Mária zabuchla zámok a s úľavou vydýchla. Konečne. Dva dni voľna pred ňou, žiadne rady, žiadne váženie tovaru, žiadne vykladanie a nakladanie.
„Milenka, a vy zajtra pracujete?“ ozval sa za jej chrbtom známy hlas.
Ani sa nestihla otočiť – už vedela, kto to je. Jozef Novák. Večne nepríde v pravý čas.
„Zajtra je nedeľa,“ odsekla bez otáčania. „Voľno.“
„Aha. Jasné. No nič, prídem teda v pondelok.“
Mária sa predsa len otočila. Starček stál s ošúchanou igelitkou, v vypratej vetrovke a hľadel na ňu akosi zmätene. Akoby od nej niečo očakával.
„Zase bude pol hodiny počítať centy,“ preblesklo jej hlavou.
„Príďte v pondelok,“ hodila cez plece a vykročila k domu.
Veď on to robil vždy – prišiel tesne pred zatvorením, vybral si dve-tri drobnosti, potom sa pri pokladni hrabal v peňaženke, prepočítaval mince. Za ním sa vytvoril rad, ľudia vzdychali, a on akoby si to nevšímal. Akýsi pomalý. Iba irituje.
V nedeľu ráno, keď prechádzala okolo obchodu, Mária zastala ako obarená.
Pri dverách sedela mačka. Obyčajná pouličná, sivá, ošarpaná a veľmi vychudnutá. Ale čudné – nesedela len tak. Mietala sa od dverí k oknu, škriabala pazúrmi prah, nazerala do štrbiny, mňaukala. A tak žalostne, tak zúfalo.
„Marš odtiaľto!“ mávola rukou Mária.
Mačka sa ani nepohla. Len hľadela na dvere.
„Túlavá,“ pomyslela si Mária a šla ďalej.
V pondelok sa Mária blížila k obchodu s ťažkým pocitom. Mačka nikde nezmizla. Ležala na prahu schúlená, vyčerpaná.
Kľúč sa otočil v zámke. Dvere sa otvorili.
A vtedy Mária začula. Tenučký, ledva rozoznateľný piskot. Kdesi v rohu, za regálmi.
Vkročila dnu, prizrela sa – a srdce sa jej prepadlo.
Mača.
Maličké, slepé, bezmocné. Ležalo medzi kartónovými krabicami, žalostne pišťalo, hýbalo labkami.
Mačka vbehla dnu za Máriou, skočila k mačaťu, začala ho oblizovať, pradúť.
„Pane Bože,“ zašepkala Mária. „Takže ty si sa k nemu snažila dostať.“
Mária stála nad kartónovou krabicou a nevedela, čo robiť. Mačka sa usadila vedľa mačaťa, oblizovala ho, pradla – prvýkrát za celý deň sa upokojila.
A Márie v hlave len jedna myšlienka: „V obchode sa zvieratá držať nesmú. Kam s nimi?“
„Počuj, to ti dám,“ zamrmlala nahlas. „Ako si sa sem vlastne dostala? Kedy sa ti to podarilo?“
Mačka sa len pritisla k mačaťu ešte tesnejšie.
Mária si spomenula: v piatok večer, keď zatvárala, sa pri vchode tiesnili zákazníci. Zhon, náhlenie. Vtedy sa asi prešmykla. Nepozorovane. A porodila už v noci, keď bol obchod prázdny.
A celú nedeľu sa vonku mieťala, snažila sa dostať späť.
„Dobre,“ vydýchla Mária. „Teraz niečo vymyslíme.“
Naliala mačke vodu do plastového pohárika, odlomila kus varenej klobásy zo svojej desiatej. Mačka pila hltavo, náhlivo, akoby sa bála, že jej to vezmú.
Potom Mária otvorila obchod pre zákazníkov.
Prvá vošla suseda, teta Oľga. Uvidela mačku s mačaťom a tleskla rukami:
„Jaj, Milenka! Odkiaľ?“
„No…“ Mária mávla rukou. „Dostala sa sem akosi. Počuj, Oľga, možno by si si ich zobrala? Veď tvoje vnúčatá majú radi zvieratá.“
Teta Oľga sa zaškerila:
„No, my už doma mačku máme. Starú, zlú. Všetky by podusila. Nie, nie, prepáč.“
Ďalší bol strýko Mišo-inštalatér. Tiež odmietol:
„Žena by mi to nedovolila. Od chlpov kýcha.“
Potom prišla mladá matka s dieťaťom. Chlapec sa načahoval po mačati, ale matka ho odtiahla:
„Nechytaj! Je špinavé! Same choroby. Poďme odtiaľto.“
Mária stála za pultom a cítila, ako sa jej vnútri niečo zvieralo. Každé odmietnutie sa v hrudi ozývalo tupým úderom.
