Náš Mrmlo je naozajstný zradca. Dva dni spal s nami, a dnes sa presťahoval k rodičom,“ zamračila sa Zuzana.
„Ale no. Je to predsa oteckova mačka,“ zachichotala sa Katarína.
Ležal som šťastný v posteli a načúval mrnčaniu Mrmla.
„Aký upokojujúci zvuk. A prečo sme si neskôr nezaobstarali mačku? Nechápem,“ zašepkal som, objímajúc manželku.
„Užívaj si ticho a pokoj, čoskoro bude v tomto dome málo spánku,“ zasmiala sa Eva.
„Vieš, ani sa mi neverí, že budeme mať syna! Ďakujem, milá, to je ten najlepší darček!“ usmial som sa, povedal som a zažmúril som oči od šťastia.
