**Adaptovaný príbeh pre slovenskú kultúru:**
Zuzana Kováčová ho uvidela o pol ôsmej ráno.
Gregor stál pri výťahu a držal mačka. Pritískal si ho k hrudi oboma rukami. Mačka bola sivá, na jednom boku ošúchaná, a smrdela z nej pivnica tak, že Zuzana odstúpila o krok dozadu.
– Bože, – povedala. – Čo to zas je.
Gregor neodpovedal. Vôbec sa so susedmi nebavil. Stlačil tlačidlo výťahu a pozeral na displej.
– Kde si ho vyhrabal, – neopýtala sa, ale konštatovala. – Veď je celý špinavý. Ty si ho nesieš domov?
– Hľadal som ho päť mesiacov.
Výťav sa otvoril. Gregor vošiel. Stlačil štvrté.
Zuzana zostala stáť vo vchode a pozerala, ako sa dvere zatvárajú. Ale Gregor mal veľmi radostnú tvár. Nespúšťal z mačka oči a občas mu opravoval labky, keď sa ten pohol.
Potom hovorila susedke z piateho, že vyzeral čudne.
Prečo – to zistila neskôr.
Letáky sa objavili v septembri. Malé, vytlačené na obyčajnom papieri, s fotkou. Na fotke bol mačko. Sivý, pruhovaný, fúzy na jednej strane kratšie ako na druhej. Pod fotkou bolo krátko napísané „Stratený“ a telefónne číslo.
Gregor ich lepil sám. Skoro ráno, pred robotou, vychádzal s rolkou lepiacej pásky a stohom papierikov. Obchádzal stĺpy, nástenky, steny pri obchode. Prsty mu mrznú, páska na chlade zle držala, musel dlhšie pritláčať.
Muro sa stratil koncom augusta. Jednoducho neprišiel večer domov. Okienko v kuchyni bolo otvorené.
Doma pri radiátore stála miska. Gregor ju neodpratal.
Zvony boli prvé dva týždne.
Ľudia hlásili sivých mačiek. Pruhovaných mačiek. Jednu ryšavú, ktorú tiež ponúkli. Gregor išiel na každý zvon. Pozrel, pokrútil hlavou, poďakoval. Išiel späť.
V treťom týždni zavolala žena z Mlynskej ulice, že videla podobného pri garážach. Gregor išiel večer po robote, už v tme. Chodil medzi garážami s baterkou na mobile, svietil pod dvere, volal. Nevyšiel nikto. Len cudzí čierny mačko naňho pozrel spod brány a odišiel naspäť do tmy.
V októbri si zaviedol notes.
Zapisoval si adresy, kam chodil. Mená ľudí, čo volali. Dátumy. Občas krátke poznámky – „sivý, ale mladší“, „nesprávna farba“, „majiteľ sa našiel“. Stránok bolo viac. Gregor notes listoval občas večer, nečítal, len listoval.
Kolega v robote, Viktor, sa raz spýtal, čo je s ním.
– Nič, – povedal Gregor.
– No práve, – povedal Viktor a viac sa nepýtal.
November bol vlhký, stmievalo sa skoro.
Gregor rozšíril zóny hľadania. Chodil po dvoroch o ulicu ďalej, o dve. Vchádzal do cudzích vchodov, pozeral na parapety, pod schody. Občas sa pýtal ľudí na dvore. Väčšina krútila hlavou, nezastavovali sa. Jedna starká pri treťom vchode povedala, že videla podobného pri trafostanici v septembri, ale presne si nepamätá.
Gregor poďakoval. Došiel k trafostanici. Postál. Nikto, samozrejme.
Zuzana ho raz chytila vo vchode a povedala, že už stačí, päť mesiacov ubehlo, mal by si zobrať iného. Nehovorila to zo zlého.
– Iného netreba, – povedal Gregor.
– No a škoda, – povedala.
On prikývol a šiel k schodom. Zuzana sa za ním dívala a myslela si, že takí ľudia sa úplne zničia kvôli nejakým mačkám.
V decembri zvony takmer prestali.
