Piatok večer som konečne zamkla bránu obchodu a vydýchla si. Dva dni voľna predo mnou – žiadne rady, žiadne váženie tovaru, žiadne vykladanie a nakladanie. „Darinka, zajtra pracujete?” ozval sa spoza mňa známy hlas. Ani som sa neotočila – vedela som, kto to je. Jozef Kováč. Večne v najnevhodnejšiu chvíľu. „Zajtra je nedeľa,” odsekla som bez otočenia. „Voľno.” „Aha. Chápem. No nič, prídem v pondelok.” Predsa som sa otočila. Starec stál so zodranou sieťovkou, v vyblednutej bunde a pozeral na mňa akosi zmätene. Akoby niečo očakával. „Zase bude pol hodiny počítať centy,” prebleslo mi hlavou. „Príďte v pondelok,” hodila som a vykročila domov. On totiž vždy príde tesne pred záverom, vyberie dve-tri drobnosti, potom pri pokladni začne hrabať sa v peňaženke a prepočítavať mince. Rad sa za ním natiahne, ľudia vzdychajú, a on si to akoby nevšímal. Pomalý akýsi. Len ma to vytáča.
V nedeľu ráno, keď som išla okolo obchodu, zastala som ako obarená. Pri dverách sedela mačka. Obyčajná dvorová, sivá, ošarpaná a veľmi chudá. No zvláštne – nesedela len tak. Hádzala sa od dverí k oknu, škriabala pazúrmi prah, nazerala do škáry, mňaukala. A to tak žalostne, tak zúfalo. „Marš odtiaľto!” mávla som rukou. Mačka sa ani nepohla. Len hľadela na dvere. „Bezdomovec,” pomyslela som si a šla ďalej.
V pondelok som sa blížila k obchodu s ťažkým pocitom. Mačka nikam neodišla. Ležala na prahu stočená, vysilená. Kľúč sa otočil. Dvere sa otvorili. A vtom som počula. Tenučký, sotva rozoznateľný piskot. Niekde v rohu, za regálmi. Vkročila som dnu, prizrela sa – a srdce mi kleslo. Mačiatko. Maličké, slepé, bezmocné. Ležalo medzi kartónovými krabicami, žalostne pišťalo, hýbalo labkami. Mačka sa vrhla dnu za mnou, skočila k mačiatku, začala ho olizovať a pradieť. „Bože môj,” zašepkala som. „Tak ty si sa k nemu snažila dostať.”
Stála som nad kartónovou krabicou a nevedela, čo robiť. Mačka sa usalašila vedľa mačiatka, olizovala ho, pradla – prvýkrát za celý deň sa upokojila. A mne v hlave len jedna myšlienka: „V obchode sa zvieratá držať nesmú. Kam s nimi?” „Počúvaj, ty si ale dala,” zamrmlala som nahlas. „Ako si sa sem vôbec dostala? Kedy si to stihla?” Mačka sa len pritisla k mačiatku ešte bližšie. Spomenula som si: v piatok večer, keď som zatvárala, sa pri vchode tlačili zákazníci. Zhon, ponáhľanie. Vtedy sa zrejme prešmykla. Nenápadne. A porodila už v noci, keď obchod stál prázdny. A celú nedeľu sa zvonku hádzala, snažila sa dostať späť. „Dobre,” vydýchla som. „Teraz niečo vymyslíme.”
Naliala som mačke vodu do plastového pohárika, odlomila kúsok varenej klobásy zo svojho chlebíka. Mačka pila hltavo, rýchlo, akoby sa bála, že jej to vezmú. Potom som otvorila obchod pre zákazníkov. Prvá vošla suseda, teta Mária. Uvidela mačku s mačiatkom a zatlieskala rukami: „Jáj, Darinka! Odkiaľ?” „No… takto,” mávla som rukou. „Niekde sa prešmykla. Počúvaj, Mária, nezoberieš si ich? Veď tvoji vnúčatá majú radi zvieratá.” Teta Mária sa zaškerila: „Veď už máme kocúra. Starého, zlého. Všetkých by podusil. Nie, nie, prepáč.” Ďalší bol otec Mišo-inštalatér. Tiež odmietol: „Žena nedovolí. Od srsti kýcha.” Potom prišla mladá mamička s dieťaťom. Chlapec sa čo i len načiahol k mačiatku rukami, ale matka ho odtiahla: „Nesiahaj! Špinavé! Choroby všelijaké. Poďme odtiaľto.” Stála som za pultom a cítila, ako sa mi niečo v hrudi stíska. Každé odmietnutie sa ozývalo tupým úderom. „Naozaj si ich nikto nevezme?”