„Naozaj si to nikto nevezme?“
Na obed už bola zúfalá.
Okolo tretej popoludní sa dvere rozleteli a vošiel Jozef Novák.
Ako vždy – pomaly, opatrne. Igelitka v ruke. Pozdravil ticho, prikývol.
Mária mu ani nestihla odpovedať – zastal pri vchode, prikrčil sa ku krabici.
„Jaj,“ povedal ticho. „Kto nám to tu je?“
Mačka zdvihla hlavu, nedôverčivo naňho pozrela.
Jozef Novák opatrne natiahol ruku, pohladil mačku po hlave. Ta privrela oči, začala pradúť.
„Mária Petra,“ obrátil sa k predavačke. „A čo bude s nimi?“
Mária si povzdychla:
„Neviem, Jozef. Držať ich tu nemôžem. Ale zobrať si ich nikto nechce.“
„Jasné.“
Odmlčal sa, potom znova pohladil mačku. Mača tíško písklo, pohlo sa.
„A mohol by som,“ začal Jozef a zarazil sa. „Mohol by som si ich vziať?“
Mária zamrela. Hľadela na starca a neverila vlastným ušiam.
„Vy?“ zachmúrila sa. „Vážne?“
„No hej.“ Usmial sa nesmelo. „Mne je aj tak samému smutno. A toto bude spoločnosť. Pravda, neviem, ako sa o ne starať. Ale naučím sa. Na internete si to naštudujem.“
Mária zrazu pocítila, ako sa jej do hrdla tisne hrča. Ten pomalý starček, ktorého toľkokrát naháňala, ponáhľala, na ktorého sa hnevala.
Bol jediný, kto neprešiel okolo.
„Jozef,“ vyhŕkla. „Ďakujem vám. Naozaj. Ďakujem.“
On zamával rukami:
„Ale čo. Mne je to príjemné. Doma je prázdno. Žena zomrela pred tromi rokmi. Deti nemám. A tak sem chodievam každý deň, aby som sa s niekým porozprával.“
Márii bolo hanba. Taká hanba, že by sa najradšej prepadla do zeme.
Vždy ju hnevalo, že je pomalý. Že zdržuje rad.
A on bol len osamelý.
Jozef Novák opatrne vzal krabicu s mačkou a mačaťom. Pridržal ju zospodu, aby sa netriasla. Mačka naňho nedôverčivo pozrela, ale nebránila sa. Akoby pochopila – tento človek jej neublíži.
„Len neviem, ako ich donesiem domov,“ zamyslene povedal. „Krabica je veľká, neskladná. A oni sa v nej kývajú.“
„Počkajte,“ Mária sa vrhla na sklad a vrátila sa s pevnou, menšou kartónovou škatulou. „Tu, v tejto to bude lepšie. Aj ušká má.“
Sama preložila mačku s mačaťom, na dno dala mäkkú handru. Ruky sa jej triasli. Nevedela, či od vzrušenia, alebo od hanby, ktorá ju stále silnejšie hryzla zvnútra.
„Mária Petra, možno by ste mi poradili,“ Jozef neisto zažmúril. „Čo im mám kúpiť? Nejako krmivo treba, nie? Misku?“
Márii zrazu došlo: starček je zmätený. Vzal na seba zodpovednosť, ale netuší, čo ďalej. A aj tak ju vzal. Pretože nevedel prejsť okolo.
„Počkajte,“ povedala rozhodne. „Hneď.“
Prešla pozdĺž regálov, pozbierala všetko potrebné: konzervu mäsitej stravy pre mačku, balenie suchého krmiva, dve plastové misky, balík podstielky.
„Toto je pre vás,“ podala Jozefovi tašku.
„Ale veď ja zaplatím.“
„Netreba,“ odsekla Mária. „Odo mňa. Len tak.“
Chcel namietať, ale ona sa naňho prísne pozrela, takže len prikývol:
„Ďakujem. Veľmi pekne ďakujem.“
Jozef Novák schytil škatuľu, tašku, pobral sa k východu. Na prahu sa obrátil:
„Mária Petra, čo myslíte. Treba ich vziať k veterinárovi?“
„Treba,“ prikývla. „Zajtra choďte. Nech ich skontroluje, či sú v poriadku.“
„Dobre. Pôjdem, samozrejme.“
Vyšiel. Dvere sa za ním zatvorili s tichým cengotom.