Letáky nasiakli, zožltli, miestami sa odlepili. Gregor ich prelepoval. Tlačil nové, ráno vychádzal s rolkou pásky. Naučil sa držať rolku pod pazuchou a odvíjať jednou rukou, zatiaľ čo druhou pritláčal papierik.
Na tretí deň januára počul zvuk.
Tichý. Ledva-ledva. Niekde za dverami pivnice, tej pod prvým vchodom. Gregor zastal. Započúval sa. Zvuk sa nezopakoval.
Postál minútu. Potom išiel po kľúč k správcovi.
Správca, Jožko, dlho hľadal kľúč, našiel nesprávny, potom našiel ten. Spýtal sa, čo Gregor v pivnici stratil. Gregor povedal. Jožko sa naňho pozrel, ako sa pozerajú na človeka, ktorému je lepšie neodporovať, a kľúč dal.
Dvere sa otvorili s námahou, zaváňalo vlhkým betónom, starým drevom a ešte niečím. Gregor zapol baterku a vkročil dnu.
Pivnica bola dlhá a nízka.
Gregor išiel pomaly, svietil pod rúry, za staré debny, pozdĺž steny. Lúč baterky vytrhával to hrdzavý bicykel bez kolesa, to kopu dosák, to niekoho opustenú skladačku s prepadnutým bokom. Páchlo vlhkosťou a vápnom. Niekde kvapkalo, zriedka a rovnomerne, ako hodiny.
– Muro, – povedal Gregor.
Ticho povedal. Nezavolal, skôr preskúšal, ako sa skúša tma, predtým než do nej vojdeš.
Nikto sa neozval.
Prešiel ďalej, okolo rozvádzača s drôtmi, okolo starých radiátorov naukladaných pozdĺž steny. Lúč baterky sa pohyboval pomaly. Gregor sa neponáhľal. Za päť mesiacov sa naučil neponáhľať tam, kde sa ponáhľať netreba.
– Muro.
Opäť ticho. Len kvapká niekde. Len hučia rúry nad hlavou, teplé, zaprášené.
Došiel k protiľahlej stene a zastal. Posvietil do rohu. Tam boli debny, tri alebo štyri, jedna na druhej, a medzi nimi a stenou bolo tmavé miesto, úzke ako štrbina. Gregor si drepol. Posvietil tam.
Dve oči odrazili svetlo.
Nepohol sa. Len sa díval. Srdce urobilo niečo zvláštne, nie hlasné, ale cítiť, ako keby preskočilo krok a potom dobehlo.
– Muro, – povedal. Úplne ticho.
Oči nezmizli. Ale mačko nevyšiel. Sedel v štrbine medzi debnami a stenou a pozeral na svetlo baterky. Gregor spustil lúč trochu nabok, aby neoslepoval. Potom si sadol na zem. Rovno na betón, bez rozmýšľania o oblečení, bez rozmýšľania o ničom.
Jednoducho si sadol. A začal čakať.
Nevedel, koľko času ubehlo.
Bolo zima. Betón ťahal teplo cez bundu rýchlo a rovnomerne. Gregor sa nehýbal. Baterku držal bokom, aby v štrbine nebola úplná tma, ale ani do očí. Občas potichu hovoril. Nevolal, neprehováral. Len hovoril, ako sa hovorí, keď treba, aby bol hlas nablízku.
– Zima tu máš, – povedal. – Päť mesiacov. Ani ma nenapadlo, že si tu.
Zo štrbiny nebolo počuť nič.
– Všade som chodil. Na Mlynskú som išiel, v noci. Tam sú garáže, nevieš. Celý notes som popísal.
Kvapkalo niekde v tme. Rúry hučali.
– Doma stojí miska. Neodpratal som ju.
Počul šuchot skôr, než uvidel pohyb. Mačko vyšiel zo štrbiny pomaly. Nie priamo k Gregorovi, ale najprv bokom pozdĺž debien, oňuchal vzduch, zastal. Gregor sa nehýbal. Pozeral. Mačka bola chudá. Bok ošúchaný, miestami srsť nedorastená. Na jednej strane papule fúzy kratšie. Na ľavej.
To je on.