Okolo tretej poobede sa dvere otvorili a vošiel Jozef Kováč. Ako vždy – pomaly, opatrne. Sieťovka v ruke. Potichu pozdravil, prikývol. Ani som nestihla odpovedať – zastal pri vchode, prikrčil sa ku krabici. „Ó,” povedal ticho. „Kto to tu máme?” Mačka zdvihla hlavu, pozrela na neho ostražito. Jozef Kováč opatrne načiahol ruku, pohladil mačku po hlave. Zavrela oči, začala pradieť. „Darina Petrovna,” obrátil sa ku mne. „A čo s nimi bude?” Vzdychla som: „Neviem, pán Kováč. Tu ich držať nemôžem. A zobrať si ich nikto nechce.” „Rozumiem.” Odmlčal sa, potom znova pohladil mačku. Mačiatko ticho písklo, pohlo sa. „A mohol by som,” začal Jozef Kováč a zasekol sa. „Mohol by som si ich zobrať?” Zamrzla som. Hľadela som na starca a neverila vlastným ušiam. „Vy?” opýtala som sa. „Vážne?” „No áno.” Usmial sa nesmelo. „Mne samému je rovnako nuda. A toto bude spoločnosť. Pravda, neviem, ako sa o ne starať. Ale naučím sa. Na internete si to prečítam.” Zrazu som pocítila, ako mi k hrdlu stúpa hrča. Ten pomalý starec, ktorého som toľkokrát ponáhľala, na ktorého som sa hnevala. On jediný neprešiel okolo. „Jozef Kováč,” vyhŕkla som. „Ďakujem vám. Naozaj. Ďakujem.” Zamával rukami: „Ale čo. Mne samému je to príjemné. Doma prázdno. Žena už tri roky mŕtva. Deti nemám. Tak chodievam sem každý deň, aby som sa s niekým aspoň slovo prehodil.” Zahanbilo ma to. Tak veľmi, že som sa chcela prepadnúť. Vždy som sa hnevala, že je pomalý. že zdržuje rad. A on len osamelý.
Jozef Kováč opatrne vzal krabicu s mačkou a mačiatkom. Pridŕžal ju zdola, aby sa netriasla. Mačka na neho ostražito pozrela, ale nebránila sa. Akoby pochopila – tento človek jej neublíži. „Len neviem, ako ich doniesť domov,” zamyslene povedal. „Krabica je veľká, nepohodlná. A oni sa v nej hádžu.” „Počkajte,” vrhla som sa do skladu a vrátila sa s pevnou kartónovou škatulkou, menšou. „Táto je lepšia. A má aj držadlá.” Sama som preložila mačku s mačiatkom, na dno podložila mäkkú handru. Ruky sa mi triasli. Nevedela som prečo – či od vzrušenia, alebo od hanby, ktorá ma čoraz viac hryzla zvnútra. „Darina Petrovna, možno by ste mi poradili,” Jozef Kováč neisto usmial, „čo im mám kúpiť? Nejaké krmivo treba, nie? Misku?” Zrazu som jasne uvidela: starec je zmätený. Vzal na seba zodpovednosť, ale netuší, čo ďalej. A predsa ju vzal. Pretože nedokázal prejsť okolo. „Počkajte,” povedala som rozhodne. „Hneď.” Prešla som popri regáloch, zobrala všetko potrebné: plechovku mäsových konzerv pre mačku, vrecko suchého krmiva, dve plastové misky, balík steliva. „Toto je pre vás,” podala som mu tašku. „Ale čo. Zaplatím.” „Netreba,” odsekla som. „Odo mňa. Len tak.” Chcel namietať, ale pozrela som na neho tak prísne, že len prikývol: „Ďakujem. Veľmi pekne ďakujem.” Jozef Kováč schytil škatuľu, tašku, namieril k východu. Na prahu sa obrátil: „Darina Petrovna, čo myslíte. Mám ich zobrať k veterinárovi?” „Treba,” prikývla som. „Zajtra choďte. Nech pozrie, či je všetko v poriadku.” „Dobre. Pôjdem, samozrejme.” Vyšiel. Dvere sa za ním zavreli s tichým cinknutím. Zostala som sama. V obchode bolo ticho. Prázdno. Len na podlahe, v rohu, ležala stará kartónová krabica – tá, v ktorej bolo mačiatko. Prišla som, zdvihla