Mária ostala sama.
V obchode bolo ticho. Prázdno. Len na zemi, v kúte, ležala stará kartónová krabica – tá, v ktorej ležalo mača.
Pristúpila k nej, zdvihla ju, chcela ju vyhodiť. A zrazu nemohla. Sadla si rovno na zem, pritlačila krabicu k hrudi a rozplakala sa.
Slzy sa jej kotúľali po lícach, kvapkali na kartón.
Spomenula si, ako sa na Jozefa hnevala. Ako ho naháňala. Ako vzdychala, keď vchádzal do obchodu. Ako si myslela: „Zase ten starý. Zase bude počítať centy.“
A on bol taký.
Bez rozmýšľania zobral mačku s mačaťom. Hoci sám ledva vychádzal – bolo to vidieť na oblečení, na tom, ako prepočítaval drobné v peňaženke.
Ale neprešiel okolo.
„Pane Bože,“ myslela si Mária, „aká som ja hlúpa. Aká bezcitná.“
Utrela si slzy dlaňou, vstala zo zeme. Hodila krabicu do koša. Vrátila sa za pult.
Do obchodu sa začali hrnúť zákazníci.
Obyčajný pracovný deň.
Ale niečo v Márii sa zmenilo. Na zákazníkov sa pozerala inak. Už nie ako na rad, ktorý treba rýchlo odbaviť. Ale ako na ľudí, z ktorých každý má svoj príbeh. A nikdy nevieš, čo má človek na duši.
Zajtra sa určite spýta Jozefa, ako sa majú mačka s mačaťom. Ako sa usadili. Či nepotrebujú pomoc.
A už ho nikdy nebude naháňať.
Prešli dva dni.
Mária stále čakala na Jozefa. Pozerala na dvere, načúvala krokom na chodbe. Ale on neprichádzal.
A obava len rástla. „Čo ak sa niečo stalo? Čo ak ochorel? Alebo s mačkou niečo nie je v poriadku?“
Na tretí deň to už nevydržala.
Spýtala sa susedov na adresu. Ukázalo sa, že Jozef Novák býva v susednom dome, na treťom poschodí.
Mária kúpila tašku jabĺk, balíček keksov – len tak, pre slušnosť, aby neprišla s prázdnymi rukami – a po práci sa vybrala k nemu.
Dvere sa neotvorili hneď. Potom sa ozvali šúchajúce kroky a na prahu sa objavil Jozef Novák. Prekvapený, zmätený.
„Mária Petra? Vy… ku mne?“
„No,“ podala mu tašku. „Rozhodla som sa vás navštíviť. Ako sa máte? Ako mačka s mačaťom?“
Tvár starca sa rozžiarila úsmevom. Takým vrelým, úprimným, že Márii odľahlo na duši.
„Poďte ďalej, poďte ďalej!“ Ustúpil. „Majú sa u mňa skvele!“
Byt bol malý, skromný. Starý nábytok, zodratý koberec. Ale čistý, útulný.
Na parapete, na zloženej deke, driemala mačka. Vedľa nej sa hýbalo mača – už silnejšie, chlpaté.
„Tu sú,“ hrdo povedal Jozef. „Mačku som nazval Murka. A mača – Miško. Lebo je také tiché.“
Mária pristúpila, opatrne pohladila Murku. Tá otvorila jedno oko, zamrnčala a znova zadriemala.
„Aké sú krásne,“ ticho povedala Mária.
„No jasné.“ Jozef sa usmieval od ucha k uchu. „Viete, bol som s nimi u veterinára. Všetko je v poriadku.“
Rozprával a rozprával – ako sa Murka prvú noc schovávala pod pohovkou aj s mačaťom, ako si potom zvykla, ako ho teraz víta pri dverách, keď sa vracia.
Keď odchádzala, Mária sa zdržala na prahu:
„Jozef, príďte do obchodu. Budem na vás čakať.“
Prikývol:
„Prídem.“
A dodal ticho:
„Ďakujem vám, Mária Petra. Za všetko.“
„To ja vám ďakujem,“ odpovedala. „Vy ste naozaj človek.“
Na druhý deň Jozef Novák opäť prišiel do obchodu. Ako vždy – pomaly, s igelitkou.
Ale tentoraz ho Mária privítala úsmevom. Vyniesla z komory stoličku, postavila ju vedľa pultu:
„Sadnite si, Jozef. Neponáhľajte sa. Ja sa nikam neponáhľam.“
Vďačne prikývol. Sadol si. Začal nenáhlivo vyberať potraviny.
A Mária po prvýkrát starca nepopoháňala.
