**2. december 2023**
Dnes som sa vrátil z poľovačky nahnevaný ako sršeň v pohári. Čižmy som zhodil pri dverách – jednu doľava, druhú doprava. Bundu som hodil na vešiak, netrafil, ani som ju nezdvihol. Prešiel som do kuchyne, zadunel kanvicou.
Zuzana sedela v izbe, listovala v mobile. Počula, ako manžel chodí – ťažko, nervózne, každý krok akoby výčitka. Ryšavý pes Dunčo ležal pri jej nohách, s hlavou na labkách. Uši pritisnuté, chvostom nevrtel. Vždy cítil, keď pán mal takú náladu, a snažil sa neukazovať.
– Tak, – Ján sa postavil do dverí, ruky v bok, ako vždy, keď povedal niečo, čo podľa neho bolo konečné. – Pes na poľovačku nie je. Nemožnosť, nie pes. Cvičil som, cvičil – žiaden úžitok. Kačka padne – on sedí. Zajac beží – zíva. Treba sa ho zbaviť.
Zuzana zdvihla oči. Pozrela na muža pokojne, pozorne, ako pozerajú na človeka, ktorý povedal niečo veľmi hlúpe, ale ešte to nepochopil.
– Zbaviť? – opýtala sa, akoby slovo ochutnávala.
– No čo? Kŕmiť darmožráča? Poľovnícky pes má loviť. A tento… – Ján mávil rukou smerom k Dunčovi, ktorý sa pritisol k Zuzaninej nohe ešte viac. – Zajtra ho odveziem k Jožovi, možno súhlasí, že ho odstráni. Ak nie – tak ho vyhodím na cestu.
„Na cestu vyhodím“ – to bolo, keď vnútri Zuzany niečo cvaklo.
Ticho vstala. Dunčo sa hneď zdvihol za ňou, úzkostlivo hľadiac zdola nahor. Zuzana prešla popri mužovi do predsiene, otvorila komoru a vytiahla kufrík – veľký, modrý, na kolieskach. Ten istý, s ktorým kedysi cestovali do Bratislavy, keď ešte niekam cestovali spolu.
Ján ju sledoval pohľadom, ale nič nepovedal. Zrejme si myslel, že žena začala sezónne presúvanie vecí.
Ale Zuzana otvorila Jánovu polovicu šatníka.
Košele – raz, dva, tri, štyri. Poriadne. Slipy, ponožky – do bočného vrecka. Džínsy – jedny sviatočné, jedny pracovné. Sivý sveter, dar od matky. Holiaci strojček z kúpeľne. Zubná kefka.
Ján sa objavil v dverách spálne a pár sekúnd mlčky pozeral. Potom mu to došlo.
– Čo to robíš?
– Balím ti kufrík, – odpovedala Zuzana tým istým tónom, akým hovorila „večera je na sporáku“ alebo „chlieb sa minul“.
– Aký kufrík? Načo?
– No povedal si – treba sa zbaviť. Tak sa zbavujem.
Ján zažmurkal. Potom si pomaly sadol na kraj postele, akoby ho nohy podviedli.
– Kvôli psovi?
– Nie kvôli psovi. Kvôli tebe.
Zapäla zips a vzpriamila sa. Dunčo ticho vošiel do izby a ľahol si pri dverách, akoby strážil.
– Poviem ti to, Ján, keď už prišla reč. Ty Dunča voláš darmožráč. Loví nevie, žiaden úžitok. A poďme spočítať, od koho je tu úžitok.
– Zuza, no nezačínaj.
– Dunčo kačku neprinesie, to je pravda. Ale on ma každé ráno víta tak, akoby som bola pol roka na služobke. Labku mi položí na koleno, keď plačem. A ja plačem, Ján, často. Lebo ty prídeš z práce – a do televízora. Z poľovačky – na gauč. So mnou naposledy normálne rozprával, keď prišiel veľký účet za elektrinu. Tri vety za sebou – to bola udalosť.
Ján otvoril ústa.
– Porovnávaš – ja a pes.
