– Viktor, dáš si čaj? – ozvala sa z kuchyne suseda Zuzana. Často k nemu chodievala – niekedy priniesla koláče, inokedy kapustnicu. Hovorievala: „Si sám ako prst. Treba sa najesť.“
– Netreba, Zuza – mávol rukou, ani sa neotočil.
Prešiel rok. Celý rok.
A on si stále nevedel odpustiť. Čert ho ber, ten deň.
Vtedy sa ponáhľal. Musel ísť do mesta, k notárovi. Podpísať nejaké papiere po zosnulej manželke. Nervy v napätí, hlava hučí, a tu Julka, jeho sučka.
Obyčajný kríženec s múdrymi očami a večne vrtiacim chvostom. Keď Anička zomrela, ostala mu len ona. Jediná živá bytosť v dome, ktorá ho vítala z práce, tešila sa z každého jeho príchodu.
A v ten deň na rannej prechádzke sa mu motala pod nohami. Raz niečo oňuchala pri krajnici, potom sa vracala späť. Vodítko sa napínalo, povoľovalo.
– Julka, no stoj! – vykríkol vtedy. Trhol vodítkom. Silno.
Zavrčala.
A on nezastavil. Šiel ďalej, zlostný na celý svet. Na seba.
Zastavili sa na diaľnici. Okolo hrmeli kamióny, lietali autá. Vytiahol telefón, chcel zavolať, overiť si čas. A vtedy…
Trhnutie. Karabín sa odopol a prázdne vodítko mu ostalo v ruke.
Julka skočila cez cestu.
Kričal. Bežal za ňou, mával rukami, zastavoval autá. Ale zmizla v krajnicových kroch. Len sa rozplynula.
Hľadal ju. Tri dni chodil pozdĺž diaľnice, volal ju, pískal.
Potom to vzdal.
Usúdil, že je mŕtva. Dostala sa pod kolesá alebo zamrzla niekde v lese. On za to mohol. Nakričal na ňu, trhol. A prišiel trest.
A včera mu zavolali.
– Dobrý deň, ste pán Viktor? Mali ste psa?
Ženský hlas. Mladý. Trochu napätý.
– Mal.
– Sme z útulku Nádej. Prišiel k nám pes. Podľa čipu máme vaše číslo. Mohli by ste prísť?
Srdce mu kleslo.
– Aký pes?
– Ryšavý kríženec. Už starší. Kríva na zadnú labku.
Mlčal. Zvieral telefón, až mu zbeleli kĺby.
– Prídete? – spýtala sa znova.
– Prídem.
A teraz stál pri okne a nevedel sa prinútiť pohnúť.
Kľúče od auta ležali na stole. Bunda visela v predsieni. Len hodina cesty.
Ale bál sa.
Bál sa, že to nie je ona.
A bál sa, že áno.
Útulok ho privítal štekotom.
Desiatky hlasov – tenkých, chrapľavých, zúfalých – sa spojili do jedného vytia. Viktor zavrel dvere auta a zastal. Ruky sa mu triasli.
„Starý blázon,“ pomyslel si. „Čo sa trasieš ako osika?“
Ale nohy akoby prirástli k asfaltu.
– Pán Viktor? – z brány vyšla mladá žena. V ošúchanej bunde, vlasy schované pod pletenou čiapkou. – Som Darina. Včera sme sa rozprávali.
Prikývol. Hrdlo sa mu zovrelo – slová neprichádzali.
– Poďte. Je v zadnom výbehu.
Kráčali popri klietkach. Psy sa vrhali na mreže, kňučali, škrabali labami. Viktor hľadel pod nohy. Sneh mu chrumkal pod topánkami.
– Viete, – prehovorila Darina, – priviezli ju k nám až predvčerom. Príbuzní jednej starkej. Tá zomrela a oni si psa nemôžu nechať.
– Starkej?
– Áno. Pani Viera. Bývala pri diaľnici v takom domčeku. Hovorili, že psa našla vlani. Liečila ho. Mala zlomenú labku, asi ju zachytilo auto. Starká ju vyliečila, ale nepúšťala z dvora – bála sa, že znova vybehne na cestu.
Viktor zastal.
– Na obojku bolo číslo?
– Bolo. Ale číslice sa takmer zotreli. Starká sa pokúšala dovolať, ale nešlo to – raz vytáčala iné číslo, potom… No, nebolo súdené. A nakoniec si myslela, že ju majiteľ sám opustil. Že keď nehľadá…
Viktor zovrel ruky vo vreckách. Ona bola celý ten čas živá. A on po troch dňoch prestal hľadať.
– Tu, – Darina zastala pri poslednom výbehu. – Je tam.
Viktor zdvihol oči.
A uvidel svoju Julku.
Sedela v rohu na starej deke. Ryšavá srsť vyblednutá, papuľa prešedivená. Jedna zadná labka podvihnutá – stále krívala.
Pes zdvihol hlavu. Pozrel sa na neho. A strhol sa.
Viktor urobil krok vpred. Druhý. Prsty zvierali studené mreže.
