– Viktor, budeš čaj? – ozvala sa z kuchyne suseda Zdenka. Často k nemu chodila – raz priniesla pirohy, inokedy kapustnicu. Hovorievala: „Sám si ako prst. Musíš jesť.”
– Netreba, Zdenka, – mávol rukou, ani sa neotočil.
Prešiel rok. Celý rok.
A on si stále nevedel odpustiť. Čert to vzal, ten deň.
Ponáhľal sa vtedy. Do mesta musel, k notárovi. Podpísať nejaké papiere po nebohej žene. Nervy v napätí, hlava hučí, a vtom Kika, jeho sučka.
Obyčajná kríženka s múdrymi očami a večne vrtiacim chvostom. Keď Anička zomrela, ostala mu iba ona. Jediná živá bytosť v dome, ktorá ho vítala z práce, tešila sa z každého jeho príchodu.
A v ten deň na rannej prechádzke sa mu plietla pod nohami. Raz oňuchala niečo pri krajnici, inokedy sa vracala späť. Vôdzka sa napínala, povoľovala.
– Kika, stoj už! – zahromžil vtedy. Trhol vôdzkou. Poriadne.
Zavíjajla.
On sa nezastavil. Kráčal ďalej, zlostný na celý svet. Na seba.
Zastavili sa na diaľnici. Kamióny hučali okolo, autá lietali. Vytiahol telefón – chcel zavolať, overiť čas. A tu…
Trhnutie. Karabínska poistka sa odopla a prázdna vôdzka mu ostala v ruke.
Kika prebehla cez cestu.
Kričal. Bežal za ňou, mával rukami, zastavoval autá. Ale zmizla v kroví popri ceste. Jednoducho sa stratila.
Hľadal ju. Tri dni chodil popri diaľnici, volal ju, pískal.
Potom to vzdal.
Rozhodol sa – je mŕtva. Spadla pod kolesá alebo zamrzla v lese. Je to jeho vina. Zakričal, trhol. A teraz trest.
Včera mu zavolali.
– Dobrý deň, ste pán Viktor Kováč? Mali ste psa?
Ženský hlas. Mladý. Trochu napätý.
– Mal.
– Sme z útulku Nádej. Prišiel k nám pes. Podľa čipu ste vy majiteľ. Mohli by ste prísť?
Srdce mu kleslo.
– Aký pes?
– Ryšavá kríženka. Už staršia. Kríva na zadnú nohu.
Mlčal. Zvieral telefón, až mu zbeleli kĺby.
– Prídete? – opýtala sa dievčina.
– Prídem.
A teraz stál pri okne a nevedel sa prinútiť pohnúť.
Kľúče od auta ležali na stole. Bunda visela v predsieni. Len hodina cesty.
Ale bál sa.
Bál sa, že to nie je ona.
A bál sa, že áno.
Útulok ho privítal štekotom.
Desiatky hlasov – tenkých, chrapľavých, zúfalých – splynuli do jedného vytia. Viktor zavrel dvere auta a stuhol. Ruky sa mu triasli.
„Starý hlupák,” pomyslel si. „Čo sa trasieš ako osikový list?”
No nohy akoby prirástli k asfaltu.
– Pán Kováč? – z brány vyšla dievčina. Mladá, v ošúchanej bunde, vlasy schované pod pletenou čiapkou. – Som Lenka. Včera sme sa zhovárali.
Prikyvol. Hrdlo mal zovreté – slová nešli.
– Poďte. Je v zadnom výbehu.
Prechádzali okolo klietok. Psy sa vrhali na mreže, kňučali, driapali labami. Viktor hľadel pod nohy. Sneh chrumkal pod podrážkami.
– Viete, – začala Lenka, – priviezli ju len predvčerom. Príbuzní jednej starkej. Tá zomrela a oni nemôžu psa nechať.
– Starkej?
– Áno. Viera Nováková. Bývala pri diaľnici v takom domčeku. Hovoria, že psa našla pred rokom. Liečila ho. Mala zlomenú labu, asi ho zachytilo auto. Starká ho vyliečila, ale nepúšťala ho z dvora – bála sa, že zase vybehne na cestu.
Viktor sa zastavil.
– Mal obojok s číslom?
– Mal. Ale čísla boli takmer vymazané. Starká sa snažila dovolať, ale nedarilo sa – buď zlý číslo, alebo… No, nebolo to súdené. Potom si myslela, že majiteľ ho sám odložil. Že nehľadá.
Viktor zovrel ruky vo vreckách. Veď bola živá. Celý ten čas živá. A on ani neskúsil hľadať ďalej po tých troch dňoch.
– Tu, – zastavila Lenka pri vzdialenom výbehu. – Je tam.
Viktor zdvihol oči.
A uvidel svoju Kiku.
Sedela v rohu na starej deke. Ryšavá srsť vyblednutá, papuľa šedivá. Jedna zadná laba podvrtnutá – krívala dodnes.
Pes zdvihol hlavu. Pozrela sa na neho. A stuhla.
Viktor urobil krok vpred. Druhý. Prsty stisli studené mreže.
– Kika? – zachripel. Hlas mu zradne zakolísal.
