Oľga nežila. Dožívala.
Sedemdesiatdva rokov, garsónka na okraji Košíc, dôchodok, z ktorého do dvadsiateho ostali len omrvinky. A ticho.
Pred pol rokom odišiel Jožko. Nie k inej – proste odišiel. Ticho, v spánku, ani nechrápal. Oľga sa zobudila ráno a on už studený. A jeho ruka ležala na kraji postele, akoby sa chcel natiahnuť a nestihol.
Dcéra Zuzka priletela z Bratislavy na pohreb, ostala tri dni, nechala na chladničke tabletky na tlak a ufrčala so slovami: „Mami, volaj, keby niečo.“ Oľga nevolala. A Zuzka volala. Raz za dva týždne, presne na minútu.
– Mami, ako sa máš?
– Normálne.
– No dobre. Bozkávam.
A celý rozhovor. Celá súvislosť. Celý zmysel.
Oľga chodila do obchodu. Do lekárne. Občas na polikliniku, kde jej merali tlak a hovorili „menej sa rozčuľujte“. Nerozčuľovala sa. Vôbec nič necítila. Ako nábytok. Ako tá stará skriňa v predsieni, čo ju Jožko stále chcel vyhodiť, a nikdy nevyhodil.
Ten deň, obyčajný, novembrový, s nízkou oblohou a drobným dažďom, sa Oľga vracala z polikliniky. Tlak znova vyskočil. Lekárka pokrútila hlavou, vypísala ďalšiu papierovú. Oľga strčila recept do vrecka a ani sa nepozrela.
Pri smetiakoch sa niečo pošlo.
Mačka. Chudá, trojfarebná, s roztrhnutým uchom. Sedela priamo na mokrom asfalte a pozerala na Oľgu. Nie žalostne, nie prosebne. Ale akoby… odhadujúco. Ako by si zvažovala: tá pravá, alebo nie?
Oľga prešla okolo.
Mačka sa zdvihla a išla za ňou. Mlčky. Nemňaukla, nepredbehla, len kráčala tri kroky vzadu, ako tieň.
Oľga sa obzrela pri vchode.
– Daj mi pokoj.
Mačka si sadla. Žmurkla. A ostala sedieť.
Oľga vyšla na svoje tretie poschodie, zavrela dvere, zapojila kanvicu. Postála pri okne – dole, na lavičke pri vchode, sedela tá istá mačka.
Bláznivá mačka akási.
Ráno Oľga otvorila dvere a málem sa potkla. Na rohožke, stočená do klbka, spala tá mačka. Ako sa dostala na tretie poschodie, nevedno. Ale ležala tak, akoby tu presne mala byť.
– No a čo s tebou mám robiť? – spýtala sa Oľga.
Mačka otvorila jedno oko. A znova zavrela.
Ako keby odpoveď bola jasná.
Oľga ju nepustila dnu. Teda, ona si to myslela.
Len vyniesla tanierik s mliekom. Len nechala dvere pootvorené, lebo bolo dusno, november, a radiáty piekli ako besné. A mačka len vošla.
Oľga stála v predsieni a pozerala, ako tá chudá drzá papuľa oňucháva kút. Potom kuchyňu. Potom izbu. A zrazu sa zastavila.
Kreslo Jožka. Staré, preliačené, s vytretými lakťovými opierkami. To isté, v ktorom sedával každý večer, klikal diaľkovým a hovoril: „Oľka, pozri, čo vyvádzajú.“ Oľga pol roka obchádzala to kreslo oblúkom. Nevedela si doň sadnúť ani ho vyhodiť. Stálo ako pamätník. Ako diera v izbe.
Mačka vyskočila. Zakrútila sa v priehlbine a ľahla si. Stočila sa do klbka, zakryla si nos chvostom.
A zamrnčala.
Oľge sa zachveli pery. Chcela zakričať: „Zlez odtiaľ!“ Ale hrdlo jej stislo a namiesto kriku vzniklo čosi chrapľavé, nezrozumiteľné. Sadla si na gauč a dlho pozerala, ako mačka spí v kresle jej muža.
– Prenocuješ, – povedala Oľga chrapľavo. – Zajtra ťa vystrčím.
Zajtra ju nevystrčila. Ani pozajtra. Mačka ostala.
Dala jej meno Múra.
– Múra, poď jesť, – hovorievala Oľga a stavala na zem tanierik.