– Julka? – zachripel. Hlas sa mu zlomil.
Pes trhol ušami.
– To som ja. Moja dievčinka, to som ja.
Zdvihla sa. Krívajúc urobila pár krokov k mrežiam. Zastala meter od neho.
Len stála a pozerala.
Viktor klesol na kolená rovno do snehu. Natiahol ruku cez mreže.
– Odpusť mi, – vydýchol. – Odpusť, ryšavá hlupaňa. Vtedy som kričal. Trhol som ťa. A potom som ťa prestal hľadať. Myslel som, že si mŕtva. Bál som sa, rozumieš?
Slzy mu tiekli samy.
Pes urobil krok vpred. Ešte jeden. Opatrne, akoby skúšal, či nezmizne.
Viktor zamrel. Prestal aj dýchať.
A vtedy Julka prišla celkom blízko. Dotkla sa studeným nosom jeho dlane. Oblízala mu prsty.
– Otvoriť? – ticho spýtala sa Darina, ktorá stála vedľa a nenápadne si utierala slzu.
Viktor prikývol.
Zámok cvakol. Dvere výbehu sa otvorili.
A Julka, krívajúc, nemotorne, ale vrhla sa priamo k nemu. Pritlačila sa k nohe a radostne začala vrtieť chvostom.
Viktor ju objal. Zaboril tvár do ryšavej srsti.
– Pôjdeme domov, – zašepkal. – Počuješ? Domov. A už ťa nikam nepustím. Nikam.
Julka tíško zakňučala.
A ešte silnejšie zavrtela chvostom.
– Málo je, – ticho povedala Darina, kľakajúc si vedľa neho. – Prvé dni odmietala úplne. Mysleli sme, že… chápete. Stáva sa – pes sa dostane do útulku a zhasne. Najmä staré. Viažu sa k ľuďom silnejšie, než si myslíme.
– Viem, – zachrapel Viktor. – Vždy som to vedel.
Pohladil Julku po hlave. Otvorila oči – zakalené, unavené – a pozrela na neho. A v tom pohľade bolo všetko.
– Darina, – zdvihol oči Viktor, – vydrží ešte?
Dievča si povzdychlo.
– Veterinár hovorí – srdce slabé. Labka zrástla zle, preto kríva. Zubov takmer niet. Ale, viete, pán Viktor, pracujem tu tri roky. Vídavam všeličo. Psy neumierajú na choroby. Umierajú od smútku. A ak je pre koho žiť…
Nedopovedala. Ale netrebalo.
Viktor pochopil.
Opatrne sa zdvihol.
– Poď domov, dievčatko, – zašepkal. – Zuzana nám navarila fašírky. Ty ich máš rada, však? A budeš spať na gauči. Na mojom gauči, ktorý som ti vždy zakazoval, pamätáš? Už nebudem. Spi, kde chceš. Len neodchádzaj, dobre?
Julka mu oblízala líce.
A Viktor pocítil – prvýkrát za rok – ako sa vnútri niečo topí.
– Ďakujem, – obrátil sa k Darine.
– Starajte sa o ňu, – prikývla. – A aj o seba.
Viktor usadil Julku na predné sedadlo, zabalil ju do starej bundy. Sám si sadol za volant.
Naštartoval a odviezol sa domov.
Zuzana zalapala po dychu, keď ich uvidela na prahu.
– Viktor! Veď je to, to je Julka?!
– Ona sama, – Viktor opatrne vniesol psa do predsiene, položil ho na zem. – Našla sa.
– Bože, – susedka zalomila rukami, kľakla si. – Dievčatko moje! Aká si vychudnutá. Viktor, veď ju na kuchyňu, dám jej najesť!
Julka pomaly obišla byt, krívajúc. Oňuchala každý kút, každú známu vec. Potom sa vrátila k Viktorovi a ľahla si k jeho nohám.
– Tak je to správne, – prikývol. – Zostávaš so mnou.
Zuzana nakŕmila Julku – po troche, opatrne, aby jej neublížila. Pes jedol hltavo, dúsal sa, akoby sa bál, že mu jedlo vezmú.
– Pomaly, pomaly, – upokojoval ju Viktor, hladkajúc ju po chrbte. – Neponáhľa sa. Jedz v pokoji.
Večer si Julka vyliezla na gauč. Viktor ju nevyhnal – ako sľúbil. Len ju prikryl teplou dekou, sadol si vedľa.
Zapol televízor, ale nepozeral. Len hladkal ryšavú srsť a mlčal.
A Julka položila hlavu na jeho kolená a zavrela oči.
A jej chvost sa mierne vlnil – celkom máličko, ale vlnil.
Viktor hľadel do okna. Za sklom padal sneh – rovnaký ako vlani. Rovnaký ako v ten prekliaty deň na diaľnici.
Ale teraz bolo všetko inak.
Prvýkrát za rok sa nebál zajtrajška.
Pretože vedel: zajtra sa Julka zobudí vedľa neho. A pozajtra. A toľko dní, koľko im je súdené.