ju, chcela vyhodiť. A zrazu som nemohla. Sadla som si rovno na zem, pritlačila krabicu na hruď a rozplakala sa. Slzy mi tiekli po lícach, kvapkali na kartón. Spomenula som si, ako som sa hnevala na Jozefa Kováča. Ako som ho ponáhľala. Ako som vzdychala, keď vošiel do obchodu. Ako som si myslela: „Zase ten starec. Zase bude počítať centy.” A on sa ukázal byť taký. Bez rozmýšľania vzal mačku s mačiatkom. Hoci sám ledva vyjde – to je vidieť z oblečenia, z toho, ako počíta drobné v peňaženke. Ale neprešiel okolo. „Bože,” myslela som si, „aká som ja hlupaňa. Aká bezcitná.” Utrla som si slzy dlaňou, vstala. Vyhodila som krabicu do koša. Vrátila sa za pult. Do obchodu sa začali hrnúť zákazníci. Normálny pracovný deň. Ale niečo sa vo mne zmenilo. Pozerala som na zákazníkov inak. Už nie ako na rad, ktorý treba rýchlo obslúžiť. Ale ako na ľudí, z ktorých každý má svoj príbeh. A nikdy nevieš, čo má človek na duši. Zajtra sa už naisto spýtam Jozefa Kováča, ako sa má mačka s mačiatkom. Ako sa usadili. Či nepotrebujú pomoc. A už nikdy ho nebudem ponáhľať.
Prešli dva dni. Stále som čakala na Jozefa Kováča. Pozerala na dvere, načúvala krokom na chodbe. Ale neprichádzal. A obava rástla. „Čo ak sa niečo stalo? Čo ak ochorel? Alebo s mačkou niečo nie je v poriadku?” Na tretí deň som to nevydržala. Opýtala som sa susedov na adresu. Ukázalo sa, že Jozef Kováč býva v susednom dome, na treťom poschodí. Kúpila som vrecko jabĺk, balík keksov – tak, pre slušnosť, aby som nešla s prázdnymi rukami – a po práci som k nemu vyrazila. Dvere sa otvorili až po chvíli. Potom sa ozvali šuchotavé kroky a na prahu sa objavil Jozef Kováč. Prekvapený, zmätený. „Darina Petrovna? Vy… ku mne?” „No, tu,” podala som mu tašku. „Rozhodla som sa navštíviť vás. Ako sa máte? Ako sa má mačka s mačiatkom?” Tvár starca sa rozžiarila úsmevom. Takým teplým, úprimným, že mi odľahlo na duši. „Poďte ďalej, poďte ďalej!” Ustúpil. „Oni sa u mňa výborne usadili!” Byt bol malý, skromný. Starý nábytok, vyťahaný koberec. Ale čistý, útulný. Na parapete, na zloženej deke, driemala mačka. Vedľa nej sa hýbalo mačiatko – už silnejšie, chlpaté. „Tu sú,” povedal hrdosťou Jozef Kováč. „Mačku som nazval Minka. A mačiatko – Tóno. Lebo je také tiché.” Prišla som, opatrne pohladila Minku. Otvorila jedno oko, zamrnčala a znova zadriemala. „Krásne,” povedala som ticho. „No áno.” Jozef Kováč sa usmieval od ucha k uchu. „Viete, bol som s nimi k veterinárovi. Všetko v poriadku.” Hovoril a hovoril – o tom, ako sa Minka prvú noc schovávala pod gaučom aj s mačiatkom, ako sa potom osmielila, ako ho dnes víta pri dverách, keď sa vráti. Pri odchode som sa zdržala na prahu: „Jozef Kováč, príďte do obchodu. Budem čakať.” Prikývol: „Prídem.” A dodal ticho: „Ďakujem vám, Darina Petrovna. Za všetko.” „To ja vám ďakujem,” odpovedala som. „Vy ste človek na pravom mieste.”
Na druhý deň prišiel Jozef Kováč opäť do obchodu. Ako vždy – pomaly, so sieťovkou. Ale tentoraz som ho privítala úsmevom. Vyniesla som zo skladu stoličku, postavila ju vedľa pultu: „Sadnite si, Jozef Kováč. Neponáhľajte sa. Ja sa nikam neponáhľam.” Vďačne prikývol. Sadol si. Začal pomaly vyberať tovar. A ja som ho prvýkrát neponáhľala.
