Andrej Pavlovič sedí pri okne a pozerá na inzerát v telefóne. Písmená mu plávajú pred očami – okuliare sa mu opäť niekde zatúlali. Ale text je jednoduchý:
„Odovzdám do dobrých rúk kocúra. Ryšavý, kastrovaný, na záchod zvyknutý.”
Nie. Neodovzdám. Predám. Tak je aspoň väčšia šanca, že sa dostane do zabezpečenej rodiny.
– Barsík, – zavolá potichu. – Poď sem, ryšavý.
Kocúr sa zjaví ako zázrakom – tučný mrnčiaci traktor na mäkkých labkách. Skočí na kolená, schúli sa do klbka. Teplý, živý.
Andrej Pavlovič ho pohladí za uchom. Barsík privrie oči od rozkoše, a majiteľ cíti, ako mu srdce stisne. Pol roka už je sám.
– Čo si s tebou počneme, čo? – zašepká starec. – Lieky dochádzajú a dôchodok tiež.
Kocúrik mrnčí, nič netuší. Andrej Pavlovič otvorí kalkulačku. Krmivo – tridsať eur mesačne. Stelivo – ďalších pätnásť. O veterinárovi radšej nerozmýšľať.
A tabletky na tlak stoja šesťdesiat eur. Každý mesiac.
– Chápeš, Barsík, ja sa s tebou nechcem rozlúčiť, len už to viac nezvládam.
Napíše do inzerátu: „Kocúr do dobrých rúk. Tridsať eur.” Vymaže. Napíše nanovo: „Predám kocúra. Päťdesiat eur.”
Telefón hneď zazvoní. Ženský hlas:
– Dobrý deň, volám kvôli kocúrovi. Môžem sa prísť pozrieť?
– Môžete, – zachrípne odpovie Andrej Pavlovič. – Príďte.
O hodinu zaklopú na dvere. Na prahu stojí žena okolo päťdesiatky so smutnými očami.
– Marína, – predstaví sa. – A kdeže je kocúrik?
Barsík, ako naschvál, hneď vybehne z kuchyne, ale nie k návšteve – k svojmu pánovi. Obtiera sa o nohy, mrnčí, pozerá zaľúbenými očami.
– Tu je, môj ryšavý, – povie Andrej Pavlovič, snažiac sa hovoriť ľahostajne. – Dobrý kocúr. Maznavý.
Marína sa prikrčí, natiahne ruku. Barsík si ju oňuchá, ale k nej nejde. Vráti sa k pánovi.
– A prečo ho predávate? – spýta sa žena ticho.
– No, okolnosti, – zamrmle starec a odvráti pohľad.
A tu si Marína všimne: ruky dôchodcovi trasú. A kocúr sa od neho nehne ani na krok.
Marína si pomaly obzrie byt. Všetko čisté, upratané, ale akési prázdne. Na parapete – zaschnutý fikus. Na stole – škatuľka s tabletkami, takmer prázdna. A ešte jedna, tiež takmer prázdna.
– Pekný byt, – povie. – Bývate tu dlho?
– Štyridsať rokov, – odpovie Andrej Pavlovič a hladí Barsíka. – So ženou sme ho kupovali…
Nedopovie. Nemal by.
Marína prikývne. Aj jej nedávno umrela Sára – kríženka, čo s ňou prežila pätnásť rokov. Prázdnota v dome taká, že steny sa rúcajú.
– A kocúr nie je chorý? – spýta sa.
– Nie, zdravý. Len ja, – starec zaváha. – už to nezvládam. Vek, rozumiete.
Barsík zrazu ťahavo mňauknúť a otrie sa o nohu pána. Akoby rozumel, o čo ide.
– Aké krmivo mu dávate? – vypytuje sa ďalej Marína.
Andrej Pavlovič ukáže do kuchyne. Stojí tam miska s vodou a druhá so suchým krmivom. Lacným, z Lidla. Nie najhorším, ale ani dobrým.
– Je vyberavý v jedle?
– Nie, čo mu dáte, to zje. Dobrý chlapec. Veľmi múdry. Keď Ľubica ochorela, líhal si k nej do postele, hrial ju. Akoby rozumel. – Hlas majiteľa sa chveje.
Marína si kľakne pred kocúra. Barsík sa na ňu pozrie, no tlačí sa k pánovi.
– Povedzte úprimne, – spýta sa potichu, – prečo chcete práve päťdesiat eur?
Starec je zmätený:
– No, dobrý kocúr. Plemenitý.
– Barsík je kríženec, – namietne jemne Marína. – Pekný, ale kríženec. A vy ho milujete. Tak prečo ho predávate?