Mačko urobil ďalší krok. Potom ešte. Potom prišiel k Gregorovej nohe a strčil hlavou do kolena. Raz. Akoby skontroloval. A zostal stáť vedľa.
Gregor hneď nezdvihol ruku. Najprv len sedel. Potom opatrne, pomaly, položil dlaň na mačaciu hlavu. Muro sa neuhol. Len prižmúril oči a bolo v tom niečo také prosté, že Gregora chytilo za hrdlo.
Neplakal. Len sedel na studenom betóne pivnice vlastného domu a držal ruku na hlave mačka, ktorého hľadal päť mesiacov. A mačko stál vedľa a mlčal. Vždy bol skôr mlčanlivý.
Vstať bolo ťažšie ako si sadnúť.
Nohy mu stŕpli a Gregor zdvíhal sa pomaly, pridŕžajúc sa debien. Muro o krok odstúpil, pozoroval. Gregor sa narovnal, postál. Čítal o tom, že mačky môžu zdivieť, odvyknúť od ľudí aj za dva týždne. A tu päť mesiacov. Potom si znova drepol, už na bobku, a vzal mačka do rúk.
Muro sa nebránil. Bol ľahký, oveľa ľahší ako býval. Gregor si ho pritisol k hrudníku a cítil, ako mu pod dlaňou bije malé rýchle srdce.
Šli k východu tou istou cestou. Popri skladačke, popri hrdzavom bicykli, popri rozvádzači. Baterku držal Gregor jednou rukou, druhou pritláčal mačka. Muro sa nehýbal. Len raz prešľapol labkami, uvelebil sa, a znova stíchol.
Pri dverách Gregor zastal.
Potom dvere zatlačil a vyšiel.
Na dvore bolo ráno. Sivé, januárové, bez slnka. Sneh ležal starý, ubitý, s čiernymi stopami pozdĺž chodníka. Gregor žmúril od svetla.
Stál pri dverách a držal Mura.
Práve vtedy ich uvidela Zuzana.
Doma bolo teplo.
Gregor sa vyzul v predsieni, nepúšťajúc mačka. Potom ho predsa len položil na zem, opatrne, ako kladú niečo krehké. Mačko hneď spustil nos k podlahe a šiel pozdĺž steny. Pomaly, s prestávkami. Oňuchával lištu, roh, nohu skrinky. Kontroloval.
Gregor stál a pozeral.
Muro došiel do kuchyne. Zastal pri prahu, pohol uchom. Potom vošiel. Gregor vošiel za ním.
Miska stála pri radiátore, kde stála vždy. Prázdna, čistá, trochu zaprášená na okraji. Mačko k nej prišiel, oňuchal ju. Postál nad ňou sekundu. Potom odišiel a sadol si k radiátoru vedľa, pritlačený bokom k teplému kovu.
Gregor otvoril chladničku. Vo vnútri bolo trochu vareného kura. Oddelil kúsok, dal do misky. Ruky ho hneď neposlúchali, prsty ešte neodmrzli.
Muro jedol pomaly. Nie hltavo, ako jedia hladní, ale opatrne. Gregor sedel vedľa na zemi, chrbtom k stene. Pozeral.
Potom Muro obišiel celý byt. Skontroloval každý kút, každú izbu, každú parapetu. Potom sa vrátil do obývačky, vyskočil na gauč a schúlil sa tam, kde vždy spával predtým. Naľavo od vankúša, pri lakťovej opierke.
Gregor z neho nespúšťal oči.
Päť mesiacov hľadal, mrznul pri stĺpoch, chodil na cudzie zvony, prechádzal s baterkou medzi garážami. A Muro sedel v pivnici pod prvým vchodom. Dvadsať metrov od dverí. Čím sa tam živil? Pravdepodobne myšami. Ako dlho by to vydržal, keby náhodou nepočul jeho tiché mňau Gregor.
Mohol o tom dlho premýšľať. Ale neurobil to.
Zhasol svetlo v predsieni, prešiel do obývačky a sadol si na gauč vedľa mačka. Muro pootvoril oko, pozrel a zavrel ho naspäť. Za oknom sa stmievalo.
Všetci boli doma.