– Neporovnávam. Konštatujem. Dunčo je živý. Cíti. Miluje. Len tak, bez záujmu. Nepotrebuje, aby som bola štíhla alebo varila kapustnicu. Potrebuje, aby som bola. Ty, Ján, kedy si sa naposledy tešil, že som?
Ticho v izbe viselo ako bielizeň na šnúre – ťažké, mokré, nepohodlné.
Ján pozrel na kufor. Potom na ženu. Dunčo zdvihol hlavu a pozrel na neho bez urážky, bez zlosti. Len pozrel. Psy nevedia držať zlosť, na to majú príliš veľké srdce.
– Ja to nemyslel vážne, – povedal Ján. – Rozhorúčil som sa. Chlapi sa smiali.
– Chlapi sa smiali. A ty, aby si sa pred nimi nehanbil, si sa rozhodol vyhodiť živú bytosť. Ktorá ti dôveruje. Ktorá beží k tebe, keď prídeš domov. A že ju vyhodíš – to nevie. Myslí si, že si dobrý.
Ján si pretrel tvár rukami. Brada pichala – neholil sa dva dni na poľovačke.
– A čo, kufor – to je naozaj?
Zuzana mlčala. Za oknom sa vrabce hádali na jarabine. Chladnička zabzučala a stíchla.
– Naozaj, Ján. Nejde o Dunča. Dunčo je posledná kvapka. Ty tak o živej bytosti – „zbaviť sa“, „na cestu“. A ak zajtra nevyhoviem – tiež sa zbavíš? Odvezieš k mame – nepáčila sa mi, vraj, zoberte si ju?
– No preháňaš.
– Ty si prehnal. Dávno. Prestal si vidieť, že okolo teba sú živí. Ja som živá. Dunčo je živý. Nie sme nástroje. Nie puška, ktorú môžeš predať, ak krivo strieľa. Sme rodina. A rodinou sa nezahadzuje.
Ján sedel a cítil sa tak, ako sa dávno necítil. Predtým to bolo – on povedal, žena súhlasila. Nie preto, že Zuzana bola beznádejná. Vedela mlčať – trpezlivo, po žensky. Chránila. Uhládzala. A on si zvykol, že môže povedať hocijakú hlúposť – a nič sa nestane.
A teraz – stalo sa.
Dunčo prišiel k Jánovi a šťuchol mokrým nosom do ruky. Len prišiel, lebo videl, že človek je zle. A keď je zle, treba byť nablízku. Dunčo to vedel nie rozumom – vnútrom, celou svojou ryšavou srsťou.
Ján pozrel na psa. Na mokrý nos, hnedé oči, na chvost, ktorý nesmelo pohol – no čo, mier?
A tu ho to preniklo. Nie do plaču – muž predsa. Ale niečo sa v ňom obrátilo, ako loďka na vlne – ples, a už si na druhej strane.
– Zuza. Daj preč kufor.
– Prečo?
– Lebo, – pohladil Dunča po hlave, – som hlupák.
– To viem. Otázka – hlupák, ktorý sa ešte učí, alebo taký, čo je tvrdohlavý.
Ján sa uškrnul. Aj teraz – vedela.
– Učím sa. Prepáč. Za Dunča. A za všetko.
Zuzana prišla ku kufru, rozopla ho. Vybrala holiaci strojček, zubnú kefku, položila na nočný stolík.
– Košele si zavesíš sám.
Ján prikývol. Naklonil sa k Dunčovi a poškrabal ho za uchom.
– No čo, darmožráč, – hlas sa mu zachvel. – Žijeme ďalej?
Dunčo zavrtel chvostom tak, že málem zrazil stojacu lampu. Vyskočil, oblizol nos. Sadol si a pozrel na oboch s tým výrazom, ktorý majú len psy: absolútneho, ničím nezaslúženého šťastia.
Na ďalšiu poľovačku Ján išiel bez Dunča. Vrátil sa s dvoma kačkami a balíkom cukrových kostí z trhu.
– Pre koho to je? – spýtala sa Zuzana, hoci to vedela.
– Pre darmožráča, – zamrmlal Ján. A usmial sa.
A kufrík Zuzana odložila naspäť do komory. Ale nie hlboko. Tak, aby ho mohla rýchlo vytiahnuť.
Pre istotu.