Andrej Pavlovič sa odvráti k oknu. Dlho mlčí. Barsík mrnčí na jeho kolenách a pán ho hladí trasúcimi sa rukami.
– Lieky sú drahé. A krmivo. On bol pred mesiacom chorý, vozili sme ho k veterinárovi. Dal som päťdesiat eur. Posledné.
– A dcéra? Syn? Príbuzní?
– Dcéra žije v Nemecku. Vychováva troch vlastných, na starého otca nemá čas. A ja nič nežiadam.
Povzdychne si.
– S Ľubicou sme to nejako zvládali. Ale sám – už nie.
Marína počúva a cíti, ako sa jej srdce stisne. Tu sedí, ten hrdý starec, a predáva jediné, čo mu v dome ostalo živé. A kocúr nechápe, pritíska sa, dôveruje.
– A ak si ho nekúpim? – spýta sa.
– Niekto iný kúpi. – Hlas tvrdý, ale ruky sa stále trasú. – Inzerát už visí, ozvali sa.
– A nie je vám ľúto?
Andrej Pavlovič prudko zdvihne hlavu:
– Myslíte, že je mi to ľahké?! Myslíte, že to robím od dobrého života?
Zasekne sa, stisne pery. Barsík sa zľakne prudkého pohybu, zoskočí z kolien, ale neodíde ďaleko – sadne si vedľa.
A tu si Marína uvedomí: nemôže si len tak kúpiť kocúra a odísť. Nesmie ich rozdeliť.
Ale niečo treba vymyslieť.
Marína mlčí. Dlho.
– Andrej Pavlovič, a čo keby som si kocúra nekúpila? – povie.
Starec sa otrasie:
– Akože nekúpila?! Načo ste potom prišli?
– Prišla som sa pozrieť. Pozrela som sa. A pochopila – kocúra kupovať nebudem.
Andrej Pavlovič zbledne. Ruky sa mu trasú ešte viac.
– Veď ste sama volali! Sama ste povedali, že potrebujete kocúra!
– Potrebujem. – Marína vstane z kresla a podíde k oknu. – Len nie tohto.
– Čo s ním nie je v poriadku?!
Otočí sa. A starec vidí v jej očiach slzy.
– S kocúrom je všetko v poriadku. S pánom nie.
– Nerozumiem.
– Rozumiete, Andrej Pavlovič. – Hlas sa jej trasie. – Ja som nedávno stratila psa. Starého, chorého. Pätnásť rokov so mnou žila. A viete, čo bolo najhoršie pred jej odchodom? Nie choroba. Nie bolesť. Ale to, ako sa na mňa pozerala a akoby prosila o odpustenie. Že robí starosti.
Andrej Pavlovič prehltne. Barsík podíde k nemu, otrie sa mu o nohu.
– A teraz sa pozerám na vás s Barsíkom – a vidím to isté. On sa k vám tlačí a vy sa hanbíte, že ho nemôžete uživiť. Myslíte si, že robíte správne, keď ho dávate do dobrých rúk.
– A nie je to správne?! – vzplanie starec. – Je snáď lepšie, aby so mnou hladoval?!
– A kto povedal, že musí hladovať?
Zavládne ticho. Barsík mňaukne – potichu, ťahavo.
– Navrhujem inú možnosť, – pokračuje Marína. – Budem nosiť krmivo. Každý týždeň. A peniaze na veterinára – ak bude treba.
– Čo?! – Andrej Pavlovič na ňu pozrie ako na šialenú. – Načo vám to je?
– Lebo chcem pomôcť kocúrovi. Ale nechcem vás odlúčiť. – Usmeje sa cez slzy. – Môžeme to nazvať prenájom šťastia.
– Prenájom?!
– No áno. Platím za to, že môžem prísť a hladkať Barsíka. A zároveň mám dôvod navštíviť osamelého človeka. Dať si čaj. Porozprávať sa.
Starec mlčí. Oči má dokorán, pery sa mu trasú.
– To je nejako ponižujúce, – vykrčí.
– Prečo ponižujúce? – úprimne sa čuduje Marína. – Je to predsa dohoda. Čestná dohoda. Ja dostanem kocúra na kontakt – vy dostanete pomoc s krmivom. Výhodné pre oboch.
– Nie! Nie som žobrák! Nechcem almužnu! – Andrej Pavlovič prudko vstane.
– A kto to povedal?
– Vy sama! Navrhujete dávať peniaze neznámemu starcovi!
Marína pokrúti hlavou:
– Navrhujem dohodu. Platiť za spôsob, ako byť v kontakte s kocúrom. A s múdrym, zaujímavým človekom, ktorý tohto kocúra vychoval.