Múra jedla. A pozerala na Oľgu zdola nahor tým istým pohľadom. Odhadujúcim. Pokojným. Pohľadom toho, kto vie niečo, čo ty ešte nepochopil.
O týždeň kúpila Oľga krmivo. Najlacnejšie, v žltej krabici, v akcii. Stála v zverimexe a cítila sa ako idiotka. Predavačka, dievča okolo dvadsať, s ružovými nechtami, sa spýtala:
– Aké plemeno?
– Bežná pouličná. Natíska sa, – odvrkla Oľga a vyšla bez rozlúčky.
Potom kúpila záchytku. Potom misku. Normálnu, keramickú, lebo z tanierika Múra stále rozlievala. Potom škrabadlo za dve eurá, lebo mačka začala driapať roh gauča, a gauč bol jediné, čo mala Oľga v slušnom stave.
„Dočasne, – opakovala si. – Všetko je to dočasné.“
Ale život sa už menil. Nenápadne, skryto, ako kvapka kameň prebíja.
Predtým sa Oľga budila o deviatej, ležala a hľadela do stropu. Teraz – o pol siedmej si Múra sadla k vankúšu, pozerala na ňu a mlčala. Nemňaukala. Len sedela a čakala. A od toho mlčanlivého čakania sa nedalo nevstať.
Oľga vstala. Išla do kuchyne. Nasypala krmivo. Zapojila kanvicu. A zrazu zistila, že už desať minút stojí pri okne a pozerá na dvor. Len tak. Nemyslí na tlak, nemyslí na dôchodok, nemyslí na Jožka.
Večery boli ešte zaujímavejšie. Skôr Oľga zapínala televízor – nie aby pozerala, ale aby nebola tá mŕtva tíšina. Hlasy z obrazovky vypĺňali prázdnotu a zdalo sa, že nie je sama. Teraz si Múra ľahla vedľa na gauč, k bedru, a mrnčala. Ticho, rovnomerne, ako motorkár. A Oľga prvýkrát po polroku vypol televízor.
Ticho nebolo strašné. Ticho s mrnčaním je celkom iné ticho.
Prichytila sa, že sa s mačkou rozpráva. Neskúša, nie, Oľga vôbec nevedela skúšať, ani so Zuzkou, keď bola malá. Len hovorila. Ako s človekom.
– Zase tlak stošesťdesiat. Tá lekárka, pani Tamara, pozerá na mňa ako na nebožku. A ja možno ešte požijem. Napriek všetkým požijem.
Múra žmurkla.
– Zuzka volala. Zasa svoje: „Mami, ako sa máš?“ A ako? Nijako. Len… predtým – nijako. A teraz… teraz neviem.
Mačka sa obtrela hlavou o dlaň. A Oľga stíchla, lebo v hrdle jej znova zovrelo.
Susedka Tamara sa zastavila na čaj, uvidela Múru a zatlieskala rukami:
– Oľga! Veď si vravela – nikdy, za žiadnu cenu!
– A ešte stále hovorím – je to dočasné.
– Aha, dočasné, – uškŕňala sa Tamara a pozerala, ako sa mačka obtiera o Oľgine nohy. – Máš krmivo na troch miestach, misku keramickú a škrabadlo. Veľmi dočasné.
Oľga sa otočila k oknu, aby Tamara nevidela, že sa usmieva. Prvýkrát za pol roka.
Potom zavolala Zuzka. Oľga sama nevedela, prečo jej povedala o mačke. Vyšlo to ako samé. Možno sa chcela podeliť – prvýkrát po dlhom čase mala s čím.
– Mačku si zobrala? – zopakovala Zuzka. – No, aspoň nejaká zábava, mami.
Nejaká zábava.
Oľga položila telefón a cítila hnev. Skutočný, horúci, živý. Nie ublíženie – to bolo známe, vatové, beztvaré. Hnev. Ten, po ktorom človek chce buchnúť päsťou do stola a povedať: „Ty vôbec nechápeš?!“
V decembri sa všetko zbúralo.
Múra začala jesť menej. Najprv si Oľga nevšimla – no, nedojedla, stáva sa. Potom sa nedotkla vôbec. Miska stála plná od rána do večera a krmivo vysýchalo do hnedej kôry. Múra ležala v Jožkovom kresle a skoro sa nehýbala. Len dýchala – rýchlo, plytko, akoby jej chýbal vzduch.