Pes sa trhol. Uši sa postavili.
– To som ja. Moja, to som ja.
Vstala. Krívajúc urobila pár krokov k mreži. Zastala meter od neho.
Len stála a pozerala.
Viktor si kľakol do snehu. Natiahol ruku cez mreže.
– Odpusť mi, – vydýchol. – Odpusť, ryšavá hlupaňa. Vtedy som kričal. Trhol som ťa. Potom som prestal hľadať. Myslel som, že si mŕtva. Bál som sa, chápeš?
Slzy mu tiekli samy.
Pes urobil krok vpred. Ešte jeden. Opatrne, akoby skúšal, či nezmizne.
Viktor zamrzol. Prestal aj dýchať.
A vtedy Kika pristúpila celkom blízko. Dotkla sa studeným nosom jeho dlane. Olízala mu prsty.
– Otvoriť? – ticho spýtala sa Lenka, ktorá stála vedľa a nenápadne si utierala slzu.
Viktor prikyvol.
Zámok cvakol. Dvere výbehu sa otvorili.
A Kika, krívajúc, nemotorne, sa vrhla priamo k nemu. Pritlačila sa k nohe a radostne zavrtela chvostom.
Viktor ju objal. Zaboril tvár do ryšavej srsti.
– Poďme domov, – zašepkal. – Počuješ? Domov. A už ťa nikam nepustím. Nikam.
Kika tíško zakňučala.
A ešte silnejšie zavrtela chvostom.
– Zle je, – ticho povedala Lenka, prikrčiac sa vedľa neho. – Prvé dni vôbec nechcela jesť. Mysleli sme, nuž, viete. Pes v útulku, najmä starší, často len zhasne. Pritúlia sa k ľuďom silnejšie, než si myslíme.
– Viem, – zachripel Viktor. – Vždy som to vedel.
Pohladil Kiku po hlave. Otvorila oči – mútne, unavené – a pozrela na neho. V tom pohľade bolo všetko.
– Lenka, – zdvihol oči, – a bude ešte žiť? Teda, ako dlho?
Dievčina si povzdychla.
– Veterinár hovorí – srdce slabé. Laba zrástla zle, preto kríva. Zubov nemá takmer žiadne. Ale viete, pán Kováč, pracujem tu tri roky. Videla som všeličo. Psy neumierajú na choroby. Umierajú od samoty. A ak je pre koho žiť…
Nedopovedala. Netrebalo.
Viktor pochopil.
Opatrne vstal.
– Poďme domov, dievča moje, – zašepkal. – Zdenka nám navarila halušky. Ty máš rada halušky, však? Budeš spať na gauči. Na mojom gauči, ktorý som ti vždy zakazoval, pamätáš? Už nezakazujem. Spi, kde chceš. Len neodchádzaj, dobre?
Kika ho olízala po líci.
A Viktor pocítil – prvýkrát za rok – ako sa v ňom niečo topí.
– Ďakujem, – obrátil sa k Lenke.
– Dávajte na ňu pozor, – kývla. – A aj na seba.
Viktor posadil Kiku na predné sedadlo, prikryl starou bundou. Sadol za volant.
Naštartoval a odišiel domov.
Zdenka zalapala po dychu, keď ich uvidela na prahu.
– Viktor! To je predsa Kika?!
– Ona sama, – Viktor opatrne vniesol psa do predsiene, položil na zem. – Našla sa.
– Bože, – suseda spustila ruky, kľakla si. – Dievča moje! Aká vychudnutá. Viktor, veď ju do kuchyne, dám jej najesť!
Kika obišla byt pomaly, krívajúc. Oňuchala každý kút, každú známu vec. Potom sa vrátila k Viktorovi a ľahla si k jeho nohám.
– Dobre, – prikývol. – Zostávaš so mnou.
Zdenka nakŕmila Kiku – po troche, opatrne, aby neublížila. Pes jedol lačne, dávil sa, akoby sa bál, že mu vezmú.
– Pomaly, pomaly, – upokojoval Viktor, hladkajúc jej chrbát. – Nikam sa neponáhľa. Jedz v pokoji.
Večer si Kika vyliezla na gauč. Viktor ju nevyhnal – ako sľúbil. Len ju prikryl teplou dekou a sadol si vedľa.
Zapol televízor, ale nepozeral. Len hladkal ryšavú srsť a mlčal.
A Kika položila hlavu na jeho kolená a zavrela oči.
A jej chvost sa jemne vrtel – celkom trochu, ale vrtel.
Viktor hľadel von oknom. Za sklom padal sneh – taký istý ako pred rokom. Taký istý ako v ten prekliaty deň na diaľnici.
Ale teraz bolo všetko inak.
Prvýkrát za rok sa nebál zajtrajška.
Pretože vedel: zajtra sa Kika zobudí vedľa neho. A pozajtra. A toľko dní, koľko im je vymedzené.
A on pochopil, že odpustenie neprichádza od tých, ktorým sme ublížili – ale od tých, ktorí nás milujú napriek všetkému. Kika mu odpustila. A on sa konečne naučil odpúšťať sebe.