– Nechcem! – Hlas sa mu zlomí. – Nechcem, aby ste ma ľutovali!
A vtedy stíchne. Sadne si späť do kresla. Zvesí hlavu.
Barsík mu skočí na kolená.
– Viete, čo je najhoršie, Andrej Pavlovič? – spýta sa ticho Marína. – Nie chudoba. Ani staroba. Ale pýcha. Tá, čo bráni prijať pomoc.
– To nie je pýcha, – zašepká. – To je hanba.
– Hanba za čo?
– Že som to nezvládol. Že mi žena umrela a ja som zostal. Že som si nenahromadil peniaze. Že dcéra je ďaleko. Že ani kocúra neuživím.
Slzy mu tečú po vráskavých lícach.
– A teraz ste ešte prišli vy. A ponúkate pomoc. A ja ako posledný…
– Blázon? – jemne doplní Marína.
– No áno. Blázon.
Podíde k nemu, prisadne si na bobok vedľa kresla:
– Andrej Pavlovič. Mám prázdny byt. Mám psa, čo mi umrel. Mám prácu, do ktorej sa mi nechce chodiť. A nikoho nemám, komu by som povedala, ako mi ubehol deň. Vy máte Barsíka. A dobré srdce.
– Odkiaľ viete o dobrom srdci?
– Zlý človek by tak kocúra nemiloval.
Barsík zamrnčí hlasnejšie, akoby súhlasil.
– Tak čo na to poviete? Dohodneme sa?
Andrej Pavlovič dlho mlčí. Hladí ryšavú srsť. Rozmýšľa.
Starec si povzdychne. Hlboko, zhlboka.
– Tak teda… skúsme?
Prešli dva mesiace.
Andrej Pavlovič sedí pri okne s Barsíkom na kolenách a pozerá na dvor. Čoskoro by mala prísť Marína – v utorky vždy nosí krmivo a nejaké dobroty.
– Počuješ, ryšavý? – povie ticho kocúrovi. – Zdá sa, že známe kroky.
Barsík zdvihne hlavu, načúva. Áno, určite – je to ona.
Klepanie na dvere.
– Andrej Pavlovič? To som ja!
– Poďte, poďte! – Starec vstane, narovná si košeľu. Za tie dva mesiace ožil, aj líčka mu ružovejú.
Marína vstúpi s veľkými taškami, usmieva sa:
– Ahoj, krasavec! – To Barsíkovi.
Kocúr hneď zamrnčí a otrie sa o jej nohy.
– Ahoj aj vám, Andrej Pavlovič. Ako sa máte? Ako zdravie?
– Všetko v poriadku. Včera som bol u lekára – tlak v norme. Vaše tabletky pomáhajú.
– Aha! Zajtra je sobota, možno pôjdeme do parku? Barsíka na vôdzke vyvenčíme?
Andrej Pavlovič sa zapýri:
– No čo vás nemá. Do parku. Ľudia sa budú pozerať – starec s kocúrom na vôdzke.
– Nech sa pozerajú! – zasmeje sa Marína. – Nech závidia, akého máte fešáka. Pravda, Barsík?
Kocúr mňaukne – súhlasne.
Pijú čaj v kuchyni. Andrej Pavlovič rozpráva o susedoch, o novinkách na dvore. Marína počúva, prikyvuje, smeje sa. Za tie dva mesiace medzi nimi vznikla zvláštna blízkosť – nie príbuzenská, ale veľmi vrúcna.
– Viete, – povie, keď dopíja čaj, – vaša dcéra volala tento týždeň?
– Volala. Pýtala sa, ako sa mám. Povedal som jej o vás.
– A čo povedala?
– Čudovala sa, – prizná starec. – Vraví: „Oci, som taká rada, že máš priateľku.” Priateľku, – usmeje sa. – Znie to zvláštne v mojom veku, však?
– Prečo zvláštne? Priateľstvo vek nemá.
Barsík zrazu zoskočí z parapety a podíde k miske s krmivom. S kvalitným krmivom, ktoré už nie je problém.
– A ja som ho chcel predať, – povie ticho Andrej Pavlovič.
– A dobre, že ste nepredali.
– Nuž… Myslel som vtedy – koniec sveta. A pritom to bol začiatok nového života.
Marína prikývne:
– Niekedy tie najstrašnejšie chvíle vedú k najsvetlejším zmenám.
Mlčia, pozerajú, ako Barsík s chuťou chrumká krmivo. Teraz má všetko – jedlo, lásku, pozornosť dvoch ľudí, ktorí ho milujú.