– Hej, – Oľga si drepkla, pozrela mačke do očí. – Čo to má znamenať?
Múra žmurkla. A odvrátila papuľu k stene.
Oľge sa vnútri niečo zlomilo.
Nikdy nebola u veterinára. Jožko v detstve choval psa, ale Oľga nie, ani raz, vôbec nechápala ľudí, čo ťahajú zvieratá k lekárom, míňajú peniaze, nervy. „Ľuďom chýba na liečbu,“ hovorievala kedysi. Ešte celkom nedávno.
A teraz stála v predsieni s prepravkou v rukách. Prepravku kúpila včera. Štyri eurá v zľave – plastová, s ošúchanou mriežkou. Napchávala do nej Múru a mačka sa nebránila. To bolo najstrašnejšie. Skôr by sa škriabala, krútila, syčala, a teraz ležala ako handra a pozerala.
Veterinárna ambulancia „Dobrá mačka“ na sídlisku. Malá, stiesnená, voňala liekmi a mokrou srsťou. Oľga sedela na plastovej stoličke, tlačila prepravku ku kolenám a cítila sa ako ryba na suchu. Vôkol mladí návštevníci, s čistokrvnými psami, s huňatými mačkami v drahých taškách. A ona – dôchodkyňa v starom kabáte, s ošúchanou prepravkou, vnútri ktorej ležala bezplemenná mačka s roztrhnutým uchom.
Doktor bol mladý. Celkom chlapec, okolo tridsať, v okuliaroch a modrom plášti. Volal sa Martin, sám povedal: „Môžete mi tykať.“ Prezrel Múru, ohmatal brucho a stíchol. Tvár sa mu zmenila.
– Čo? – spýtala sa Oľga.
– Treba spraviť ultrazvuk.
Spravil. Dlho viedol sondou po Múrinom bruchu, klikal myšou, mraštil čelo. Potom sa otočil k Oľge a hovoril opatrne, ako sa hovorí s tými, ktorých je ľúto:
– Má nádor v brušnej dutine. Treba operáciu. Ak nespravíme – dva, tri mesiace, možno o trochu viac.
– Koľko to bude stáť? – spýtala sa Oľga.
– Päťsto eur. S anestéziou, s pooperačnou starostlivosťou.
Oľga prikývla, vzala prepravku a vyšla.
Päťsto eur. Jej dôchodok. Celý. Bezo zvyšku.
Sadla si na lavičku pred ambulanciou. December, zima ako v horúčke, prsty jej mrznú. Múra v prepravke – tichá, nehybná, len oči jej svietili cez mriežku. Pozerala. Neprosila, nesťažovala sa, len pozerala.
Oľga vytiahla telefón a zavolala Zuzke. Gúdok, druhý, tretí.
– Mami, som v práci, poďme rýchlo.
– Zuzka, potrebujem pomoc. Mačka potrebuje operáciu. Päťsto eur.
Ticho. Potom povzdych. A hlas, od ktorého Oľge bolo chladnejšie než od decembrového vetra:
– Mami, to myslíš vážne? Päťsto eur na túlavú mačku?
– Nie je túlavá. Je moja.
– Mami. Je to mačka. Len mačka. Keď zdochne, zoberieš si inú. Je ich plný dvor.
Oľga zavrela oči. Zrazu uvidela jasne, ako fotku – Jožka v kresle. Ako prepína kanály a hovorí jej: „Oľka, ty si najtvrdohlavejší človek na svete. Keď si niečo zmyslíš, hory prenášaš.“ Opakoval to tak často, že sa hnevala. A teraz by dala všetko, aby to počula ešte raz.
– Mami? Počuješ?
– Počujem, – povedala Oľga. – Ďakujem, Zuzka.
A zložila.
Tri dni rozmýšľala. Tri dni – to je veľa, keď niekto vedľa teba umiera.
Múra ležala v kresle a topila sa. Ako sviečka. Jedla po lyžičke. Pila málo. Prestaala mrnčať. Oľga sedela vedľa, na zemi, na starej deke, a hladila mačku po hlave – ľahko, končekmi prstov.
– Veď som povedala – si moja. Moja aj si.
Na štvrtý deň vstala Oľga o šiestej ráno. Oblečala sa. Išla na poštu. Odstála rad na dôchodok – tri babky pred ňou, všetky so svojimi poukážkami, všetky pomalé, všetky večné.
Bankovky ležali vo vrecku kabáta a Oľga kráčala po ulici, tlačiac ruku k boku, akoby niesla niečo krehké. V istom zmysle aj niesla.
V ambulancii položila peniaze na pult. Ruky sa jej triasli – od zimy alebo od strachu, nevedela rozoznať.
– Priniesla som mačku na operáciu.
Martin pozrel na peniaze, potom na Oľgu, potom znova na peniaze. Prikývol. Nepovedal nič zbytočné. Len:
– Prognóza je dobrá. Ak prežije narkózu, bude všetko v poriadku.
Ak.
Oľga si sadla na chodbu. Plastová stolička, biela stena, vôňa antiseptika.
Snažila sa spomenúť si, kedy naposledy takto čakala. Spomenula si. Pred dvadsiatimi rokmi, v pôrodnici. Zuzka rodila. Oľga sedela na chodbe – presne tak, na stoličke, tlačiac tašku k prsiam, a čakala. Vtedy všetko dobre dopadlo. Zakričalo dieťa a svet bol iný.
Dvere sa otvorili. Vyšla sestrička – mladá, v zelenom, s unavenými očami.
– Ste majiteľka tej trojfarebnej?
– Áno, – povedala Oľga a vstala. Nohy jej stŕpli, kolená zapraskali.
– Všetko je v poriadku. Operácia prebehla. Vaša mačka je bojovníčka.
Oľga prikývla. Povedať nič nevedela – hrdlo mala zovreté. Len prikyvovala a prikyvovala a sestrička sa jej dotkla ruky:
– Hej, je s vami všetko v poriadku?
– Áno. Áno. Všetko je v poriadku.
Múru vyniesli – obloženú plienkami, ospalú, s vyholeným bruškom a tenučkým švíkom. Oľga vzala prepravku do oboch rúk, pritisla si ju k sebe a šla k východu.
Doma prvýkrát položila mačku na svoju posteľ. Na tú polovicu, kde kedysi spával Jožko. Múra ležala na boku, dýchala rovnomerne a švík na jej brušku ružovel tenkou niťou. Oľga si ľahla vedľa, položila dlaň na teplý mačací bok a zašepkala:
– Si moja.
Múra sa uzdravovala pomaly. Prvý deň ležala, jedla po kvapkách, pozerala mútnymi očami. Potom začala dvíhať hlavu. A o týždeň došla sama k miske a zjedla všetko. Oľga stála vo dverách kuchyne a pozerala, ako mačka vylizuje keramické dno, a myslela si: to je ono, šťastie. Hlúpe, drobné, na štyroch labkách.
Do februára bola Múra zase stará. Lietala po byte ako bláznivá, zhadzovala soľničku zo stola, brúsila si pazúry o škrabadlo – a hneď aj o gauč, lebo charakter. Oľga hrešila, máchala uterákom, kričala: „No to je ale zver!“
Oľga sama žila skoro len z krúp a zemiakov. Tamara jej nosila obdeň kapustnicu v pohári alebo vrece jabĺk – „prebytok, zober si“. Oľga vedela, že žiaden prebytok nie je. Že Tamara počíta každé euro. Ale brala. Lebo hrdosť je pekná vec, ale jesť treba.
Koncom februára zavolala Zuzka.
– Mami, pozri si účet. Poslala som ti. Päťsto eur.
Oľga stíchla. Potom:
– Načo?
– Lebo. – Pauza. Dlhá, ťažká. – Veď si dala celý dôchodok za mačku. A nepovedala si mi. Volala Tamara.
– Tamara… – Oľga zavrela oči.
– Mami, ja sa to nemám dozvedieť od susedky.
Oľga mlčala. Nie preto, že by sa urazila – pretože nevedela z tisícky slov vybrať aspoň jedno správne. A vybrala to najjednoduchšie:
– Príď, Zuzka. Len tak. Len príď.
Ticho. Sekunda, dve.
– Prídem, mami. V sobotu.
Oľga položila telefón. Postála. Potom si sadla do Jožkovho kresla – prvýkrát za celý ten čas. Len tak si sadla. A nič sa nestalo. Len priehlbina v sedadle jej bola trochu veľká.
Múra vyskočila na kolená, strčila čelo do dlane a zamrnčala – nahlas, až jej vibrácie zneli kdesi vnútri.
Za oknom padal sneh. Oľga sedela a pozerala. Nie preto, že by predtým sneh nebol. Ale preto, že predtým si ho nevšímala.
